František Škvrnda píše, že současný výbuch násílí v Izraeli má dlouhodobé kořeny a je to problém, který je mnohostranný a má vícero propojených příčin a souvislostí.
Ako blesk z jasného neba vyzneli správy o tom, že Hamas ráno 7. októbra masívne zaútočil na územie Izraela. Bol za tým aj symbolický akt. 6. októbra uplynulo 50 rokov od začiatku arabsko-izraelskej vojny, ktorá sa označuje za jomkipurskú (začala počas najvýznamnejšieho židovského sviatku Jom kipur /Deň zmierenia/). V arabskom svete sa nazýva aj ramadánovou vojnou. Aj tá vojna sa začala prekvapujúcim úderom, vtedy koalície Egypta a Sýrie za podpory ďalších arabských štátov na Izrael.
Krátko o vybraných otázkach vývoja konfliktných arabsko-izraelských vzťahov
Napriek neočakávanému vzniku súčasného útoku Hamasu na Izrael ide o pokračovanie dlhých dejín násilia, ktoré často prepuká do rôzne veľkých ozbrojených podôb. Na historickom území Palestíny (aj ako súčasti dnes už nepoužívaného historického názvu Levanta, kam smerovali križiacke výpravy v 11. – 13. storočí) je veľmi ťažké hľadať po mnohých zlomoch historickú spravodlivosť. Je možná len za vzájomnej tolerancie a vzdaní sa používania násilia.
V prvej polovici minulého storočia negatívnu úlohu v regióne zohrala politika Veľkej Británie, najmä v čase tzv. Britského mandátu Palestína (1920 – 1948), ktorý sa prijal na Parížskej mierovej konferencii a schválila ho Spoločnosť národov. Predchádzala mu Balfourova deklarácia z novembra 1917. List poslal britský minister zahraničia Arthur Balfour Lionelovi Walterovi Rothschildovi, predsedovi britskej sionistickej organizácie. Súhlasil v ňom s vytvorením „židovského národného domova“ v osmanskej Palestíne pri rešpektovaní občianskych a náboženských práv nežidovského obyvateľstva v ňom. Deklarácia bola všeobecná a umožňovala rôzny výklad. Neboli by to však Briti, ktorí by neboli dali sľuby aj Arabom, aby ich podporili v boji proti Osmanskej ríši. Prispeli tým k vzniku konfliktu medzi Arabmi a Židmi. Masové prisťahovalectvo Židov najmä na úteku pred nemeckým nacizmom v 30. rokoch vyvolalo na území odmietavú reakciu Arabov, rast ich nacionalizmu a viedlo k povstaniam. Násilne sa správala aj časť Židov, ktorí vytvárali polovojenské organizácie.
Po druhej svetovej vojne židovské prisťahovalectvo pokračovalo a britská mandátna správa nedokázala riešiť problémy. Ochromil ju aj 22. júna 1946 bombový útok na hotel Kráľ David v Jeruzaleme, kde táto správa sídlila, ktorý uskutočnila militantná sionistická skupina Irgun.
V niektorých prameňoch sa hovorí o palestínskej otázke, ktorá má dve základné podoby. Prvou bolo vytvorenie židovského štátu na tomto území. Po jeho vzniku ide o vytvorenie arabského (dnes už palestínskeho) štátu na ňom.
