III. Mraky nad premiérskou kariérou: mnohí mu už robia zle, zišlo by sa odstúpiť…
Politika v kapitalizme je boj o moc a popri tom aj významný prostriedok na zbohatnutie. Darmo liberáli všetkých odtieňov dokazujú čosi iné, politika sa ani v pokročilom 21. storočí tomuto „svätému poslaniu“ nespreneverila. Nie je to oblasť pre pôsobene útlocitných, lebo na tých, ktorí sa do nej zamiešajú, nečaká len moc a sláva, ale aj mnoho ťažkostí, nepríjemností, zlomyseľností, útokov a pod. Patrí k tomu aj nevďak za to, že hoci aj rafinovane v záujme „našich“ podvádzali, nikdy sa nedá splniť všetko to, čo sa sľubovalo. Ktovie či je príčinou, že sa to nevedelo, nevládalo a niekedy možno ani nechcelo urobiť?
Stav slovenskej politiky na začiatku roku 2020 – produkt dlhodobej deformácie pôsobenia kapitalizmu
Je nešťastím pre národ, spoločnosť, štát (zopakujeme, že vzhľadom na to, že až dve zo súčasných koaličných strán do svojho názvu zakomponovali „ľudí“ a flagrantne to zneužívajú, nebudeme v príspevku používať pojmy ľud, ľudia), ak jeho premiér vyvoláva toľko negatívnych reakcií ako Matovič. Kadečo možno vytýkať každému z doterajších slovenských predsedov vlád od roku 1993: V. Mečiarovi, J. Moravčíkovi, M. Dzurindovi, I. Radičovej, R. Ficovi a P. Pellegrinimu. Niekedy viac, niekedy menej, podľa toho, aké sú naše hodnoty, zásady a politická orientácia, lebo všetci – okrem toho, že boli determinovaní kapitalistickým politickým a ekonomickým systémom – sa pri svojom pôsobení dopúšťali chýb a omylov a chtiac či nechtiac prikladali ruku k tomu, že slovenská politika na začiatku roka 2020 bola vo „veľmi zlej kondícii“. Získanú moc nevyužívali len v prospech národa, občanov, ale z nej chceli profitovať predovšetkým oni samotní. Nepôsobili však len sami – mali svojich spolupracovníkov, poradcov a tímy. Až na dva prípady záviseli aj od rozličných koaličných partnerov (populárnym mediálno-politickým pojmom sa stali koaličné „zlepence“).
Koalície, najmä veľké, sú azda najväčšou pliagou pre voličov. „Naši“ nemôžu splniť to, čo nám sľubovali, lebo im v tom bránia koaliční partneri. K mediálno-politickým manipuláciám patrí aj zvýrazňovanie „koaličného potenciálu“. Sugestívne nás presviedča, že v politike je len kompromis, a tak zvažujme koho budeme voliť, bez ohľadu na hodnoty či záujmy, aby naše hlasy „neprepadli“.
Nezabúdajme ani na zasahovanie do slovenskej politiky zvonku. Nie je to len toľko kritizovaná EÚ, ale aj NATO. Pakt je takmer ako posvätná krava v Indii, lebo žiadna z vlád po roku 2004 si ho nedovolila kritizovať a naši vojaci poslušne išli do Afganistanu i Iraku a teraz sú aj v Pobaltí. Načo sú slovenským vojakom skúsenosti z Afganistanu, kde väčšinu času strávili „učučení“ na základniach a aj tak došlo k stratám na životoch? Afganské a podobné skúsenosti doma nemôžeme využiť, ale ak budeme vojakov posielať na expedície do všetkých kútov sveta podľa potrieb USA a NATO, tak nás „pochvália“ aj za jednu čatu (pre neznalých vojenskej terminológie to je okolo 30 vojakov).
