Kulturolog Tomáš Daněk se ve třech esejích věnuje tématu lásky a jejího postavení v současné společnosti.
,,Láska je naším pravým osudom. Zmysel života nenájdeme sami – nájdeme ho iba s niekým.“
Thomas Merton
V tomto článku sa budem zaoberať kulturologickou analýzou postavenia ľudskej lásky v súčasnej západnej spoločnosti. Budem sa zaoberať aké sú riziká, ktoré ju ohrozujú v súčasnej dobe a naopak čo lásku podporuje a rozvíja. Článok bude charakterizovať prepojená dialektickú súvislosť negatívnej súčasnej situácie dnešnej doby toho čo je, k pozitívnej stránke k tomu čo má byť. Iba odvážne utopické vízie, ktoré boli zakotvené v prítomnosti, posunulo ľudstvo dopredu. Keby neboli žiadne vízie, tak ľudstvo by sa zasekol niekde na stupni najstaršieho praveku doby kamennej – paleolitu.
Zároveň chcem dokázať v tomto článku, že autentická sebarealizácia človeka sa neuskutočňuje cez bohatstvo, slávu a moc, ale predovšetkým cez lásku. V tomto kontexte je to optimistický pohľad na človeka, kde každý človek má svoju hodnotu, bez ohľadu na spoločenské postavenie. Je to vlastne zdôvodnenie rovnoprávnosti človeka. Až vtedy bude mať demokracia pevnejšie hodnotové zakotvenie, pretože súčasný trend ide skôr opačným trendom. Vykorisťovania človeka človekom, ekonomický útlak, vyvolávanie umelých potrieb prostredníctvom reklám, psychologická vojna, veľká majetková nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, ničenie prírody, atď. Pod pláštikom demokracie tu funguje skôr diktatúra kapitálu a totálna ekonomizácia nášho života.
Demokracia je životaschopná až vtedy, keď motiváciou nášho konania nebude iba koľko nám to vynesie a aké pre nás to bude mať výhody. Ak demokracia má fungovať, tak činy človeka musia prameniť skôr z toho, aby prispievali k väčšej kultúrnosti a humanity v našej krajine. To, čo sa vymyká akejkoľvek predajnosti je láska, pretože vtedy sú činy človeka hlbšie zakotvené z hľadiska vyššieho dobra. Demokracia nie je o tom, že sa každé štyri roky hodí hlasovací lístok do urny a volia sa figúrky, ktoré v pozadí sú ťahané nevolenými ekonomickými ekonomickým subjektami. Demokracia sa obnoví až vtedy, keď sa obnoví viera v ľudskosť človeka.
Je preto potrebné rozlišovať aké sú pohnútky z konania, medzi legalitou (zákony) a legitímnosťou (svedomím). Diarchia medzi zákonom a svedomím je nutným predpokladom pre zodpovednosť za celok a za druhých ľudí. Až vtedy sa človek stáva bytosťou politickou, múdrou a dospelou. Podobným spôsobom to rozlišoval aj francúzsky filozof a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Henri Bergson, keď rozlišoval medzi uzatvorenou morálkou a otvorenou morálkou. Uzatvorená morálka slúži predovšetkým k zachovávaniu súčasného spoločenstva status quo. Tvorí ho súbor kódexov, pravidiel a dogiem. Naopak, otvorená morálka je založená skôr na slobodnom a zodpovednom jedincovi, ktorý sa riadi svojim vnútorným svedomím. Svedomie nás oslobodzuje od určitých náučných kultúrnych stereotypov. Až vďaka nemu sme vnútorné slobodný, uprostred systému. Naše konanie nebude len pasívnou reakciou na vonkajšie stimuly, ale aktívne bude vychádzať z nášho najhlbšieho svedomia. Rôzne charizmatické, politické a náboženské osobnosti, ktoré sa riadili predovšetkým otvorenou morálkou, tak významným pozitívnym spôsobom ovplyvnili duchovné dejiny sveta.
V súčasnej dobe sa slovo láska vyskytuje úplne všade. Či už v románoch, pesničkách, alebo vo filmoch. Panuje akási povrchná zhoda, že ľudia už vedia, čo je to láska. Väčšinou sa láska chápe ako nejaké extatické opojenie, kde všetko ide samo ľahko od seba ako v rozprávke a kde sa nevyskytujú žiadne problémy každodenného života.
