Slovenský politický analytik Eduard Chmelár hodnotí české prezidentské klání. Proč v něm nejde o dobrou volbu, ale o výběr mezi drsnou politickou autenticitou a dokonalým politickým marketingem?
Kým ešte pred týždňom vyzeral byť Jiří Drahoš jasným favoritom druhého kola prezidentských volieb v Česku, dnes to už tak nie je a Miloš Zeman debatami súboj rýchlo, nie však nečakane zdramatizoval. Jiří Drahoš urobil v posledných dňoch dve zásadné strategické chyby. Tou prvou bol fakt, že v eufórii z postupu do druhého kola vyzval úradujúceho prezidenta na televízne diskusie. Skúsený a dominantný rečník Miloš Zeman sa po takomto neuvážene ponúknutom súste musel obliznúť ako tiger pred obedom. Druhú chybu Jiří Drahoš urobil v nedeľu, keď uprednostnil stretnutie s niekoľkými stovkami svojich presvedčených prívržencov v Brne, kým Miloš Zeman sa prihováral z obrazovky TV Nova poldruha miliónu divákov… Tieto amatérske až nepochopiteľné chyby pripravili Drahošov tím o náskok, ktorý sa mu bude len ťažko doháňať. Bojuje sa totiž zbraňami a na miestach, ktoré Miloš Zeman oveľa lepšie ovláda a pozná.
Tento článok nepíšem preto, aby som vám dal tip, kto vyhrá (mimochodom, stávkové kancelárie krátko po včerajšom dueli na TV Prima zmenili kurz v prospech Miloša Zemana). Politológia nie je predpoveď počasia, hoci mnohí laici sa na ňu tak pozerajú a majú od nej práve takéto očakávania. Úlohou politických analýz je poskytnúť hlbšie pochopenie toho, čo sa deje a o čo ide. A už vôbec tieto úvahy nepíšem preto, aby som vám tlačil do hláv, kto je lepší kandidát. Vášne na oboch stranách sú dnes tak šialene vystupňované a česká spoločnosť je taká vysilená a demoralizovaná, že väčšina normálnych ľudí si želá, aby sa toto nechutné až hrôzostrašné divadlo čím skôr skončilo. Takže toto odo mňa nečakajte. Skôr sa vám pokúsim ukázať, že všetci sme tak hlboko vtiahnutí do našich očakávaní, stereotypov a mediálnych fabulácií, že aj navonok inteligentní ľudia strácajú schopnosť kritického myslenia.
Obaja protagonisti tohto prestížneho súboja sú démonizovaní až dehumanizovaní. Oba tábory používajú extrémne neférové a podpásové metódy, ktoré urobili z pôvodne vznešenej súťaže o najcennejšie kreslo na legendárnom hrade českých kráľov nechutnú ruvačku o vodcu spodiny. Ťažko pritom zhodnotiť mieru zákernosti na oboch stranách, pretože človek, ktorý sa vyzná v problematike trochu hlbšie sa nemôže spoliehať ani na také zdroje ako demagog.cz, pretože aj títo analytici nezriedka (a v tomto prípade zvlášť) interpretujú argumentačné zlyhania tak subjektívne, že ich nemôžem odporučiť ako bezvýhradnú autoritu.
V prvom rade by sme nemali podľahnúť falošnej hre na slušného a neslušného politika. Táto moralistická kategória je tak extrémne subjektívna, že si do nej možno premietnuť a zdôvodniť prakticky čokoľvek. Ide len o uhol vášho pohľadu a mieru vašich preferencií. Takže pri rôznych kritériách slušnosti sa vám môže javiť Havlov alkoholizmus ako sympatický, bohémsky spôsob jeho života, kým ten Zemanov stratou akejkoľvek dôstojnosti. Hádzanie vajíčok do Havla na Námestí SNP v Bratislave je jednou skupinou ľudí pobúrene hodnotené ako trestný čin, kým hádzanie vajíčok do Zemana tou istou skupinou ako prejav odvahy mladých ľudí. Tie isté osoby môžu chápať Zemanovo odovzdávanie štátnych vyznamenaní svojim kamarátom ako zneužívanie funkcie, kým také isté správanie Andreja Kisku označujú ako veľkorysé gesto. A rovnako tí istí politici, ktorí sú šokovaní Zemanovou vulgárnosťou, s obdivom hovoria o Churchillovom priamočiarom vyjadrovaní (rozumej – keď nazval Gándhího „polonahým fakírom“ a o Indoch čeliacich hladomoru povedal, že sa „pária ako zajace“).