Bežnou politickou praxou sa stali „konzultácie“ na ohradenom veľvyslanectve USA na Hviezdoslavovom námestí. Kadejakí amerikanofilovia sa dostávajú aj na funkcie ministrov a štátnych tajomníkov a potom nevieme, v záujme koho pôsobia. Okrem toho existuje množstvo nadšených šíriteľov amerických politických vzorov v médiách, mimovládnych organizáciách, v akademickej sfére atď.
K mediálno-politickému folklóru neodmysliteľne patrí už aj strašenie zlým Ruskom a odnedávna aj ČĽR. Ešteže našich amerikanofilov nemáta Irán a Severná Kórea. Ich šlágrom sa v posledných rokoch stali aj hybridné hrozby, medzi ktoré patrí takmer všetko. Nemá však veľký zmysel sa nimi zaoberať, lebo do dezinformácií, hoaxov, fake news a pod. sa najviac zamocú tí, ktorí o nich najviac bľabocú.
Tieto podmienky (a vo vymenovávaní ďalších by sme mohli dlho pokračovať) vytvorili živnú pôdu pre pôsobenie rôznych typov populistických osôb, medzi ktorými sa Matovič dostal na špičku. Hoci je psychicky labilný človek, mnohokrát a rôzne dokázal, že je nadaný politický manipulátor so svojráznou sugestivitou, ale politike ako systémovému fenoménu nerozumie. Jeho najobľúbenejšou metódou sa stalo predvádzať jednoduché až prihlúple šašovské výstupy, vďaka ktorým si ho verejnosť zapamätala. Treba povedať, že pre časť obyvateľov bolo toto vystupovanie čímsi novým i „osviežujúcim“ v neprehľadnej politickej situácii, ktorej nerozumeli a cítili sa bezmocnými obeťami pomerov. Matovičovým jednoduchým, ale jedovatým rečiam rozumeli a aj mu fandili… Dodáme, že podobné typy politikov, ktoré si zo štandardnej politiky robili žarty, sa objavili vo viacerých liberálnych demokraciách, ale nikde sa neprezentovali tak stupídne a neokrôchane ako Matovič.
O vstupe Matoviča na slovenskú politickú scénu
Hoci to bolo dávno a ide vcelku o známe príbehy, treba zopakovať, že to čo predvádza Matovič ako premiér, sa dalo predpokladať. S novou silou len pokračuje v zámerne až úchylne negativistickom spôsobe správania, ktoré sa zo svojrázneho politického divadla premenilo na nebezpečný fenomén, lebo získal moc a stal sa najsilnejším človekom v štáte.
Matovič vošiel do slovenskej politiky pre neho typicky – zadným vchodom. Prvýkrát sa dostal do NR SR v roku 2010 na kandidátke SaS s tromi ďalšími členmi občianskeho združenia Obyčajní ľudia (ďalej len OĽ). Všetci sa vďaka preferenčným hlasom dostali na kandidátke, na ktorej boli na posledných miestach, na zvoliteľné miesta. Ktovie, čím zaujali tieto neznáme figúrky (inzerciou v regionálnych novinách, vlastnými propagačnými periodikámi „Obyčajní ľudia“, ktoré údajne v počte 1,5 milióna kusov vhodili do schránok, komunikáciou na sociálnych sieťach?) tak, že získali od 24 353 do 38 429 preferenčných hlasov a dostali sa do parlamentu?
Od predvolebnej kampane v roku 2010 sa datuje aj spolupráca Matoviča so Sulíkom. Sulík Matoviča odhovoril od zámeru založiť si vlastný politický subjekt, aby sa neštiepili opozičné hlasy. Nikto netušil, že o 10 rokov sa táto dvojica stane ústrednými postavami novej vlády a bude určovať vývoj slovenskej politiky, ale pre nechutné šarvátky prinesie nové, nezvyklé problémy.
