Lukáš Perný se ve své eseji snaží o vyjasnění pojmového obsahu marxismu, neo-marxismu a post-marxismu a dojít k jejich objektivnější definici.
Neo-marxizmu som sa venoval v dvoch knihách – prvý krát v kontexte hudobnej kontrakultúry 60. a 70. rokov v súvislosti s novou ľavicou (Perný 2014)[1] a druhý krát v kontexte výskumu anglo-americkej sociálnej filozofie (Perný 2018).[2] Pod vplyvom rôznych filozofických, sociologických, politologických a politických interpretácii týchto termínov som dospel k novej syntéze poznatkov o týchto, špeciálne na slovenské pomery kontroverzných, termínoch.[3] Hneď v úvode musím povedať, že ani v čase písania tohto článku, nemám jasno, čo presne neo-marxizmus je. Stotožňujem sa doc. Hohošom, ktorý jednak v jednom z našich rozhovorov pripomenul, že je viacero neo-marxizmov a taktiež, že neo-marxizmus je heslo eklektické a preto aj ťažko definovateľné. Tento článok bude teda pokusom o rekonštrukciu rozličných náhľadov na danú problematiku, ktoré by sa mohli aspoň priblížiť k objektívnej definícii termínov.
Spor o autenticitu Marxovho výkladu
Už na začiatku treba povedať, že sám Engels termín marxizmus nepodporoval pre jeho možné zneužívanie[4] a Marx o sebe pod vplyvom Paula Lafargua povedal, že nie je marxista.[5] Napokon slovo marxizmus spopularizoval Kautsky (Kautsky sa považoval za ortodoxného marxistu), ktorý sa ním chcel odlíšiť od Bernsteina, ktorý taktiež používal termín. Kto teda vlastne boli marxisti? Boli nimi vôbec Marx a Engels, keď sa sami voči termínu ohradzovali z dôvodu jeho zneužitia? Alebo boli marxistami Kautstky, Bebel, Lafargue, Lasalle, Lenin, Trockij, Rosenburgová, Bagoev, Gorkij, Plechanov, Kamenev, Zinovjev, Gramsci či Gottwald? Už pri samotnom vzniku termínu marxizmus vzniká problém.
Za anticipátorov západného neo-marxizmu sú označovaní Gramsci, Lukács a Korsch pre ich zdôrazňovanie kultúrnej nadstavby. Avšak ak by sme aplikovali logiku, podľa ktorej je neo-marxizmus akoukoľvek modifikáciou marxizmu, tak môžeme neo-marxistami nazvať každého autora, ktorý akokoľvek čiastočne modifikoval marxovú teóriu. Dokonca aj Novomeského, Husáka či Clementisa, ktorí zdôrazňovali na rozdiel od pôvodného marxizmu aj národný motív alebo rôzne formy eklektických koncepcií inšpirovaných Marxom ako napríklad kubánsky model socializmu, titoizmus či bolivaristické hnutie. Davistov (predovšetkým v ich neskorej fáze) len sotva možno nazvať pravovernými ortodoxnými marxistami. Všeobecne sú s neo-marxizmom spájaní autori frankfurtskej školy (Adorno, Horkheimer, Benjamin, Marcuse, Fromm). Ďalej sú tu smery ako napr. marxizmus-leninizmus, maoizmus či trockizmus ako ďalšie špecifické interpretácie marxizmu. Sú kontinuálnym pokračovaním marxizmu alebo ide o smery, ktoré sú v podstate taktiež ako modifikácie marxizmu neo? A to som ešte nespomenul rôzne koncepcie, ktoré sa síce označujú za marxisticko-leninistické, avšak aplikovali rôzne formy lokálneho národniarstva či prvky z domácich náboženstiev (predovšetkým v Ázii). Prečo si predponu neo vyhradil iba západný marxizmus?
Súčasný teoretický neo-marxizmus sa delí podľa vzťahu k morálnej teórii na:
- humanistických neo-marxistov, ktorí neakceptujú Marxov anti-moralizmus (prevažne analytickí marxisti) (Peffer, Buchannan, Cohen, Roemer, Elster, Fisk, Wright, Peffer);
- ortodoxných marxistov, ktorý rozvíjajú Marxov anti-moralizmus (Wood, Tucker, Miller, Allen, Althusser)[6].