Zásadnú zmenu znamenalo vyhlásenie Štátu Izrael 14. mája 1948 na základe rezolúcie VZ OSN č. 181 z 29. novembra 1947 (Plán OSN na rozdelenie Palestíny – podľa neho na tomto území mal vzniknúť aj arabský štát). Na druhý deň po vytvorení Izraela arabské štáty (Egypt, Irak, Libanon, Sýria, Zajordánsko), ktoré s týmto krokom nesúhlasili, napadli Izrael a začala prvá arabsko-izraelská vojna, ktorá sa skončila v júli 1949. Palestínski Arabi nazývajú 15. máj „Nakba“ (Deň katastrofy), na pamäť udalostí, ktoré viedli k masívnemu odchodu takmer 250 000 osôb v dôsledku tejto vojny. V roku 1948 bola vytvorená UNRWA (United Nations Relief and Works Agency for Palestine Refugees in the Near East – Agentúra OSN pre pomoc a prácu pre palestínskych utečencov na Blízkom východe). Dnes je vo svete 5,9 mil. palestínskych utečencov a ich potomkov, ktorí majú nárok na služby UNRWA. S ich návratom do pôvodnej vlasti sa vzhľadom na tento počet nedá reálne počítať. Ide o jeden z ťažko riešiteľných (neriešiteľných?) problémov utečencov v dnešnom svete.
Preskočíme takmer 40 rokov, ale uvedieme, že boli tri ďalšie arabsko-izraelské vojny. Druhá (nazývaná aj Suezská kríza) bola od 29. októbra do 7. novembra 1956, tretia označovaná aj ako Šesťdňová vojna trvala od 5. do 10. júna 1967 a štvrtá, už spomínaná jomkipurská vojna od 6. do 25. októbra 1973. Niektoré pramene hovoria aj o tzv. opotrebovávajúcej vojne, ktorá trvala od 21. októbra 1967 do 7. augusta 1970, v ktorej išlo len o lokálne cezhraničné incidenty a ozbrojené akcie bez väčších bojov a obsadzovania území.
Zmena arabsko-izraelského konfliktu na palestínsko-izraelský
Hoci spory medzi arabskými štátmi a Izraelom sa neskončili a trvajú doteraz, po štyroch arabsko-izraelských vojnách sa konflikt stal predovšetkým palestínsko-izraelským. V decembri 1987 vypuklo na západnom brehu Jordánu a v oblasti Gazy intifáda – ľudové povstanie Palestínčanov proti izraelskej okupácii. Skončila sa v roku 1993. Druhá intifáda sa začala v septembri 2000 a skončila sa v roku 2005. Povstanie podporovala spočiatku Organizácia pre oslobodenie Palestíny (ďalej len OOP), ale výrazne v nej narástol vplyv hnutia Hamas.
Hamas je palestínska islamistická politická strana, ktorá vznikla v roku 1987 ako odbočka egyptských Moslimských bratov. Pozostáva z dvoch častí. Prvá je politická a silne podporuje chudobných Palestínčanov najmä v Pásme Gazy. Druhou sú militantné Brigády Izz ad-Dína al-Kassáma (pomenované po jednom z prvých palestínskych mučeníkov), ktoré fungujú v utajení a podnikajú útoky proti Izraelu a od roku 2001 uskutočňujú aj jeho ostreľovanie raketami. V USA, Kanade, EÚ i v niektorých ďalších štátoch sa celý Hamas považuje za teroristickú organizáciu.
OOP vyhlásila 15. novembra 1988 Palestínsku samosprávu, ktorá sa od roku 2013 oficiálne nazýva Palestínskym štátom. Parlament, prezident a vláda Palestíny sídlia v dočasnom hlavnom meste Ramalláh. Územie pozostáva z dvoch častí – Západného brehu Jordánu a územia Gazy.
K 31. júlu 2019 existenciu Palestíny uznalo 138 členských štátov OSN a väčšina z nich s ňou má nadviazané aj diplomatické styky. USA, štáty západnej Európy, Austrália, Nový Zéland, Japonsko, Južná Kórea a niekoľko ďalších štátov ju neuznalo a považujú ju za súčasť Izraela. V novembri 2012 získala Palestína štatút nečlenského pozorovateľa VZ OSN.