O prvých symptómoch urážlivosti a mediálneho exhibicionizmu a útokov Matoviča
Už v júni 2010, tesne po voľbách, Matovič pritiahol mediálnu pozornosť vyhlásením, že mu ponúkli 20 miliónov eur, ak spolu s tromi poslancami z OĽ odstaví formujúcu sa vládu Ivety Radičovej (koalícia mala mať 79 poslancov). Po tom, ako udalosť začala vyšetrovať polícia, o niekoľko dní vyhlásil, že išlo iba o vtip, ktorý si z neho urobil jeho dobrý známy…
Prvýkrát zahral politicky urazeného, keď do schváleného programového vyhlásenia vlády I. Radičovej neboli zahrnuté požiadavky OĽ, čo im vraj Sulík prisľúbil. 28. júla 2010 ohlásili odchod z poslaneckého klubu SaS, ale neskôr sa ešte dohodli so Sulíkom, Ten sa zaviazal, že rozšíri program SaS o body programu OĽ, s ktorými strana súhlasí a tieto body sa pri najbližšej aktualizácii doplnia do vládneho programu. Matovič v rámci tejto dohody verejne (teatrálne!) prisľúbil, že OĽ zotrvajú v klube SaS do konca volebného obdobia.
Matovičovské sľuby majú taký krátky život ako podenkový hmyz. Potom ako v roku 2011 pri hlasovaní podporil návrh Smeru-SD, porušil koaličnú dohodu a Sulík ho vylúčil z klubu SaS. Dodal, že klub SaS už dlhší čas tŕpol, s čím zas „náš Igor“ pôjde do médií (už vtedy miloval tlačovky) a že nepozná iného človeka, ktorý by sa s takou obľubou producíroval v médiách, lebo keď prestával byť zaujímavý tým, že útočil na Fica, tak začal útočiť na vlastných.
Za symbolický prejav budúcich vzťahov slovenskej politickej scény a Matoviča možno považovať facku, ktorú dostal od Anny Belousovovej 10. augusta 2010 za to, že o nej hovoril ako o Anči. Došlo k tomu mesiac po tom, ako sa 9. júla 2010 stal oficiálne poslancom.
Prvá etapa Matovičovho politického pôsobenia, už ako nezaradeného poslanca sa končila tým, že na hlasovaní o navýšení eurovalu, ktoré I. Radičová spojila s hlasovaním o dôvere vláde, sa nezúčastnil. Bol to prejav jeho strachu zo zodpovednosti? Sulíkovi síce viackrát vytkol, že „povalil“ vládu I. Radičovej, ale neuvádza, že on sa hlasovaniu vyhol.
O narastajúcej grobianskosti v Matovičovom politicko-mediálnom cirkuse
Matovič zosilnel, keď sa dostal po voľbách v marci 2012 do NR SR ako predseda hnutia OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti, ktoré pôsobí od novembra 2011. Jeho vystupovanie sa stávalo čoraz viac „neštandardným“. Určitej časti voličov to naďalej imponovalo. Sily pôsobiace na slovenskej politickej scéne svojimi zištnými a bezohľadnými krokmi voči obyvateľstvu Matovičovi, ktorý bol stále len marginálny hráč, neraz sa vo výskumoch preferencií ocitajúci na hranici zvoliteľnosti, však nahrávali.
Zoznam Matovičových cirkusových čísiel a teatrálnych akcií pre verejnosť by bol dlhý a nezáživný, lebo je plný, ako sme už vyššie uviedli, stupidity a neokrôchanosti, „preložených“ narcizmom, psychickou labilitou a klamstvami. Ako sa jeho repertoár stával za roky obohraným, nevyberanosť jeho vystúpení narastala. Mal síce hlavného nepriateľa – Roberta Fica a Smer-SD, ale neostýchal sa zaútočiť na nikoho na politickej scéne.
„Matovičovci“ od vzniku už trikrát zmenili svoj názov. Od novembra 2019 pôsobia ako OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti, NOVA, Kresťanská únia, ZMENA ZDOLA (ďalej len OĽANO). Táto „verzia“ hnutia Matoviča v deformovaných pomeroch, ktoré zavládli na slovenskej politickej scéne, vyniesla do kresla predsedu vlády SR.