Avšak je potom možné nazvať ortodoxných marxistov neo-marxistami? Podobných protirečení nachádzame pri pokusoch o zadefinovanie týchto pojmov celý rad. Možno mal predsa len mali Marx a Engels pravdu, keď boli k termínu neo-marxizmus rezervovaní.
Neo-marxizmus a post-marxizmus
Prv, než sa pustím do samotného sporu o výklad slova neo-marxizmus, treba pripomenúť, že problém je už pri samotným predponách proto, neo či post. Pri proto predpokladáme určité budúce vývoje tendencie v predčasnej forme.[7] Pri predpone neo je možno chápať určité kontinutálne nasledovanie koncepcie, ktorá sa vyskytuje v novej, obohatenej forme alebo sa opätovne vracia v novom období. Najproblematickejšie sa javí definovanie s predponou post. Post-žáner posúva pôvodný význam do úplne novej kontextuálnej roviny.[8] Preto je ťažké nájsť hranicu medzi neo (ktoré predpokladá určitý návrat, revival smeru, učenia či žánru) s novým kontextom a post, ktoré posúva pôvodný žáner do úplne nových kontextov. Preto sú autori, ktorí sú označovaní ako neo-marxisti často označovaní v iných definíciách ako post-marxisti.Zásadný rozdiel medzi neo-marxizmom a post-marxizmom podľa Slavoja Žižeka údajne spočíva v posune od inter-disciplinarity (ktorou sa vyznačuje neo-marxizmus), k filozofii, ktorá je typická pre post-marxizmus. Otázka je, či nám takáto definícia, ktorá momentálne dominuje na slovenskej Wikipédii, postačí.
Nová ľavica a kontrakultúra
Vo svojej prvej knihe (Perný 2014) som stotožnil neo-marxizmus s novou ľavicou. Avšak problémom je, že kým nová ľavica (môže ale nemusí byť neo-marxistická), je skôr spoločensko-politickým hnutím, ktoré sa etablovalo v 60. a 70. rokoch, neo-marxizmus je oveľa širší pojem, v ktorom možno nájsť aj smery, ktoré novú ľavicu neakceptujú (napr. rôzne anti-globalistické koncepcie). Novo-ľavicové projekty nemusia byť nutne marxistické, ale môžu byť aj sociálno-demokratické, anarchistické či zelené. Primárne sa nová ľavica dištancovala od starej ľavice, ktorú reprezentujú východo-európske a „ortodoxne“ marxistické koncepty.[9] Zároveň je nová ľavica spojená s kontrakultúrou 60. rokov, obratom k liberalizmu, postmodernizmu a post-industriálnym témam.
Ďalším problémom je samotná schizma medzi anarchistami, sociálnymi demokratmi a komunistami, ktorá vznikla už po Druhej internacionále a vyhrotila sa Erfurtským programom po posilnení marxistických pozícií v SPD (na jednej strane stáli Kautsky a Luxemburgová, na druhej Bernstein, Ebert, Scheidmann). Na Bernsteinovej pôde napokon vznikla sociálna demokracia. Odchodom Leninovej frakcie vznikla tretia, komunistická internacionála – tzv. kominterna (Pozri bližšie: Perný 2018, s. 142).
Západná sociálna demokracia si do 60. rokov zachovala svoj sociálny rozmer v podpore silných sociálnych štátov. Avšak po roku 1968 (práve pod vplyvom novej ľavice) prispôsobila sociálna demokracia svoju politiku kultúrno-liberálnym, postmoderným a radikálne kozmopolitným konceptom.[10] To vyvoláva logický odpor nielen zo strany radikálnych konzervatívcov, ale aj od klasickej, rustikálnej ľavice. Nová ľavica sa v politickom zmysle transformovala z pôvodne radikálnych pozícií (z ktorých vo filozofickej rovine čerpala a ktoré v 60. rokoch deklarovala), k umierneným kultúrnym a ne-triednym témam. Zapracovala do svojho konceptu ideologicky liberálne postoje (pod vplyvom individualizácie západných spoločností začala klásť väčší dôraz na Berlinom definovanú negatívnu slobodu).[11] Z pôvodnej gramsciovskej kultúrnej kritiky (kultúra má byť prostriedkom boja za oslobodenie pracujúcej triedy) zostali len frázy. Autentickou zostala iba v otázke zelených tém (ktoré sú pre prežitie ľudstva mimoriadne závažné; avšak aj túto tému komunikuje nešťastne sektárskym spôsobom[12]) a čiastočnom, veľmi umiernenom, usilovaní o sociálne témy.[13] A tu práve začína kríza nielen marxizmu ale aj celej európskej ľavice, ktorá pretrváva prakticky dodnes (marec 2021).