V decembri 1988 vodca OOP Jásir Arafat vo vystúpení na zasadnutí VZ OSN uznal Izrael a odsúdil terorizmus. „Zlom“ v riešení vytvorenia samostatného palestínskeho štátu mali znamenať dve dohody z Oslo. Prvá z 13. septembra 1993 a druhá z 28. septembra 1995. Druhá predstavovala základ pre vytvorenie budúceho samostatného palestínskeho štátu, ku ktorému však dosiaľ nedošlo.
Po parlamentných voľbách v Izraeli v roku 1996 sa stal predsedom vlády Benjamin Netanjahu (*1949). Vo funkcii bol do júla 1999, od 2009 do júna 2021 a znovu je od 29. decembra 2022. Ním vedené vlády uskutočňujú voči Palestínčanom pomerne tvrdý kurz a v septembri 1997 oznámil, že sa necíti byť viazaný dohodami z Oslo. Po rôznych ďalších rokovaniach najmä pod egidou USA sa nedosiahol pokrok v riešení palestínskej otázky.
Pokračovali ozbrojené konflikty rôzneho charakteru. Spomenieme len dve izraelské akcie, ktoré boli tvrdou reakciou na útoky Palestínčanov a zamerali sa na Pásmo Gazy. Boli to operácia Liate olovo od 27. decembra 2008 do 18. januára 2009 a operácia Pevná skala v lete 2014. Izraelské orgány tvrdo zakročili počas neozbrojeného palestínskeho Veľkého pochodu v marci až máji 2018, pri ktorom bolo zabitých asi 200 demonštrantov a viac ako 6 000 ich bolo zranených. Obe strany sa stále dopúšťajú mnohých provokácií.
Doplníme ozbrojený konflikt medzi izraelskou armádou a libanonským hnutím Hizballáh, ktorý sa označuje za druhú libanonskú (v Izraeli), alebo júlovú (v Libanone) vojnu. Začal sa 12. júla a skončil 14. augusta 2006. Izrael chcel „potrestať“ Hizballáh za jeho podporu Palestínčanov, ktorí v Pásme Gazy uniesli izraelského vojaka a dvoch ďalších zabili. Niekedy sa táto vojna považuje za prvú, v ktorej izraelská armáda nedosiahla víťazstvo.
Vo všeobecnosti sa často uvádza, že palestínsko-izraelský konflikt predstavuje dnes pre Izrael predovšetkým bezpečnostný problém ochrany pre palestínskymi útokmi, vrátane terorizmu. Z pohľadu Palestínčanov ide najmä o vytvorenie samostatného suverénneho štátu, ale aj o zastavenie výstavby židovských území na Západnom brehu Jordánu.
O politickej situácii v Izraeli pred útokom
K útoku došlo v dlhotrvajúcej nestabilnej politickej situácii v Izraeli. Začala sa tým, že od apríla 2019 do novembra 2022 bolo až päť predčasných volieb. Na základe volieb z 1. novembra 2022 vznikla na poslednú chvíľu vláda pod vedením B. Netanjahua, ktorá sa považuje za najpravicovejšiu v dejinách Izraela. Bokom necháme, že izraelská politika je plná korupčných afér, pričom aj B. Netanjahu bol v tejto súvislosti vyšetrovaný.
Po zverejnení súdnej reformy ako dôležitej časti programu novej vlády, sa už v januári 2023 začali protesty proti nej, lebo sa považovala za útok na demokraciu. Viackrát sa na nich zúčastnilo aj viac stotisíc demonštrantov a stali sa najväčšími v dejinách Izraela. Viedli k veľkému napätiu v celej spoločnosti. V marci odbory vyhlásili generálny štrajk. Posledné veľké protesty, hoci časť reformy je už schválená, boli v polovici augusta.
Prezident Jicchak Herzog už vo februári varoval, že situácia môže viesť k paralýze moci. V marci vyzval k zrušeniu reformy, čo viedlo k napätiu aj v jeho vzťahoch s predsedom vlády. Návrh reformy nepodporila ani administratíva prezidenta USA a Joe Biden vyzval na jej zrušenie. Liberálno-ľavicová opozícia v súčasnom Izraeli je bližšie k dnešnej moci vo Washingtone ako konzervatívci a ultrakonzervatívci vo vláde.