Nezvyklé je, že na oficiálnej webovej stránke OĽANO https://www.obycajniludia.sk/ je uvedené, že ide o poctivé protikorupčné hnutie. Je tam síce popísané kadečo o tom, čo hnutie chce urobiť, ale nič o jeho vedení, organizačnej štruktúre či členskej základni. Sú tam len „osobnosti“ hnutia – zvolení poslanci, členovia vlády a štátni tajomníci(?!).
V „obyčajnom človeku“ Matovičovi došlo po nástupe do funkcie predsedu vlády SR k zmene – ale len k horšiemu. Stal sa priam posadnutý organizovaním tlačových konferencií, ktoré sa zakrátko hanlivo označovali za „plačovky“ a vypisovaním pochybných „statusíkov“ na sociálnych sieťach. K ich neoddeliteľnému obsahu patrila kritika smerovskej (či ficovsko-pellegriniovskej) mafie, ktorá neraz prechádzala do nadávok a vulgarizmov. Avšak o tom, čo bude vláda robiť a ako k tomu prispeje Matovič, sa informovalo nejasne a chaoticky.
Je síce pravda, že Matovič sa dostal do nezávideniahodnej situácii pre koronavírus, ale reagoval svojsky. Napriek tomu, že OĽANO sa chválilo, že zostaví vládu odborníkov, o odbornosti jej ministrov možno pochybovať. Okrem toho sa Matovič svojím nevypočítateľným spôsobom, niekedy až chrapúnsky správa k odborníkom z rôznych oblastí, najmä však zo zdravotníctva.
Už po niekoľkých týždňoch sa ukázalo, že Matovič vie síce v politike manipulovať, intrigovať, klamať a podvádzať, ale moci nerozumie a nedokáže (nechce?) ju vôbec využívať v prospech štátu a jeho obyvateľov. Stal sa len ďalším z radu politikov, ktorí moc dokážu iba zneužívať.
Vo vláde (štátnej moci) sa vytvorili dve kategórie. Prvou kategóriou sú ministri a orgány, ktorých činnosť Matovič úzkostlivo sleduje a musia sa podriadiť jeho iracionálnym nápadom. Druhou kategóriou sú ministri a orgány, o ktoré Matovič nejaví nijaký záujem a robia si vlastne, čo chcú na základe ich straníckych nominácií, ba neraz len s ich osobnými predstavami o činnosti rezortu. Nie div, že v týchto podmienkach dochádza k úpadku ekonomiky, zdravotníctva, školstva, sociálnej starostlivosti a pod. a narastá chaos v štáte.
Napriek teatrálnym pokusom „naviesť poriadok“, najmä spôsobom zatýkania a väznenia bývalých i súčasných prokurátorov, sudcov a policajtov, sa podrýva bezpečnosť štátu i právo v ňom. Nezdôvodneným vyhlásením núdzového stavu a jeho úpravou sa má zabrániť najmä prejavom nespokojnosti širokých vrstiev a frustrovaného obyvateľstva a šíriť strach. Nebezpečnými sa stali rýchle a nepremyslené postupy pri zmene zákonov, ale aj ústavy.
Speje to k predčasnému koncu Matovičovej premiérskej kariéry
Zhruba po pol roku pôsobenia na čele vlády sa nekontrolovane hromadili problémy, ktoré Matovič nedokázal riešiť. Došlo k jeho kritike nielen od opozičných politikov a odborníkov, ale aj verejnosti, ktorá prestala veriť táraniu o najlepšej vláde v dejinách Slovenska. Psychická labilita, ale aj agresívnosť a vulgárnosť vystupovania Matoviča sa zvýšila. Podivným vyjadrením predstavy o jeho pôsobení po voľbách sa stal výrok v rozhovore na konci októbra, že on nechcel vládnuť, ale chcel byť naďalej len akýmsi „nosičom vody“.