Je otázkou vkusu, či vás viac pobúri špinavé obvinenie, že Jiří Drahoš je pedofil alebo rovnako krivé obvinenie, že Miloš Zeman má rakovinu a poruchu mozgu. Je na vás, či bez akýchkoľvek dôkazov uveríte, že Jiří Drahoš chce do Česka navoziť tisíce migrantov (v skutočnosti má názory v tejto oblasti podobné ako úradujúci prezident, len ich nehovorí s takým xenofóbnym slovníkom) alebo sa budete vyžívať v paranoidnej predstave, že Miloš Zeman chce zmeniť zahraničnopolitickú orientáciu krajiny na proruskú (ten Miloš Zeman, ktorý ako premiér priviedol Česko do NATO a nevkusne opakuje oddanosť Severoatlantickej aliancii pri každej možnej príležitosti, ten Miloš Zeman, ktorý dal na hrade vyvesiť vlajku EÚ, kým jeho „slušní“ odporcovia červené trenírky). Tu platí jedno zásadné pravidlo – všetko, čo ste mali vedieť o kandidátoch, už viete. Počas kampane si nemusíte o nich vyhľadávať informácie – informácie vás budú vyhľadávať samé a zaručene budú nepravdivé.
Nie, pri hodnotení politiky treba zabudnúť na kategóriu slušnosti. Politika je presadzovanie záujmov a boj záujmových skupín. Je celkom prirodzené, že učiteľ z vidieka má úplne iné záujmy ako finančník z hlavného mesta, že mladá slobodná matka v podnájme má odlišné priority ako zrelý zabezpečený muž s vilou v luxusnej štvrti. Vaše politické preferencie neurčuje morálka kandidáta, ale vaše vlastné záujmy, ktoré do neho premietate. Považovať voličov konkurenčného kandidáta za hlúpych je v demokracii netolerantným až drzým prejavom vašej občianskej nevyspelosti. Kritériá na prezidenta by mali byť podobné ako kritériá na kráľa. Nehľadajte slušného politika, ale čestného, spravodlivého a múdreho človeka.
V prípade oboch spomínaných kandidátov je zjavné, že oba tábory svojich favoritov buď strašne preceňujú alebo do nich vkladajú zjavne falošné nádeje. O Jiřím Drahošovi sú jeho fanúšikovia presvedčení, že bude národ spájať a že bude dôstojne reprezentovať svoju krajinu. Oba predpoklady stoja na vode. Po prvé, prezident rozdeľuje už len spôsobom svojej voľby. Spomeňte si na naše dramatické duely Schuster – Mečiar, Gašparovič – Radičová, Fico – Kiska. Národ nemôžete zjednocovať predstieranou nestrannosťou a ľúbivými frázami. Národ môžete zjednotiť len silnou myšlienkou, politickou víziou, ktorá spoločnosť nadchne a získa si jej podporu. A toto dokáže len štátnik – autentická osobnosť s jasnými názormi, nie marketingovo vyrobený panák, ktorý svoju bezradnosť dočasne zakrýva prívalom naučených fráz (pravda, tu treba zdôrazniť, že prezident by nemal spoločnosť ani účelovo polarizovať, čo Miloš Zeman robí parafrázujúc jeho slová „s neutíchajúcou chuťou“). No a po druhé, úlohou prezidenta nie je len reprezentovať. Práve jeho obmedzené právomoci si vyžadujú skúsenú, zrelú a silnú osobnosť, ktorá sa bude vedieť pohybovať v politickom prostredí a neraz na hrane ústavy. Koho však budete voliť v prípade Jiřího Drahoša? Ja viem, „slušného“ človeka, túto fikciu sme si už však vysvetlili. V skutočnosti neviete, koho budete voliť. V jeho mimike, gestách a frázach spozná každý priemerne zbehlý expert na politickú komunikáciu starostlivo naordinovaný americký štýl – podobný aký vídame v prípade Andreja Kisku. Pravda, porovnávanie zo súčasným slovenským prezidentom pokrivkáva hlavne na tom, že profesor Drahoš na rozdiel od inžiniera Kisku nebol pán Nikto a nemusel dva roky pred voľbami vrážať obrovské množstvá peňazí do reklamy iba preto, aby si ľudia vôbec zapamätali jeho meno. Jiří Drahoš je medzinárodne rešpektovaný vedec, osem rokov úspešne viedol Akadémiu vied ČR, dostal štátne vyznamenanie od prezidenta republiky, takže českej verejnosti nebol úplne neznámy. No jeho politické názory sú absolútne nevykryštalizované a nie sú integrálnou súčasťou jeho osobnosti, ale dodaného marketingového manuálu. Je to maska a vy neviete, čo je za ňou. Jeho skutočnú politiku však viete identifikovať z analýzy jeho poradcov, ktorí predstavujú to najextrémnejšie zo zahraničnopolitického militarizmu a ekonomického neoliberalizmu. Študujte najmä názory Petra Kolářa a Lukáša Kovandu – to je Drahošova pravá tvár a skutočná zmena, ktorá sa na hrad valí. Aj s netransparentnými peniazmi od miliardárov.