Bývalý minister obrany, jastrab Avigdor Lieberman vyzval B. Netanjahua k odstúpeniu, lebo vytvára hrozby napadnutia štátu. Reforma sa nestretla s výraznou podporu ani v bezpečnostných silách a do určitej miery ich zneistila.
K súčasnému útoku Hamásu na Izrael
Neočakávaný útok na Izrael, ktorý beží už tretí deň, sa začal dvomi časťami. Išlo preniknutie asi 300 bojovníkov Hamasu na územie Izraela po súši, vode i zo vzduchu. Bol spojený aj s ostreľovaním raketami. Podľa armádnych kruhov to bolo k 9. októbru už vyše 4 000 rakiet, ale sú zdroje, ktoré ich počet už v prvý deň útoku uviedli na viac ako 5 000. Ukazuje sa, že ani vychvaľovaný systém protiraketovej obrany Železná kupola nebol schopný takýto počet rakiet odraziť. Podľa niektorých kruhov to je dôkaz, že dnes neexistuje stopercentne účinný prostriedok protiraketovej obrany.
Predseda vlády B. Netanjahu vyhlásil, že Izrael vstupuje do dlhej a ťažkej vojny, ktorú mu vnútil vražedný útok Hamasu. Vyzval k zjednoteniu spoločnosti, ktorú však jeho vláda značne narušila. V prvom rade považuje za potrebné zničiť väčšinu nepriateľských síl, ktoré prenikli z Pásma Gazy. Cieľom vojny je obnoviť bezpečnosť pre občanov Izraela a vyhrať. Izraelské letectvo už začalo bombardovať ciele Hamasu. Minister obrany USA Lloyd Austin ubezpečil Izrael, že mu poskytne všetko nevyhnutné na obranu.
Kritike sa pri útoku nevyhlo velenie Cahalu (izraelských obranných síl). Až 9. októbra dopoludnia oznámilo, že získalo späť kontrolu nad všetkými sídlami v štáte. Nevylúčilo však, že niektorí bojovníci Hamasu sa ešte nachádzajú na izraelskom území. Cahal pristúpil k masívnej mobilizácii záložníkov. Sú zdroje, ktoré už dávnejšie poukazovali na to, že mladá izraelská generácia už nie je taká pripravená na vojenskú službu a ani ju tak nepodporuje, ako to bolo v minulosti.
Novým prvkom útoku sa stalo aj údajné ukoristenie určitého počtu izraelských tankov Merkava a iných vojenských vozidiel. Z izraelskej strany sa objavujú obavy, že by sa nejakou cestou mohli dostať na preskúmanie do rúk Iránu.
Dopoludnia 9. októbra izraelské rádio Kan uviedlo, že dosiaľ zahynulo najmenej 800 izraelských občanov. Podľa izraelského ministerstva zdravotníctva bolo zranených vyše 2 500 osôb, z ktorých viac ako 350 je vo vážnom stave. Okrem toho je aj množstvo nezvestných a vyše 150 rukojemníkov (unesených). Podľa palestínskeho ministerstva zahraničných vecí zahynulo v Pásme Gaze 560 ľudí a vyše 2 900 ich bolo zranených.
Situácia, ktorá vznikla, sa považuje aj za „zlyhanie“ priam mýtických izraelských spravodajských služieb Mossad a Šabak, ktoré tento útok vôbec nepredvídali. V širších súvislostiach sa poukazuje na to, že Hamas pri útoku využil aj napätú situácia v Izraeli.