Nebudeme vymenovávať a tobôž súdiť Matovičove skutky, lebo je ťažké čo aj len určiť, ktorá z jeho afér počas pôsobenia vo funkcii predsedu vlády sa stala najväčšou. Plagiátorstvo v diplomovke, ktoré sa medializovalo už v roku 2012, mu nebránilo útočiť na Antona Danka, ale keď prepuklo v koalícii, všetko bolo ináč. Všetky kauzy, ktoré vytiahli opoziční politici a občas aj médiá, sa „matovičovsky“ zamietli pod koberec.
Zásadný zlom prišiel, keď sa Matovič stal akoby posadnutým pri presadzovaní povinného celoplošného testovania málo účinnými antigénovými testami. Varovali ho pred ním viacerí odborníci, ktorým sa dostalo len matovičovskej dehonestácie. Z príbehu, ktorý sa dodnes neskončil, zvýrazníme dva momenty. Prvým je ten, že táto posadnutosť viedla k nevyberaným útokom na podpredsedu vlády a ministra hospodárstva Sulíka, ktorého nakoniec označil za idiota a vyzval k demisii. Druhým sa stal prípad ministra obrany Naďa, jedného z fanatickým podporovateľov, ale aj spoluorganizátorov celoplošného testovania. Netreba rukolapnejší dôkaz o pochybnej účinnosti antigénových testov, ako ten, ktorý sa stal Naďovi. Ráno mal negatívny Ag test, ale večer PCR test preukázal, že má koronavírus. La comedia è finita…
Postoj Matoviča k Sulíkovi je ďalší svetový unikát v jeho vyčíňaní, ktoré sa zosilňuje v dôsledku zhoršovania koronavírusovej situácie a mnohostranného prehlbovania krízy. Ak by bol Matovič politikom a skutočným premiérom, ktorý vie, čo chce, tak Sulíka nebude grobiansky urážať, ale rovno navrhne prezidentke SR jeho odvolanie. Ale Matovič je „krivák“ a bojí sa toho, že akákoľvek zmena vo vládnom kabinete môže v koalícii spustiť reťazovú reakciu. Tento strach možno zosilnilo aj to, že za generálneho prokurátora nebol zvolený jeho favorit Kliment. Zjavili sa špekulácie, že SaS a ZA ĽUDÍ, sa môžu postaviť na zadné pri voľbe špeciálneho prokurátora, kde má Matovič opäť favorita – Lipšica.
Zo znakov, ktoré dokazujú, že Matovič politicky ani emocionálne nezvláda vzniknutú zložitú situáciu, poukážeme na jeho neschopnosť normálne a slušne komunikovať. Na jednej strane ide o infantilné vyjadrovanie – označovanie koronavírusu za hnusobu, na druhej strane morbídne vyhrážky, keď obviňuje Sulíka, že zapríčiní smrť tisícok(!) osôb a posiela ho kopať hroby. Najnovšie sa „vyznamenal“ tým, že ak by mal možnosť obetovať život za život tisícov nevinných obetí, urobí to. Nesplniteľné sa ľahko sľubuje, ale toto vie vyvolať falošný súcit.
Na zlý psychický stav Matoviča ukazuje aj to, že cíti potrebu byť uctievaný v nejakej veľkej komunite a mať ako malý chlapec veľa kamarátov. Ochorenie na koronavírus teatrálne využil na to, že sa označil za jedného z mnohých chorých. Bolo to vidieť aj na tom, keď prezidentku SR vyzýval, aby odišla od Fica, Pellegriniho a Kotlebu a vrátila sa do jeho tábora. A vrcholom detinskosti bolo, keď ešte dávnejšie požadoval od Sulíka, aby sa mu ospravedlnil a povedal, že dúfa, že potom zase budú kamaráti.
Možno doplniť aj podivné bolestínstvo, keď sa vyjadril, že sa cíti ako dohryzený pes – v bežnej reči sa skôr hovorí o tom, že pes niekoho dohrýzol… Prehľad toho, kým všetkým sa cítil „dohryzený“, by bol dlhý, ale na jeho začiatku je prezidentka SR a Sulík.