Väčšinou sa pojem láska chápe povrchným spôsobom. Málo sa spomínajú prekážky, ktoré v súčasnej dobe lásku ohrozujú a naopak čo lásku podporuje. Súčasný postmoderný človek akoby sa nechcel zamýšľať nad týmito skutočnostiam, pretože žije v akejsi kolektívnej masovej hypnóze. Ako tvrdil nemecký filozof Martin Heidegger, v modernom živote sa rozvíja neurčité ,, sa“, akýsi anonymný verejný diktátor, ktorý určuje čo je správne, čo je slušné, čo je úspech, atď.
Páči sa nám to, čo sa páči, čítame, sledujeme a posudzujeme literatúru a umenie tak, ako sa posudzuje… ,,Ono sa“ nie je nikto určitý, ale svojím spôsobom, sú to všetci. Je to každodenná priemernosť, keď sa človek nechce odlišovať od druhých ľudí a kde každý človek je zastupiteľný. ,,Ono sa“ bdie nad každou výnimkou a všetko výnimočné je bez väčšieho hluku zlikvidované. Keďže človek sa na neho ľahko odvoláva odníma mu jeho zodpovednosť. Je to prevaha neautentického bytia nad autentickým bytím.
Manipulacia bez fyzického násilia
Ľudia v súčasnej dobe sa dajú zmanipulovať bez nejakého zjavného fyzického násilia. Ich jediné úsilie je: Mať úspech, byť v pohybe, fungovať a ísť vpred. V konečnom dôsledku takéto jednorozmerné chápania života má vplyv na to, že človek sa odcudzuje svojej vlastnej podstate, ľuďom a spoločnosti. Chápe sa ako nejaký bežný tovar a produkt, ktorý sa musí predať, alebo investovať na trhu. Svoje schopnosti chápe ako tovar v rámci ,,osobnostného balíčka“ a svoju životnú energiu vníma ako investíciu. Ako tvrdil americký sociológ David Riesman vzniká tzv. osamelý dav, pretože aj keď sa moderný človek snaží byť čo najbližšie k ostatným, tak napriek tomu zažíva úzkosť, vinu a pochybnosť, pretože dochádza iba k povrchnému kontaktu medzi ľuďmi. Je to vonkajší riadený človek, ktorý má v sebe zabudovaný gyroskop, ktorý neustále vyhľadáva, čo je v súčasnosti v trende. V konečnom dôsledku stráca človek kontakt so svojim vlastným vnútornom a k jeho vlastným autentickým potrebám.
Hedonistické ponímanie života orientované iba na slasť je veľmi jednostranný a duchovne chudobný život. Slasť je orientovaná navonok a je neustále menlivá a nestála, pretože je závislá na vonkajšom neustálom sa meniacom objekte. Naopak, radosť sa nachádza v našom vnútri a je konštantného charakteru. Radosť je orientovaná na bytie, ktorý je nadčasovým princípom všetkého života. Nemecký filozof Martin Heidegger tvrdil, že toto bytie sa nedá len tak ľahko popísať, ako súcno a predmet, pretože jeho charakter nie je ontický, ale ontologický.
Súčasný postmoderný človek akoby sa nechcel zamýšľať nad týmito skutočnostiam, pretože žije v akejsi kolektívnej masovej hypnóze. Ako tvrdil nemecký filozof Martin Heidegger, v modernom živote sa rozvíja neurčité ,,ono sa“, akýsi anonymný verejný diktátor, ktorý určuje čo je správne, čo je slušné a čo sa považuje sa úspech, atď. Ako tvrdil Heidegger páči sa nám to, čo sa páči, čítame, sledujeme a posudzujeme literatúru a umenie tak, ako sa posudzuje. ,,Ono sa“ nie je nikto určitý, ale svojím spôsobom sú to všetci. Je to každodenná priemernosť, keď sa človek nechce odlišovať od druhých ľudí a kde každý človek je zastupiteľný. ,,Ono sa“ bdie nad každou výnimkou a všetko výnimočné je bez hluku zlikvidované. Keďže človek sa na neho ľahko odvoláva, tak mu odníma jeho zodpovednosť. Je to prevaha neautentického bytia nad autentickým bytím.