Globalisti a anti-globalisti?
Ďalšou arénou sporov vnútri neo-marxizmu a vlastnej aj celej ľavice je otázka postoja ku globalizácii. Kým jedna časť globalizáciu adoruje a volá až fanaticky po nekritickej univerzalite (a aj tam, kde to nie je z hľadiska súmerateľnosti kultúra prakticky možné) (Peffer) a radikálne odmieta partikularitu (národné štáty); druhá skupina zdôrazňuje (pod vplyvom komunitarizmu ako kritiky Rawlsa) potrebu identity, národných štátov a partikularity ako prostriedku boja proti neoliberálnej globalizácii (Wallerstein, Robinson). Medzi týmito tendenciami, kdesi napomedzí sú alterglobalisti, ktorí volajú po alternatívnej forme globalizácie. A tak máme na jednej strane internacionalistov, ktorí predpokladajú právo národov na sebaurčenie a na strane druhej radikálnych kozmopolitov, ktorí kategóriu národa a všeobecne partikularitu paušálne odmietajú. Kto má v tomto spore pravdu? Je cesta k spravodlivej spoločnosti spojená s koncepciou kooperujúcich socialistických národných štátov alebo je možné dosiahnuť sociálnu spravodlivosť „zhora“?
Čo s Marxom a s neo-marxizmom?
Tragédiou neo-marxizmu je jeho neprehľadná eklektickosť a spojitosť s celou radou protichodných tendencií. Napriek tomu sú argumenty autorov, ktorí sa hlásia k neo-marxizmu (alebo sú ako neo-marxisti označovaní) mimoriadne závažné pre filozofické diskusie o budúcom spoločenskom usporiadaní. Osobitne by som ocenil autorov ako Gramsci, Benjamin, Adorno, Horkheimer či Erich Fromm.
Azda na záver by som pripomenul, že medzi filozofickou analýzou neo-marxizmu a politickým používaním tohto termínu existuje obrovská priepasť, naplnená nevedomosťou. Treba si tiež uvedomiť, že slobodná diskusia na túto tému stále nie je dostatočne možná. Mnohí ľudia sú zaťažení minulosťou a antikomunistickým fanatizmom. To spôsobuje, že Karol Marx – jeho filozofický, ekonomický, sociologický, politologický, estetický atď. odkaz – je stále tabuizovanou témou. Napriek tomu, že sa na západných univerzitách o Marxovi otvorene diskutuje a píše, vo východo-európskom kontexte sa otázky spojené s Marxovou filozofiou len veľmi pomaly dostávajú do racionálnych akademických diskusií.[14] Človek nemusí byť nekritický, dogmatický obdivovateľ Karola Marxa či Friedricha Engelsa aby uznal, že niektoré – predovšetkým ekonomické – argumenty sú stále aktuálne. Obzvlášť v časoch hospodárskych kríz sa opätovne otvára otázka, či je systém, v ktorom žijeme skutočne spravodlivý a funkčný… Marxa nemožno z dejín filozofie vymazať ani vycenzurovať. Marxov filozofický odkaz by mali poznať aj tí, ktorí nim tak horlivo opovrhujú alebo ho nekriticky obdivujú. Odkaz prakticky každého filozofa sa dá zneužiť alebo zdiskreditovať. Zneužitie tohto odkazu by nikdy nemalo byť dôvodom pre cenzúru či úplne zavrhnutie diskusie konkrétnom autorovi.
Poznámky:
[1] PERNÝ, L., 2014. Hudobná kontrakultúra na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve I. Nitra : Katedra kulturológie, Filozofická Fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. 1. vyd., 84 s. ISBN 978-80-558-0677-8.
