Eduard Chmelár ve svém komentáři ukazuje, proč jsou řeči o tom, že mezi levicí a pravicí není dnes už rozdílu, lež. Názorným příkladem je politika slovenské vlády, které bohatým dává a chudé okrádá.
Už viackrát som svojich čitateľov upozorňoval na to, že populárne klišé „na rozdieloch pravice a ľavice už nezáleží“ je len klasický pravicový trik opakovaný všetkými pravičiarmi od čias Mikuláša Dzurindu, ktorí sa hanbili priznať, že ich politika je pravicová. Ľavičiari, ktorí pristali na tento „pragmatizmus“ boli zasa vždy zadusení pravicovými krídlami svojich strán či vlád. Dnešná realita nám však dáva jedinečnú príležitosť pocítiť na vlastnej koži, aký je rozdiel medzi pravicovou a ľavicovou vládou. Nespočíva v sociálne citlivom jazyku. Aj tí najzarytejší konzervatívni politici a liberálni ekonómovia sa dokážu pretvarovať a do istého času presviedčať aj chudobných, že im ide o ich dobro. Ak však rozumiete schvaľovaným zákonom, čoskoro zistíte, že chudobní boli oklamaní a Matovičov kabinet je typickou pravicovou vládou napĺňajúcou záujmy bohatých. Sociológia už dávno poukazuje na to, že pracujúci ľudia vďaka svojej nevedomosti často hlasujú proti vlastným záujmom. No dôsledky dnešných rozhodnutí tvrdo pocítia na svojich peňaženkách.
Iste, kritika Smeru a Hlasu (podobného Ficovi) je čiastočne demagogická. Minister Heger sa oprávnene pýta, kde boli, keď trinásty dôchodok sľubovali celých desať rokov, dôchodcom ho nedali ani vtedy, keď bola ekonomika na vrchole a až v závere svojho vládnutia, keď im tieklo do topánok, prenechali problém účelovo budúcej vláde (čo nechtiac priznal aj expremiér Fico v slovnej prestrelke s expremiérom Pellegrinim, že keby nevymyslel tesne pred voľbami trinásty dôchodok, boli by na tom ešte horšie). A my by sme sa mohli pýtať taktiež, kde boli, keď oligarchom plnili vrecká a ľuďom hádzali omrvinky, kde boli, keď dnes vyčítajú vláde to, čo robili oni sami. Takáto opozícia môže presvedčiť len ľudí s krátkou pamäťou. Ale v čase, keď sa odbúravajú posledné zvyšky sociálneho štátu, si spojencov nenavyberáte.
Oklamať dôchodcov, že na vyplatenie 13. dôchodku im tento rok pôjde o 155 miliónov viac, je nehorázne nielen preto, lebo v skutočnosti dostanú oveľa menej ako im garantuje dnešný platný zákon a 13. dôchodok dnes vláda fakticky zrušila v rozpore so svojimi pôvodnými sľubmi, že na neho nebude siahať. Je to svinstvo aj z toho dôvodu, že táto vláda pridáva bohatým a okráda chudobných – napríklad tým, že zrušila bankám odvody, ale dôchodcom zobrala. Môžeme viesť polemiky o tom, čo je prioritou a na čo štát má, jedno je však zjavné: Matovič, Heger, Krajniak a Sulík bohatým dávajú a chudobným berú. A táto antijánošíkovská téza nás vracia k tým najhorším tradíciám antisociálnej pravicovej politiky.
Mentálne nastavenie tejto vlády je však vychýlené až krajne pravicovo. Predseda hnutia Socialisti.sk Artur Bekmatov si dnes všimol, že v navrhovanej Správe o bezpečnosti SR za rok 2019, ktorú bude čoskoro schvaľovať vláda, sú organizátori klimatických štrajkov, demonštranti proti ťažbe hnedého uhlia na Hornej Nitre a iní ekologickí aktivisti zaradení medzi „ľavicových extrémistov“. Táto zjavná nadpráca je prekvapujúca o to viac, že správa sama konštatuje, že ide o „málopočetnú a názorovo roztrieštenú komunitu“ a činnosti oveľa nebezpečnejšieho pravicového extrémizmu venuje len okrajovú pozornosť. Vracajú sa nám tak nebezpečné schémy, ktoré zavádzal už minister vnútra za KDH Vladimír Palko, ktorý za „ľavicových extrémistov“ označil aj mierových aktivistov, demonštrantov proti zbrojeniu, vojne v Iraku a podobne. Vtedy som pobavil slovenské médiá konštatovaním, že podľa týchto kritérií bol ľavicovým extrémistom aj Ježiš Nazaretský.