Súčasná masová kultúra prostredníctvom kultu celebrít udáva trend uprednostňovaniu kultu tela pred uprednostňovaním starosti o svoju dušu. Je to klam, pretože jedine našom záleží je krása duše, ktorá ostane človekovi do konca života ,kde naopak krása tela opadne časom ako kvet. Ak sa tento princíp prenáša aj do vzťahov, tak vzniká ilúzia, že jediné na čom záleží je iba krásne telo. Sociálne média sú v súčasnosti najväčším šíriteľom tohto trendu, prostredníctvom ,,selfie“ fotografií. Snažia sa nás uzatvoriť do našich vlastného subjektívneho sveta, aby sme sa zaujímali iba o seba a nie o okolitý svet. Ale už ako povedal antický filozof Herakleitos ,,bdiaci majú jeden a ten istý spoločný svet, v spánku sa však každý vracia do svojho vlastného.“
Ľudstvo od začiatku svojej histórie hľadalo odpoveď na otázku zmyslu ľudského života. Ak v súčasnosti hovoríme o láske, tak sa učíme spýtať na podobu lásky v súčasných západných spoločnostiach. Určitá socio – politická štruktúra spoločnosti má vplyv na podobu chápania lásky. Ako tvrdil americko – nemecký psychológ a filozof Erich Fromm v knihe Umenie milovať, láska v modernej spoločnosti je zriedkavým javom, ktoré sa iba podobá na lásku. Moderný kapitalizmus vyžaduje od ľudí určitý jednotný sociálny charakter, aby ľahko zapadli do spoločenskej mašinérie, pretože jeho hlavnou modlou je fetiš zisku za každú cenu. Aj za cenu zničenia ľudského rodu a zničenia jedinečnej prírodnej biodiverzity, ktorá sa vyvíjala evolučne miliardy rokov.
Zbožštenie bohyne Rozumu
Novovek si zbožštil človeka, čo v konečnom dôsledku viedlo k opaku, ako sa pôvodne zamýšľalo. Po Veľkej francúzskej revolúcií, to viedlo k zbožšteniu bohyne Rozumu a kalendár sa začal od roku 0, pretože sa verilo, že až vtedy začínajú dejiny. Samotný revolucionár Robiespier skončil pod gilotínou…. Človek sa nakoniec poprel v mene človeka. Revolucionár, ktorý v mene abstraktného človeka neguje konkrétneho človeka je falošný revolucionár. Podobne, ak verejne sa prihlasuje k ideálom spravodlivej spoločnosti, ale jeho súkromný život je v úplnom rozpore, tak je klamár. Jeho slová a činy sú v rozpore, pretože jeho skutočná motivácia je vôľa k moci. Ten, kto vo verejnom živote je uznávaný ako spoločenský reformátor a má plné ústa ľudskosti, slobode a demokracií, môže až v partnerskom vzťahu ukázať pravú tvár, že je skôr krutým tyranom. Keby sa dostal k moci, tak spoločnosť by sa dostala k diktatúre.
Humanizmus neviedol k uznania ľudskej osobnosti, ale naopak k jej popretiu. 20. storočie je toho dôkazom, že v mene človeka sa obetovali milióny ľudí, tak ľahko, ako nikdy v histórií. Dochádza k niečomu, čo nazval nemecký filozof Karel Jaspers vo svojej knihe Filozofická viera, démonológia. V konečnom dôsledku to vedie k nihilizmu. Démonické je vlastne neviera, keď sa v domnelej imanencií popiera transcendenciu. Absolutizujú sa určité partikularity pred celkom. Zbožšťujú sa iracionálne pudy, pred duchovným rozmerom človeka.
Ak človek nemá v sebe určitý pevný bod, tak jeho život je vystavený všetkej možnej náhodnosti, chasou a nakoniec k rozpadu osobnosti. Človek je vtedy rozptýlený do všetkých možností, ktorá ho obklopuje. So žiadnou z nich nie je spokojný a preto je prelietavý, keď ide dnes k jednej možnosť a zajtra zase k druhej možnosti. Chýba identita, lebo absentuje určitá životná kontinuita. Po smrti Boha nakoniec neprišiel nadčlovek, ako si to prial Nietzsche, ale došlo ku smrti človeka…
Keď sa absolutizujú ľudské osoby, tak v konečnom dôsledku to vedie k nereálnemu očakávania voči druhej osobe. Je to idealizácia predstavivosti. Človek sa musí otvoriť celku skutočnosti a vedieť čítať okolo seba šifry transcendencie, ako to nazval Jaspers. Je to schopnosť vcítiť do seba život, vedieť sa tešiť z maličkosti, mať rád ľudí, prírodu, zvieratá, život…Človek zistí, že životný elán, ktorý sa nachádza v ňom samotnom, sa nachádza aj vo svete. Až vtedy človek uzná v celej jeho reálnosti toho druhého človeka.
