Emil Višňovský píše o zásadních rozporech a rozdílech mezi mediálními, politickými a vědeckými praktikami. Jejich nerozlišování je víc než problém – ohrožuje svobodu vědeckého bádání.
Žijeme v ére ohromnej moci médií (tzv. mediokracie), keď médiá vďaka technológiám— zvlášť tzv. Nové médiá a “sociálne siete” — zásadným spôsobom určujú myslenie, postoje i konanie ľudí, a to tak v súkromnej, ako aj verejnej sfére. Záplava správ (textových aj obrazových) sa rúti 24 hodín denne a pripútava každého profesionálne manipulatívnymi titulkami k obrazovkám prístrojov všetkého druhu tak, aby u čitateľa vyvolávala “nutkanie” sledovať každý “príbeh”, ako to nazývajú na “Domovskej stránke Google”. Kto tie správy tam spravuje, užívateľ sa nedozvie, ale intencia je zrejmá: pestovať závislosť od nich spôsobom, ktorý je dobre známy a typický pre bulvár, bažiaci po “senzáciách”, vŕtajúci sa v súkromných životoch a “predikujúci” reakcie primitívným sloganom: “z tohto vám padne sánka”…
Je iste nepríjemné dostať sa do médií ako terč kritiky a útokov (na rozdiel od opačného prípadu, keď sme objektom chvály a uznania), ale v takom prípade si treba položiť niekoľko otázok: O aké médium ide a kto ho vlastní? Aká je jeho mediálna stratégia a politika? Kto sú ľudia, ktorí reprezentujú toto médium? Jednou z mediálnych cností je vyváženosť informácií, opakom je zaujatosť a jednostrannosť. Napríklad každý, kto si v ostatných dňoch prečítal články L. Valášeka v Aktuálně.cz na adresu M. Hrubca z Akademie věd ČR, si môže na to odpovedať sám.
Ide o články s konfrontačným politickým zameraním, ktoré chcú vyvolať dojem, že niekto svojou akademickou aktivitou slúži nejakým politickým záujmom. Ak teda ide o politické otázky, na tie môže mať každý — či už občan alebo politik a rovnako aj akademik — iný pohľad. A každý by mal mať právo svoj pohľad vyjadriť aj obhajovať. Ak je napríklad predmetom diskusie, polemiky či sporov Čína ako fenomén súčasného sveta, tak všetci vieme, že má spojencov aj nepriateľov, kritikov aj obhájcov, teda jej pôsobenie je predmetom rôznych hodnotení. Neexistuje iba jedno-jediné generálne hodnotenie, či už pozitívne alebo negatívne. Ak je Čína označená nejakým politickým subjektom za “nepriateľskú veľmoc”, znamená to, že všetky ďalšie subjekty, nota bene občania sa majú riadiť týmto politickým hodnotením a zaujímať tiež nepriateľský postoj? Je v záujme malej krajiny konfrontácia s veľmocou, alebo skôr kooperácia s ňou (samozrejme, za dodržania štandardných medzinárodných noriem spolupráce)?
A pokiaľ ide o akademické diskusie o politických otázkach (napríklad aj o Číne, ak ona je legitímnym predmetom výskumu), tie sa štandardne riešia na akademickej pôde kritickou vedeckou analýzou a diskusiou, o čom existujú vedecké správy a publikácie. Majú neakademické médiá záujem o takéto odborné výstupy? A majú právo sa tieto výstupy (a ich autori) prezentovať aj v neakademických médiách? Bežne sa to nazýva “popularizácia vedy” alebo “expertné služby”. Ak si však niekto myslí, že vedecké výstupy, zvlášť v oblasti spoločenských disciplín, sa prirodzene nedotýkajú širších spoločenských a politických otázok, tak je zrejme na omyle. Spoločenskí vedci ako ich autori sú si určite vedomí toho, že so svojou expertízou vždy nesú aj svoju “kožu na trh”.