[2] PERNÝ, L., 2018. Vybrané kapitoly zo súčasnej anglo-americkej sociálnej filozofie. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity. 1. vyd., 160 s. ISBN 978-80-5552-045-2.
[3] Námet k tejto eseji prišiel od kamarátky, ktorá odo mňa chcela čo najobjektívnejšiu zrozumiteľnú definíciu neomarxizmu v kontexte jej sporov s politickými oponentmi.
[4] Engels pripomínal, že termín marxizmus využívali tí, ktorí sa pokúšali byť Marxovými nasledovníkmi..
[5] „Now what is known as ‘Marxism’ in France is, indeed, an altogether peculiar product — so much so that Marx once said to Lafargue: ‘Ce qu’il y a de certain c’est que moi, je ne suis pas Marxiste.’“ (Marx, Letter to Bernstein, 1882)
[6] Porovnaj: BLAHA, Ľ., 2012. Späť k Marxovi. 2. vyd. Bratislava: VEDA.
[7] V hudbe je napríklad proto-punk hudba, ktorá anticipovala punk skôr, než samotný punk ako žáner oficiálne vznikol; iný príklad je napr. proto-utópia ako utopický text, ktorý vznikol skôr než napísal Thomas More text Utópia.
[8] Napríklad pri hudbe post-punku ide o žáner, ktorý hudobne vychádza z punku, ale je hudobne komplexnejší, introvertnejší a experimentálnejší. Post-rock je zase využíva nástroje rockovej hudby, ale používa rytmi a melódie, ktoré sa v rocku nevyskytujú.
[9] Aj keď paradoxne samotní marxisti odmietajú, že by ich učenie bolo ortodoxné keď zdôrazňujú Marxovu otvorenosť konečnej fázy komunizmu, ktorú ponecháva kreativite ľudstva. Na rozdiel od utopických socialistov – ako napr. Weitling či Owen – neprojektujú konkrétny ideál v detailoch.
[10] Porovnaj: BLAHA, Ľ., 2010. Paradoxy pokroku. Sládkovičovo: Vysoká škola Vysegrádu s. r. o.
[11] Jednou z hlavných ingrediencií západného marxizmu je jeho vyrovnanie sa liberálnym individualizmom, ktorý prekonávajú cez teóriu spravodlivosti od Johna Rawlsa. Túto teóriu kriticky spracovávajú pre obhajobu sociálnej spravodlivosti, čo môžeme vidieť napríklad u Peffera, ktorý ju posúva k vízii demokratického samosprávneho socializmu a v axiologickej rovine do obhajoby sociálno-liberálneho univerzalizmu. Západní neomarxisti sa pokúsili o fúziu Marxovej vízie socializmu a západnej tradície prijatia princípu ľudských práv. Rawlsovskí neomarxisti však podliehajú naivným ilúziám a nerealistickým konštrukciám, ktoré odmietajú prijať aspekty geopolitických záujmov. Taktiež sú slepí voči kultúrnym konfliktom a svoju kritiku sústreďujú iba na otázky redistribúcie. Predstava, že najbohatšie jedno percento sa dá dobrovoľne progresívne zdaniť je však veľmi naivná.
[12] Navyše najnešťastnejšou agendou, ktorú niektoré novo-ľavicové strany propagujú, je zapojenie sa do informačnej vojny a tichá alebo dokonca hlasná podpora cenzúry internetu. Tým si definitívne nová ľavica píli pod sebou konár (stratou absolútnej podpory verejnosti). Práve preto tieto aspekty stratila nielen nová ľavica (alebo všeobecne európska ľavica) podporu a stala sa pravidelne opakovaným terčom neo-konzervatívcov, ktorí ľavicu všeobecne spájajú iba s postmodernými témami a stotožňujú ju chybne paušálne s filozofickým neo-marxizmom.
[13] Pri niektorých new left projektoch ako napr. Ceres v Českej republike, je možné nájsť iniciatívy za základný príjem, prístupné bývanie či ekonomickú demokraciu.
[14] Napriek tomu vzniklo niekoľko podnetných akcií ako Súčasný postmarxizmus v kontexte aktuálnych myšlienkových prúdov (2014), Karol Marx v 21.storočí (2018) a celý rad akcií UPV SAV, Inštitútu ASA a Slova.