Rakúsky psychológ Sigmund Freud prišiel na to, že okrem vedomia, má človek aj podvedomie, ktoré nevedome ovplyvňuje jeho konanie. V podvedomí sa nachádzajú naučené vzorce správania z detstva a z okolitého kultúrneho prostredia. Okrem toho sa v podvedomí nachádzajú aj potlačené nepríjemné zážitky, ktoré sa človek snaží neúspešne vytesniť, ktoré sa ale hromadia v jeho podvedomí. 20 storočie je príkladom toho, ako vyplávalo na povrch potlačené kolektívne vášne, ktoré sa vybili v dvoch svetových vojnách. Ján Patočka definoval 20. storočie ako neustálu permanentnú vojnu, keď mier s vojnou sa vzájomne prekrývali.
V psychickej oblasti je postmoderný človek duchovne nevyzretý a žije v duševne chorej spoločnosti. Ovládol svoj vonkajší svet, ale zatiaľ neovládol svoj vnútorný svet. Naopak, jeho vlastný výtvor ho čoraz viac ovláda. Jeho moc nad hmotou vzrastá, ale pociťuje čoraz väčšiu bezmocnosť nad svojím životom a spoločenskými vzťahmi. To, že sa stal pánom prírody, zaplatil cenu za to, že sa stal otrokom moderných technológií. Inými slovami, ovládol prírodné zákonitosti, ale nezvládol duchovné zákonitosti. V konečnom dôsledku tieto prírodné zákonitosti sa obracajú proti samotnému človekovi.
Súčasný kapitalistický systém, preto aby nestále fungoval sa snaží podvedome indoktrinovať ľudí, prostredníctvom reklám, aby boli neustále nespokojný s tým čo majú a chceli mať stále viac zážitkov a konzumných statkov. Tento princíp sa prenáša aj do vzťahov, keď sa ,,starý produkt“ vymení sa za ,,novší produkt.“ Súčasná tekutá modernita vytvorila všeobecnú kultúru vyhadzovania.
Dnešný človek túži po láske. Chce, aby mal svojom boku celoživotného partnera. Inými slovami, zažiť ontologické bezpečie, že je nepodmienene prijímaný vo svojej existencií. Tragédiou dnešnej doby je to, že toto prostredie nepraje láske, pretože vychováva človeka od malička k tomu, aby bol ctižiadostivý, egoistický, karieristický a konzumne orientovaný. Tento systém je nabitý agresivitou. Aj napriek povrchnému pozlátku človek duševne trpí. V kapitalizme sa človek pozerá na druhého človeka pozerá zo závisťou a neustále sa musí porovnávať. Ako konštatuje česká filozofia Anna Hogennová, súčasný človek nežije z vlastného prameňa, ale z takých podsunutých, ako má ,,správne žiť“ a aby bol ,,cool“ a ,,in“.
Vďaka láske chce súčasný človek vyjsť z kapitalistickej logiky výkonu. Paradox je ten, že to čo sa človek naučil v pracovnom živote, môže prenášať aj do medziľudských vzťahov. V konečnom dôsledku človek vidí v tom druhom človekovi konkurenta a svojho nepriateľa. Podporuje sa závisť, hnev a rivalita. Ako to predpovedal nemecký filozof Friedrich Nietzsche na konci 19. storočia, modernú dobu bude určovať iba vôľa k moci. Človek ak chce, aby bol autentický sa preto musí starať o svoju dušu, aby odkryl plnosť bytia, pod všetkých tých nánosov, ktoré sa na neho neustále hrnú zo všetkých strán.
Človek sa preto snaží vyhnúť tejto logike v partnerskom vzťahu. To, že v súčasnosti toľko manželstiev a vzťahov sa rozpadáva, je dôsledkom dravého a konkurenčného prostredia, ktoré je nepriateľské pravej a autentickej láske. Vlastnosti ako je závisť a rivalita môže prenášať podvedome do vzťahu. Neurotická žiarlivosť je iba prirodzeným dôsledkom. Keďže žije skôr povrchne, tak stratil kontakt so svojím vlastným vnútrom a nie si vedomý svojich vlastných tieňov vo svojej duši. Došlo k rozštiepeniu medzi racionálnou zložkou a emocionálnou zložkou. Človek, aby mohol fungovať v tomto systéme musí fungovať ako robot bez emócií. Až vďaka láske sa stáva človek plnohodnotnou bytosťou, ktorá nefunguje iba podľa fyziologických zákonitosti, ale podľa duchovných zákonitostí.