Musíme teda zásadne rozlišovať medzi týmito druhmi sociálnych praktík — mediálnymi, politickými a vedeckými. Mediálne praktiky majú iné pravidlá a postupy, ale aj ciele (bližšie politickým), než majú vedecké praktiky. Nemôžeme si zamieňať jedny s druhými a tiež nemôžeme nadraďovať jedny nad druhé, či privilegovať jedny pred druhými. Mediálne praktiky, samozrejme, majú širší dosah na spoločnosť než vedecké, ale v tom spočíva ich účel. Mediálne praktiky však nemôžu “kolonizovať” vedecké praktiky, nemôžu ich kontaminovať ani ovplyvňovať vedecké inštitúcie, ktoré majú svoju identitu a z nej vyplývajúce poslanie. Ak je kritériom akejkoľvek diskusie odbornosť a profesionalita, úroveň poznania a úroveň etiky, potom by skôr vedecké praktiky a ich normy mali “kolonizovať” médiá alebo sa v nich aspoň výraznejšie uplatňovať. Aj to by mohlo byť hrádzou pred hoaxami a účelovými konštrukciami, ktoré v súčasných médiách priam “kvitnú”.
Sloboda slova ako demokratické právo tiež neplatí iba pre médiá. Rovnako platí (v demokratických štátoch podľa Ústavy a Listiny základních práv a slobôd) aj sloboda vedeckého bádania. Bez rešpektovania všetkých týchto slobôd a práv, a to nielen vo verejnej a mediálnej sfére, ale rovnako aj v akademickej sfére, žiadna demokracia neexistuje.
Napokon v širších súvislostiach ide o túto dôležitú otázku: Kto určuje intelektuálnu klímu v krajine? A nejde len o ČR či SR, ale o všetky krajiny v súčasnosti. Je jasné, že do veľkej miery ju určujú médiá, ale potom sa musíme -— zvlášť my, intelektuáli a akademici — kriticky pozrieť na tie médiá, ktoré určite nemajú nijaký “monopol na pravdu”. Musíme sa pozrieť aj na kultúru a etiku médií, ale najmä sa musíme hlásiť o svoje slovo, o to, aby náš hlas bolo počuť v spoločnosti oveľa viac a silnejšie. Či už cez médiá alebo akékoľvek iné a vlastné kanály. Náš vplyv na intelektuálnu kultúru je totiž legitímny, ba dokonca čím ďalej, tým viac žiadúci a potrebný vzhľadom na vzdelanostnú a morálnu úroveň verejnosti, ktorá sa tiež prejavuje v médiách. Takže nie ustupovanie pred médiami, ale práve naopak, zaujatie samostatného, aktívneho a kritického postoja nielen k nim, ale k dianiu v spoločnosti vôbec.
Ak napríklad dnes pripustíme mediálny atak, ktorý je zjavne politicky motivovaný, na adresu jedného akademika kvôli jednej kontroverznej téme, aký atak to bude zajtra na koho a kvôli akej téme?
V pluralitnej spoločnosti, akou každá moderná demokratická spoločnosť je, nemôžu mediálne praktiky s politickými intenciami atakovať akademické praktiky do takej miery, aby tie druhé pred nimi nekriticky ustupovali či boli automaticky ohrozované len preto, že žijeme v ére mediokracie. Médiá tiež nemôžu diktovať akademickým inštitúciám svoje normy. Akademické inštitúcie a ich reprezentanti musia mať dostatočné sebavedomie obhájiť svoju identitu a takisto dostatočné kompetencie na kritický pohľad na mediálnu sféru.
V konečnom dôsledku tu ide o hodnoty. Akú hodnotu majú médiá, ktoré šíria do éteru nielen svoje konštrukcie, ale aj negativitu a nenávisť? Oproti tomu, akú hodnotu majú akademici, ktorí usilujú o globálny dialóg medzi rôznorodými kultúrami či politikami? Na to si isto dokáže odpovedať každý súdny čitateľ sám.