Richard Sťahel píše o tom, jak současný neoliberální systém vede k refeudalizaci posilováním poddansko-vrchnostenských vztahů (nejen) v kontextu slovenské společnosti.
Vydávať všetky zlyhania súčasného ústavného a politického systému Slovenska za dôsledok akejsi komunistickej mentality je trápne klišé a zároveň vyprázdnená ideologická floskula. Nedá sa inak, len súhlasiť s Borisom Zalom (Pravda, 5. 12. 2020), že súčasná oligarchizácia, rodinkárstvo, klientelizmus a celkové zneužívanie ekonomickej moci na ovládnutie verejného sektora sú plodmi neoliberálnej ideológie, ktorá sa v našich podmienkach aplikuje rovnako bezohľadne, ako sa predtým aplikovala komunistická ideológia.
Zároveň je však nutné poukázať na to, že takmer všetky vyššie zmienené neduhy sú základnými znakmi feudalizmu. Kupovanie verejných funkcií alebo aspoň rozsudkov či iných rozhodnutí verejnej moci, dosadzovanie rodinných príslušníkov či ľudí oligarchovi zaviazaných a oddaných (teda osôb hospodársky, právne prípadne aj politicky závislých od svojich ochrancov – čo je pôvodný význam slova klient) do vedenia verejných úradov, politické procesy postavené na osobných vzťahoch a zneužívanie verejných úradov a majetkov či financií na vlastné obohatenie kritizovali všetci klasici moderného politického myslenia.
Zbavovanie sa starých návykov
Inštitucionálnych rezíduí feudalizmu sa pritom územie Slovenska zbavilo až ústavou prvej Československej republiky, teda len pred sto rokmi. Ak sa však pozrieme na škandály prvej ČSR (politické i korupčné), uvidíme, že v mentalite vtedajších elít, ale aj „bežných“ ľudí pretrvávalo množstvo postojov, ktoré mali omnoho bližšie k feudalizmu než k republikanizmu, rovnako ako mali bližšie k autoritarianizmu, než k demokratizmu, čo sa naplno prejavilo počas vojnového Slovenského štátu.
Dvadsaťročná medzivojnová snaha o modernizáciu Slovenska v zmysle konštituovania osobných i politických vzťahov postavených na princípe občianskej rovnosti bola príliš krátka na to, aby z politickej kultúry vytlačila poddansko-vrchnostenskú schému a s ňou spojený klerikalizmus a klientelizmus.
G. M. Tamás, disident bývalého i súčasného režimu v Maďarsku, považuje bývalý režim za snahu o násilnú a zrýchlenú modernizáciu. Až tá odstránila v našich krajinách niektoré feudálne maniere, čo platí aj v prípade Slovenska. V tomto zmysle komunistická strana len nadviazala na tradíciu násilného zavádzania modernizačných reforiem „zhora“, ktorú možno vysledovať až do obdobia vlády Márie Terézie. Jej pokračovanie možno vidieť aj v Chruščovom deklarovanej téze, podľa ktorej malo byť cieľom politiky východného bloku dobehnúť a predbehnúť Západ. Tento cieľ vidíme pred sebou aj po 30 rokoch sebauisťovania o tom, že na Západ patríme a sme jeho súčasťou.
Späť „ku koreňom“
Ukazuje sa však, že mnohé z feudálnych vzťahov bývalý režim len dočasne potlačil. Naozaj vykoreniť sa mu ich nepodarilo. Posledných 30 rokov tak nebolo len obrovským sociálnym experimentom s aplikáciou ideológie neoliberalizmu na všetky sféry spoločnosti, ktorý vyústil do jej demoralizácie. Bolo zároveň aj snahou nemalej časti spoločnosti vrátiť sa „ku koreňom“. Akosi sa pritom prehliadalo, že klerikalizmus, klientelizmus i autoritarianizmus majú v našej kolektívnej pamäti objektívne omnoho dlhšiu stopu než sekularizmus, republikanizmus či demokratizmus. Nemalo by preto byť príliš prekvapujúce, že v spoločnosti demoralizovanej neoliberálnou ideológiou sa na povrch dostávajú javy, ktoré sú omnoho staršie než idea komunizmu.
Stranícky systém postavený na „silných mužoch“, ktorí si osobne vyberajú členov svojich strán a potom im za vernosť a oddanosť udeľujú léna v podobe úradov a funkcií či aspoň cez ich firmy nakupujú pre verejný sektor tovary a služby, je len jeden zo znakov procesu, ktorý sa odborne označuje ako refeudalizácia. Blahosklonné prehliadanie daňových únikov či obchodných aktivít za hranicou zákona sponzorov a spriaznených oligarchov je znakom ďalším. Do rovnakého súdka patria faktické privilégiá oligarchov (investorov) a cirkví neplatiť dane (daňovo optimalizovať) či právo vytvárať súkromné bezpečnostné služby, ktoré nemajú ďaleko k bandériám (šľachtickým ozbrojeným družinám), ktoré si mohli stavať stredovekí magnáti.
Sociológ Max Weber nepovažoval za jeden zo znakov moderného štátu monopolizáciu násilia, teda odňatie tradičného privilégia šľachty vytvárať si vlastné ozbrojené zložky a s tým spojenú možnosť priamo či nepriamo zasahovať do politiky, bezdôvodne. Akceptácia koncentrácie vlastníctva pôdy niekoľkými agrobarónmi, ktorých pozemkové vlastníctvo už má väčší rozsah než rodové dŕžavy šľachticov vyvlastnených po vzniku republiky v roku 1918 hovorí, samo za seba.
Ak sa teda diskusia o príčinách úpadku republiky a jej základných inštitúcií má posunúť od prázdneho moralizovania a ideologického balastu k podstate problému, bolo by dobré priznať si, že jedným z podstatných problémov Slovenska je, že sa tu za uplynulých sto rokov nepodarilo vytvoriť skutočnú občiansku spoločnosť. Inými slovami, nie komunizmom, ale poddanstvom zaťažená mentalita je to, čo treba prekonať. A reformátori posledných troch desaťročí významne prispeli viac k obnoveniu poddansko-vrchnostenských vzťahov, než k ich nahradeniu vzťahmi občianskymi.
Tento text publikujeme ve spolupráci s webem Nové Slovo.