Súčasný módny priemysel udáva trend v ponímaní ľudskej krásy. Vytvára sa nebezpečná ilúzia, že vonkajšia krása stačí na vytvorenie vzťahu. Tento model krásy je homogénny a vplýva na podvedomie ľudí, pretože je tu snahu o maximalizácie zisku, keď týmto spôsobom módny priemysel si vytvára svojich vlastných spotrebiteľov. Negatívny vplyv módneho priemyslu je ten, že ak ľudia nevedia držať krok s módnymi trendami, tak to môže u nich spôsobovať psychické utrpenie vo forme úzkosti a depresií. Najdôležitejšie je ale krása duše človeka, ktorá sa prejaví aj na vonkajšej kráse. Keď je človek šťastný vo vzťahu, tak vyžaruje navonok čistú radosť, keď vďaka nej vyzerá človek mladistvejší.
Moderný kapitalistický systém má mnoho opiátov, aby si neuvedomoval svoju existenciálnu osamelosť. Je to predovšetkým zábavný priemysel, závislosť na moderných technológiách a konzumovanie statkov a zážitkov. Sú to povrchné náplasti na potrebu človeka po jednote a transcendencií so svetom. V súčasnej dobe ľudia hľadajú zmysel svojej existencie chybne v kariérnom raste a zvyšujúcom sa konzume. Súčasný systém ponúka prostredníctvom konzumných lákadiel, rôzne pseudonáhrady za absentujúcu lásku v medziľudských vzťahov.
Moderný človek je zameraný skôr na ontický a horizontálny spôsob života. Zaoberá sa skôr praktickou manipuláciou zo svetom. Jeho pohľad je zameraný iba na viditeľné súcno. Prevláda karteziánsky dualizmus more geometrico subjektového – objektového rozštiepenia. Bol to francúzsky filozof a matematik René Descartes, ktorý vyslovil slávnu myšlienku: ,,Myslím, teda som.“ Táto myšlienka vlastne je počiatočným vyjadrením sebavedomého novovekého človeka v jeho vieru neustáleho pokroku vedy a techniky. Zároveň ho to paradoxne, napriek všetkému úspechu vedy a techniky, uväznilo do jeho vlastnej subjektivity, pretože chybne zamenilo myslenie s bytím. To nás vlastne dostalo od izolácie od okolitého sveta, keď nie sme zjednotení s okolitým svetom.
Subjekt res cogitans je akoby nezávislý na realite rex extensa, ktorá ho obklopuje, ktorú iba popisuje. Toto myslenie má opodstatnenie v určitej praktickej oblasti, lenže sa to vymklo spod kontroly a tento princíp sa aplikuje aj na medziľudské vzťahy. To, čo sa vymyká nejakej presnej schéme je láska. Myslenie môže byť dobrý sluha, ale zlý pán, keď sa oddelí od bytia.
Došlo k matematizácií prírody, keď prvotný impulz dal v 16. storočí anglický fyzik Issac Newton. Došlo k vyradeniu prvotných kvalít (napr. krásy prírody) v prospech druhotných kvalít (matematizácia a vedecký popis prírody). Descartove tzv. ,,geometrické mravy“ sa snažili o redukciu vnímaného priestoru na súhrn bodov líšiacich sa svojimi súradnicami. V 19. storočí povstal abstraktný človek chápaný ako homo economicus. Vytvoril sa tak systém, ako produkt inštrumentálneho rozumu, kde bolo vylúčené všetko to, čo nazýval francúzsky filozof Maurice Merleau – Ponty ako ,,nemotivovaný výtrysk života.“
Ten istý pohľad na svet sa obracia voči samotnému subjektu ako bumerang, ktorý je chápaný ako objekt a číslo v anonymnom systéme, ktorý je založený na neustálom zvyšujúcom sa výkone. Súčasný režim využíva extrémny subjektívny idealizmus, aby človeka odvádzal (prostredníctvom komerčných médií a konzumu) od nepríjemnej kapitalistickej reality vykorisťovateľského systému v duchu hesla: Každý má svoju vlastnú ,,pravdu.“ Dochádza k babylonskému zmäteniu jazykov. Nikto nie je schopný sa s nikým dohovoriť. Keďže každý je uzatvorený do svojho vlastného ega, tak tieto dve od seba oddelené egá sa vzájomne medzi sebou zraňujú a urážajú. Je to len krok od hesla všetko je dovolené, keď človek človeku je vlkom, čiže po latinsky homo homini lupus.