Medzinárodné reakcie na útok sú kritické, ale objavuje sa v nich protirečivosť. V západnom svete sa útok, ktorý sa považuje za teroristickú akciu, jednoznačne a tvrdo odsudzuje. Druhá skupina hodnotení, nehľadá vinníka, ale žiada zastavenie eskalácie násilia. Ako príklad uvedieme stanovisko ČĽR, ktoré však poukazuje aj na to, že bez vytvorenia samostatného, suverénneho palestínskeho štátu sa problém násilia v týchto vzťahoch nevyrieši. Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov okrem toho dôrazne upozornil, že treba dôsledne splniť úlohy a kroky, ktoré sú za roky v rezolúciách OSN. Tretia skupina vidí útok na Izrael aj ako dôsledok dlhodobého, hrubého narušovania práv Palestínčanov izraelskou mocou, čo sa objavilo vo vyhlásení ministerstva zahraničných vecí Kataru. Len okrajovo sa objavili názory, ktoré útok podporujú. Ide o Irán, Hizballáh a afganský Taliban.
Objavili sa vyhlásenia, ktoré pomerne zjednodušene považujú za príčinu súčasnej situácie politiku USA. Podpredseda Bezpečnostnej rady RF Dmitrij Medvedev, ktorý je známy ostrými vyjadreniami, uviedol, že Washington sa mal venovať odvráteniu palestínsko-izraelskej konfrontácie a nezasahovať do rusko-ukrajinských vzťahov. Donald Trump útok využil na to, aby obvinil administratívu Joea Bidena z neschopnosti aj vo vzťahu k Izraelu. V USA sa objavili aj opačné názory, ale len veľmi všeobecne, že situáciu v Izraeli môže RF využiť vo vojne na Ukrajine.
Aktivizujú sa aj medzinárodné organizácie. Brazília plánuje zvolať zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN. Palestína požiadala o zvolanie mimoriadneho zasadnutia Ligy arabských štátov na úrovni ministrov zahraničných vecí. EÚ organizuje stretnutie ministrov zahraničných vecí k situácii na 10. októbra. Viaceré štáty boli vyzvané, aby sa usilovali o ukončenie konfliktu Útok, hoci je na relatívne malom priestore, však svojou chúlostivosťou, zvyšuje napätie a chaos v súčasnom svete.
Objavujú sa aj iné, neoverené správy o širších medzinárodných aspektoch útoku. Na jeho príprave sa mal podieľať údajne aj Irán, ktorý to rozhodne odmieta. V Izraeli sú obavy z toho, že do konfliktu môže vstúpiť aj libanonský Hizballáh. Niektoré zdroje uvádzajú, že Hamas má vraj k dispozícii západné zbrane z dodávok na Ukrajinu.
Minister obrany Yoav Gallant vyhlásil, že došlo k úplnej blokáde Pásma Gazy a k zastaveniu dodávok potravín, palív a elektriny. Zastaviť sa majú aj dodávky vody. Vyvoláva to obavy z vývoja humanitárnej situácie.
Záverom
Útok na Izrael zo strany Hamasu nemožno schvaľovať, ale treba vidieť, že ide o dlhodobý problém, ktorý je mnohostranný a má viacero navzájom prepojených príčin. Eskalácia násilia ho nedokáže vyriešiť a prinesie len nové problémy i tragédie.
Každá obeť vo vojne je tragédiou a zvlášť ak ide o civilistu. Platí to aj na obete teroristických útokov. Preto nemožno uplatňovať dvojaký meter na vojny a terorizmus. V aktuálnej situácii súhlasíme s názorom Eduarda Chmelára, že treba vrátiť Palestínčanom ich práva, slobodu a nezávislosť. Už dlho sa na to poukazuje v zahraničí.
Napriek tomu, že v článku je veľa údajov, treba sa k problému po niekoľkých dňoch vrátiť a viac rozobrať najmä vojenskú stránku útoku. Priniesla totiž aj niektoré nové momenty, nielen pre Izrael, ale aj v širších súvislostiach.
Článek publikujeme ve spolupráci s webem Nové Slovo.