Záverom – Matovičov odchod z funkcie premiéra požaduje čoraz viac osôb rôzneho politického zamerania
Matoviča na odchod z funkcie premiéra SR priamo i nepriamo v posledných dňoch vyzvali viacerí aktívni i bývalí politici, ale aj analytici rôzneho politického zamerania. Ich zoznam nebudeme zostavovať, ale neustále sa rozširuje.
Je tu aj nóvum – predseda poslaneckého klubu OĽANO Šipoš 20. decembra v rozhovore pre TASR povedal, že spomedzi ministrov za OĽANO by sa pri prípadnej rekonštrukcii vlády dal nájsť človek schopný zastávať funkciu premiéra. Zdôraznil však, že špekulovať o tom je predčasné.
Pri svojom narcizme musí Matovič ťažko pociťovať, že jeho pozícia sa nielen v štáte, ale aj v koalícii oslabuje. Nikto si netrúfa odhadnúť, aká bude jeho reakcia. Nie je vylúčené, že po vyzdravení, ktoré mu, samozrejme, prajeme, bude zase „matovičovsky“ dúfať, že sa uzná jeho výnimočnosť a spasiteľské poslanie a že môže pokračovať v ceste, z ktorej sa nevie odchýliť.
Nebudeme preto radšej špekulovať, ani vytvárať scenáre, čo môže prísť. Ospravedlňujeme sa čitateľom za dĺžku príspevku, ale pridáme ešte moralizátorské úvahy. Matovič sa stal premiérom v deformovaných politických pomeroch a do funkcie sa dostal podobne, ako vo vodnom víre vyplávajú navrch v pene rôzne veci, ktoré predtým nebolo vidieť. Jeho nahradenie inou osobou zo súčasnej koalície môže síce dočasne upokojiť situáciu, ale nedá sa predpokladať, že toto bizarné politické zoskupenie dokáže vyriešiť problémy, ktoré do značnej miery spôsobilo aj ono samotné. Jedným z nepísaných mrzkých pravidiel politiky je, nikdy nehovor, že to bola najhoršia vláda, lebo vždy môže prísť ešte niečo horšie.
V súvislosti s prípadom Matovič sa musia v prvom rade zmeniť pomery, ktoré umožnili takýto politický omyl. To však nie jednoduché a sila, ktorá to aspoň začne, sa nevytvorí z večera do rána. Považujeme za veľmi zlé, že mediálno-politicky sa podarilo autentickú ľavicu vytlačiť úplne na okraj politického spektra a keby sa spojili aj všetky sily v tejto oblasti, momentálne nemajú ani spolu na prekonanie päťpercentného kvóra vo voľbách.
Buďme však optimistami, ktorí dúfajú, že v novom roku dôjde nielen k zmene na čele vlády, ale v dohľadnom čase aj k predčasným voľbám. A v nich sa musia postupne sformovať sily, ktoré sa pokúsia systémovo, racionálne i efektívne riešiť problémy, do ktorých sme sa dostali. Možno dozrel aj čas na vytvorenie špecifickej vlády – napr. vlády národnej jednoty. Slovo národ sa zo slovníka súčasnej vládnej koalície vytratilo, ale národne orientované strany sa vo voľbách, ani po nich nevyznamenávajú.
Ako by mala vyzerať takáto vláda národnej jednoty a kto by sa postavil na jej čelo? To je už téma na ďalšie úvahy a diskusie.
Tento článek publikujeme ve spolupráci s webem Nové Slovo.
Čtete také:
- Sociálno-typologická črta o prípade beztvarého I. Matoviča ako nevyhnutnom a zákonitom dôsledku politického vývoja po roku 1989 – I. Predpremiérske obdobie
- Sociálno-typologická črta o prípade beztvarého I. Matoviča ako nevyhnutnom a zákonitom dôsledku politického vývoja po roku 1989 – 2. – II. Premiérske obdobie