Kulturná a etická kríza
Žijeme v iluzórnom svete Matrixu a my sme tomu uverili, že jedine toto je skutočný reálny svet. Keďže však sa s tým stretávame, či už v médiách, alebo v medziľudských vzťahov, tak si myslíme, že je to tak správne, pretože málokedy počujeme opak. Ak áno, tak je to hlas volajúci na púšti… Podobne ako v platónskej jaskyni, kde väzeň je pripútaný o stĺp s reťazami. V strede jaskyni je oheň, ktorý vytvára tiene okolo väzňa. Myslí si, že tieto tiene sú pravou realitou, až do okamžiku kde roztrhne svoje reťaze, vyjde von z jaskyne a uvidí slnko, ktoré je metaforou pravej nadčasovej Idey…
Súčasná kríza nie je iba pandemická, ekologická, ekonomická, ale je to predovšetkým hlboká antropologická, kultúrna a etická kríza človeka. Viac sa sledujú modly zisku a moci. Naopak, človek je odsunutý na okraj. Človek je v tomto systéme chápaný iba ako homo consumers a homo economicus, ktorý musí produkovať a potom konzumovať. Viac sa v súčasnosti prihliada na to, čo človek má a nie na to, akým je človekom. Ako tvrdil český filozof Karel Kosík nastupuje trhová a počtárska mentalita a dochádza k transformácií skutočnosti, keď sa všetko mení na počtársku logiku, profit, efektívnosť a úspech. Je to iba pragmatický, manipulatívny a účelový vzťah k skutočnosti. Kapitalistický systém sa snaží kolonizovať náš každodenný prirodzený svet ,,Lebenswelt“, totálnou ekonomizáciou nášho života. Preto je treba tento prirodzený svet rozvíjať uprostred tohto systému ako ,,,ostrov pozitívnej deviácie.“ Iba tak sa môžu rozvíjať autentické vzťahy založené na dôvere a láske.
Stráca sa určité smerovanie civilizácie. Je to vlastne spochybnenie ideí osvietenstva, že iba vďaka rozumu, človek vytvorí lepší a spravodlivejší svet. Takýmto spôsobom zničí nielen prírodu s celým jeho ekosystémom, s jeho jedinečnými genetickými informáciami, ktoré sa evolučne vyvíjali miliardy rokov. V konečnom dôsledku sa to proti ľudstvu obracia ako bumerang, keď sa čoraz viac stupňuje duševná a fyzická agresivita a vykorisťovanie medzi ľuďmi.
To, čo dnešnému človeku chýba je ontologický a vertikálny spôsob života. Bytie je ale odlišné od súcna a nedá sa len tak pomenovať. Pravda sa nachádza vo forme neskrytosti alethei vo forme závoja. Pravda sa ukazuje z veci samotnej. Bez tohto rozmeru ľudstvo stráca svojej telos ( po grécky cieľ) a celá veda aj s jeho najmodernejšou technikou sa v jeho rukách mení v nástroj ničenia. Rozbil atóm, vyslal človeka do vesmíru, ovládol sily prírody, vynašiel počítač.
Ľudský duch je ponížený a globalizácia je vlastne dočasným víťazstvom nihilistického antiducha. Ak sa rozum oddelí od základu bytia, tak na koniec sa nevytvorí racionálna spoločnosť, ale skôr iracionálna spoločnosť, ktorá sa vymkla spod kontroly. Napriek veľkému rozmachy techniky, matematiky a vedy, má súčasný človek pocit, že svet sa otriasa v samotných základoch. Tieto výdobytky majú preto iracionálny charakter, pretože neslúžia ľudskému blahu, ale fetišu zisku a kapitálu. Rôzne byrokratické nariadenia, do ktorých sa človek ocitol, pripomínajú skôr iracionálny svet z románu Proces od Franza Kafky…
Globalizácia znamená, že svet je vďaka obchodu previazaný aj keď súčasná pandémia svet načas zastavila. Napriek previazanosti sveta, nedošlo ku skutočnej jednote vo svete, pretože globalizácia je založená na oddelenosti medzi národmi. Preto vyžaduje od človeka, aby viac používal holistické a syntetické myslenie, keď vidí prepojené súvislosti medzi javmi. Vedieť myslieť na celok, nie len na jednotlivé časti. Človek potom pochopí, že aj jeho činy majú rezonančný dopad nielen na bezprostredné okolie, ale jeho činy neskoršie môžu mať dopad aj na vzdialenejšie okolie. Toto myslenie rozvíja altruizmus, solidaritu, prepojenosť medzi národmi a kreativitu. Naopak, analytické a mechanistické myslenie v kauzalistickom ponímaní príčiny a účinku. Vidí javy skôr v ich oddelenosti a izolácií. Naopak, toto myslenie podporuje skôr egoizmus, deštrukciu a nacionalizmus.