No aj do Miloša Zemana vkladajú jeho voliči neodôvodnené ilúzie. Tesne pred týmito voľbami som si preštudoval všetky politické knihy úradujúceho prezidenta (Vzestup a pád české sociální demokracie, Jak jsem se mýlil v politice, Rozhovory bez hranic a Tato země je naše), aby som v nich našiel jeho tri tváre (sociálnodemokratická, technokratická a nacionalistická), ktoré sa neustále a účelovo menili. Predovšetkým, Miloš Zeman nikdy nebol vyprofilovaným sociálnym demokratom. Na začiatku deväťdesiatych rokov podporoval šokovú terapiu, ktorá mala katastrofálne následky na sociálnu situáciu obyvateľstva a aj jej hlavný architekt, americký ekonóm Jeffrey Sachs, ju dnes považuje za osudovú chybu. Potom však vycítil príležitosť v upadajúcej ČSSD a so svojím neklamným mocenským inštinktom ju zdvihol z 8 percent na 32. V tom čase hovoril o škandinávskom modeli sociálneho štátu, pričom jeho ľavicoví fanúšikovia akosi prehliadajú, že dnes hovorí o tom, že dávky v hmotnej núdzi sú privysoké a poplatky u lekára nikoho nezabijú (čím vyvolal búrku nevôle hlavne u českých odborov). Tí, ktorí v ňom vidia politika mieru, akosi zabúdajú, že Miloš Zeman vášnivo obhajoval bombardovanie Juhoslávie, poslal vojakov do Afganistanu, podporoval americkú inváziu do Iraku, je jedným z najotvorenejších stúpencov agresívnej protipalestínskej politiky Izraela a keď ho žiadali, aby stiahol vojakov z operácií, ktoré sú v rozpore s medzinárodným právom, vyhlásil, že neuznáva „žiadne pacifistické fňukanie“. Podobne ako pred piatimi rokmi zneužil v kampani otázku Benešových dekrétov, dnes rovnako účelovo nafúkol otázku migrantov, pričom najmä o islame sa vyjadruje mimoriadne nekompetentne a keby ho jeho fanúšikovia pozornejšie počúvali, zistili by, že podporuje prijatie politických utečencov, len to takticky prešibane nedáva najavo tak hlučne ako Jiří Drahoš. No a napokon, je prekvapujúce, koľko fanúšikov má Miloš Zeman na Slovensku, hoci je len málo politikov, ktorí sú tak otvorene až šovinisticky protislovenskí ako on. Mnohí už zabudli, že absurdnú „pomlčkovú vojnu“ o názov štátu spustil práve on, keď ako poslanec Federálneho zhromaždenia čítal v marci 1990 posmešne slovenské znenie nového názvu štátu. Jeho vtipy o slovenskom pive, ktoré je vraj dobré len na čistenie zubov nahnevali časť obyvateľov Slovenska rovnako ako jeho najnovšie nevkusné provokácie o Alexandrovi Dubčekovi.
Je však zjavné, že mediálny obraz Miloša Zemana je značne pokrivený. Už som upozorňoval na to, že médiá mu vyčítajú a zveličujú nedostatky, ktoré u iných politikov zhovievavo prehliadali. Ďalšia z foriem mediálnej manipulácie sú jeho zámerne znetvorené alebo (povedzme to jemnejšie) nevydarené fotografie, kým Jiřího Drahoša prezentujú len cez oficiálne podobizne. A to, že sa viac píše o suterénnych útokoch voči Drahošovi, neznamená, že realita vulgárnych prejavov voči Zemanovi je o niečo slabšia. Českým voličom a voličkám túto dilemu ani trochu nezávidím. Na jednej strane cynický a arogantný politický matador, na strane druhej nevýrazná bábka odkázaná na svojich poradcov. Vôbec sa nebudem čudovať ľuďom, ktorí budú voliť Miloša Zemana, hoci s ním v mnohých veciach nesúhlasia a uprednostnia ho tak pred Jiřím Drahošom, hoci s ním v mnohých veciach súhlasia. A rovnako mám pochopenie pre tých, ktorí tvrdia, že Česko potrebuje poraziť Miloša Zemana, a preto budú voliť Jiřího Drahoša, ktorý nie je ich spojencom, ale nepriateľom. Títo kandidáti si toľko vášní a emócií nezaslúžia. Nie sú dobrou voľbou, podobne ako ňou nebolo rozhodovanie medzi Ficom a Kiskom. Neviem vám odporučiť ani jedného. Ale dal som vám dostatok informácií, aby ste sa mohli rozhodnúť. Možno vám to pôjde ľahšie ako mne.
Ilustrační koláž: Autoři obrázků: Jindřich Nosek (NoJin) – Own work, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=65776362 a By David Sedlecký – Own work, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=37508272