Do podobných vôd smeruje aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak. Ani jeho dnešná tlačová konferencia sa nezaobišla bez odpudzujúcej demagógie, ale na čo treba zvlášť upozorniť: tento človek začína vedome spochybňovať úlohu odborov. Aby bolo jasné – aj ja mám výhrady k činnosti mnohých odborárskych bossov, niektorí z nich sú skorumpovaní a zo súčasného vedenia dôverujem prakticky iba viceprezidentke Monike Uhlerovej. Ale odbory majú v demokracii svoje nezastupiteľné miesto orámcované medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, ktorých pevnou súčasťou sú aj sociálne práva. Minister Krajniak sa len snaží rozbiť sociálne hnutie, keď avizuje, že chce umožniť účasť v tripartite aj menším odborovým združeniam, keďže „200-tisícová KOZ nemôže reprezentovať viac ako milión zamestnancov“. Ale to je podlá demagógia. Po prvé, keď tam pozve ako rovnoprávneho partnera odborárske združenie s niekoľkými tisíckami členov – to už bude reprezentovať väčšinu? Po druhé, ako upozorňuje Stredoeurópsky inštitút pre výskum práce: „Tripartita nie je prejavom dobrej vôle ministra a vlády stretávať sa so sociálnymi partnermi. Národná a medzinárodná legislatíva jasne definuje výlučný mandát sociálnych partnerov v tripartite, kde vláda nemá dominovať sociálnemu dialógu, ale umožňovať jeho fungovanie medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľov.“ Čiže Krajniakova predstava, že bude rokovať len s tými, ktorí sú ochotní podporiť jeho návrhy, je v rozpore so základnými princípmi tripartitného sociálneho dialógu. Minister jednoducho prestal byť neutrálnym sprostredkovateľom dohody medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a v plnej miere sa postavil na stranu biznisu – čo je v plnom súlade so skutočným zmyslom mafiánskeho modelu Sme rodina.
Táto vláda neprináša žiadne skutočné riešenia. Utápa sa v chaose a koordinácia jej jednotlivých členov je zúfalá – veď, čo si má občan vziať z toho, keď minister zdravotníctva vyzve, aby ľudia necestovali do zahraničia, minister dopravy oznámi zavedenie priamej leteckej linky Bratislava – Kyjev a minister školstva chce dať ukrajinských študentov do karantény? Premiér sľuboval na vypracovanie plánu pre využitie miliárd eur z Fondu obnovy EÚ „tridsať konferencií v priebehu leta, verejnosti prístupné, online vysielané“ – leto je pomaly fuč, deadline Európskej komisie sa blíži a on ponúkol masám pre zábavu iba svoje infantilné statusy. Lenže ani parlamentná opozícia nepriniesla žiadne vlastné návrhy. Pamätáte sa, ako Socialisti.sk pred voľbami navrhovali 4-dňový pracovný týždeň a namiesto serióznej diskusie sa dočkali posmechu? Prešlo len niekoľko mesiacov a s touto istou požiadavkou vyšli minulý týždeň nemecké odbory (najväčší odborový zväz IG Metall, ktorý reprezentuje 2,3 milióna zamestnancov), uvažuje o ňom aj novozélandská premiérka Ardernová, diskutuje sa o ňom vo Fínsku, Švédsku, Japonsku, prakticky v celom západnom svete, len my sme zaspali dobu a chceme sa vrátiť v sociálnom dialógu do 19. storočia.
Áno, priatelia, na rozdieloch medzi pravicou a ľavicou stále záleží. Pravica sa pri pasívnej ľavici istý čas dokáže tváriť, že to všetko je už nezaujímavé, ale začne jačať hneď, ako siahnete bohatým na privilégiá a uprednostníte verejný záujem pred súkromným. Nedajte sa oklamať. Kapitalizmus ohrozuje samotný život na tejto planéte a bude sa brániť tým zúrivejšie, čím silnejší odpor bude narastať proti jeho pravidlám. Je na vás, na ktorej strane tohto zápasu chcete stáť.