Človek mimo dobro a zlo
Človek sa dnes ocitol v situácií mimo dobra a zla. Tieto hodnoty by iba zbytočne brzdili ekonomickú mašinériu. Podstatou doby je vôľa k moci a vôľa k sile. Sila sa ukazuje iba vtedy, keď neustále rastie. Ten, kto odmieta takto nastavené pravidlá hry, sa ocitá mimo systému. ,,Pravdou“ sa na koniec nestáva to čo človeka vnútorne obohacuje, ale ,,pravda“ sa zohľadňuje iba v jej účinkoch a využiteľnosti, bez ohľadu či táto ,,pravda“ má aj svoju vnútornú kvalitu. Človek svoju zodpovednosť prenecháva na systémové štruktúry a počúva povely, ktoré z tohto systému vychádzajú. Vzniká niečo ako organizovaná nezodpovednosť.
Ako tvrdil Zygmunt Bauman, znepokojivým javom tekutého moderného sveta, je rozširovanie teritória tzv. adiaforizácie. Je to územie ľudských vzťahov, vyňatých z morálneho hodnotenia. Ako konštatuje Kosík ,,keď sa zo vzájomných vzťahov, ale tiež z ich postojov k prírode, dejinám, času vytráca zmysel a nahrádza sa počtárskou účelovosťou, usudzuje sa na prázdne miesto ako okupant dvojakého druhu. Násilie ako spôsob, ako sa rýchlo zmocniť majetku, bohatstva, peňazí, násilia, ktoré sa promptne realizuje základný slogan doby: iba schopní majú právo žiť v komforte, neschopní sú odsúdení k chudobe. A násilie pre násilie…“ Je to to amorálny a dehumanizačný pohľad na svet, kde existujú iba víťazi a porazení v kapitalistickom darvinistickom svete o prežitie. Ten kto neuspel, sa opovrhuje a ten kto uspel je obdivovaný. Každý úspech je ale dočasným víťazstvom v konkurenčnom bojovom poli, kde za rohom číha nejaká nástraha, ktorá všetko môže prevrátiť hore nohami…Akoby nezáležalo, či je človek dobrý, alebo zlý, ale len či je úspešný.
Vytvára sa ilúzia, že jedine na čom záleží v tomto živote sú materiálne statky. Tieto pseudohodnoty musí systém podporovať, aby mohol neustále fungovať. Keby všetci ľudia by prišli na skutočné hodnoty, na ktorých v živote v skutočnosti záleží, systém by sa zrútil. Zabúda sa na to, že človek má aj svoje vnútro o ktoré sa musí starať. Predovšetkým, že sa človek musí starať aj o kultúru svojej duše. Zabudlo sa na to, že ekonomika má človekovi slúžiť a nie aby človek slúžil ekonomike.. Je to povrchný a vonkajší spôsob života, ktorému chýba vnútorná duchovná hĺbka. Ako tvrdil spomínaný Fromm, situácia okolo lásky musí zodpovedať spoločenskej povahe moderného človeka. Ľudské automaty nedokážu milovať sa navzájom, minimálne si vymieňať svoje osobnostné balíčky a dúfať v dobrý obchod.
Človek môže mať v materiálnej oblasti úspech, ale ak sa na to pozrieme hlbšie z existenciálneho hľadiska, tak môže zlyhať, aj keď ho za to môže obdivovať celý svet. Naopak, človek ktorý pochopil, aký je zmysel bytia, môže byť v materialistického hľadiska chudobný a celý svet ho môže za to zatracovať, ale z dlhodobého hľadiska môže byť duchovné bohatý.
Médiá udávajú trend v chápaní toho, ako má život ,,správne“ vyzerať. Súčasný človek trpí predovšetkým psychicky, pretože sa porovnáva s druhými ľuďmi, ktorý majú väčšie spoločenské postavanie, majetku a moci, než on. Zdá sa mu, že to je normálne a cynicky vyhlasuje, že ten kto tvrdí opak, je naivný. Život sa má potom točiť iba o kariére, peniazoch, majetku a moci. Len ten kto má ostré lakte môže uspieť v tvrdom konkurenčnom prostredí. V tomto prostredí musí byť človek duchovne vyzretý, aby odolal cynizmu a nezanevrel na život v duchu hesla súčasnej doby: ,,Život je už taký“. Základnou otázkou človeka v súčasnosti je, ako chce svoj život žiť. Či pohodlne sa prispôsobiť súčasnej dobe, alebo žiť náročnejším, ale o to viac žiť zmysluplnejším životom.
Človek je vo svojej podstate esenciálne dobrý. Človek, ktorý k sebe pociťuje lásku, ju bude prenášať aj na druhých ľudí. Prejavuje sa to hlavne vnútorným pokojom, ktorý sa usídli v duši človeka. O tento pokoj sa nás snaží obrať súčasný systém. V pracovnom živote sa uplatňuje čoraz viac fenomén ,,die Machenschaft“, čiže ide o neustále premocňovanie seba samého a podávanie neustálych výkonov, v ktorých súčasný postmoderný človek vidí zmysel svojho života.
Ideál dokonalosti a ideál zdokonaľovania
Antický ideál dokonalosti, ktorý bol založený na spravodlivosti a slušnosti a kultivácií duše, bol vystriedaný ideálom zdokonaľovania. Všetko je dnes je zdokonaliteľné od človeka, až po najmodernejšiu techniku. Moderný človek je posadnutý pýchou hybris, keď chce prekračovať všetky možné hranice. Zabudol, že nie je boh, ale smrteľná a konečná bytosť, ktorá sa môže aj mýliť. Nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel napísal ,,najväčším omylom človeka je to, že sa nemôže mýliť“. Snaha o neomylnosť sa preto môže prenášať aj do partnerských vzťahov. K životu patrí aj strasť, pretože život nie je dokonalý. Človek, len pri prekonávaní prekážok sa zdokonaľuje a zoceľuje. Čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Dospelosť je stavom človeka, keď si je vedomý zodpovednosti za svoje slová a skutky a ich možných dopadov na druhého človeka. Človek sa stáva ručiteľom za svoj život a za život druhých ľudí. Španielsky filozof José Ortega y Gasset konštatoval, že väčšina ľudí si mýli túžbu s láskou. Pri túžbe ide predovšetkým o to, niečo ovládnuť. Ovládnutie čohosi znamená, aby predmet vstúpil do nás a stal sa časťou nás samotných. Človek vtedy chce viac brať, ako dávať. Je to vlastne konzumné chápanie vzťahu. Túžba má trpný ráz a chceme, aby objekt túžby prišiel k nám.
Ako tvrdil Erich Fromm, typickou formy pseudolásky je zbožňovanie inej osoby. Človek je vtedy odcudzený svojím vlastným silám a premieta ich do milovanej osoby a zbožňuje ju ako summum bonum (najvyššie dobro). Pritom sa zbavuje pocitu svojej sily, stráca seba samého v milovanom človeku, namiesto toho, aby sám seba našiel. Naopak láska je skôr aktívneho charakteru, kde všetko sa stáva činnosťou. Namiesto toho, aby objekt prišiel k človekovi, tak naopak človek prichádza k objektu a je v ňom. Chce viac dávať, ako brať. V ľúbostnom akte osoba vychádza zo seba samej. Je to vlastne pokus prírody, aby každý vyšiel zo seba, prekonal svoj egocentrizmus a smeroval k niečomu, čo presahuje jeho individuálny život.
Ak sme nedokonalí, tak to znamená, že náš život by mal byť snahou o to, aby sme sa neustále snažili byť stále lepším ľuďmi. Táto dokonalosť je už prítomná v našom vnútri. Len treba ju objaviť. Túžba po dokonalom partnerovi je vlastne podvedomá túžba po svojej vlastnej dokonalosti. Je to forma odcudzenej lásky. Len vďaka druhému človekovi sa stávame lepšími. Partnerský vzťah je preto cesta k neustálemu vzájomnému učeniu sa k vyspelej ľudskosti, ktorá by prispela neskôr k väčšej humanite a kultúrnosti v spoločnosti. Keďže súčasný životný štýl je orientovaný konzumným životným spôsobom, tak aj vzťahy sa môžu chápať konzumne.
Súčasná popkultúra, prostredníctvom kultu celebrít udáva trend uprednostňovaniu kultu tela pred uprednostňovaniu starosti o svoju dušu. Je to klam, pretože jedine našom záleží je krása duše, ktorá ostane človekovi do konca života ,kde naopak krása tela opadne časom ako kvet. Ak sa tento princíp prenáša aj do vzťahov, tak vzniká ilúzia, že jediné na čom záleží je iba krásne telo. Sociálne média sú v súčasnosti najväčším šíriteľom tohto trendu, prostredníctvom ,,selfie“ fotografií. Snažia sa nás uzatvárať do našich vlastných svetov, aby sme sa zaujímali iba o seba a nie o okolitý svet. Ale už ako povedal antický filozof Herakleitos ,,bdelí majú jeden a ten istý spoločný svet, v spánku sa však každý vracia do svojho vlastného.“