Politolog František Škvrnda ve své analýze mapuje zdroje i skryté příčiny a další souvislosti současného konfliktu mezi Izraelem, USA a Íránem. 

Bezpečnostnú situáciu na Blízkom východe zhoršila po októbri 2023 vojna Izraela s palestínskym Hamasom (podľa západných médií je podporovaný Iránom) po jeho teroristických útokoch, ktorá sa rozšírila na Pásmo Gazy a neskôr aj inde. Postup Izraela v Pásme Gaze je v niektorých kruhoch medzinárodného spoločenstva považovaný za genocídu Palestínčanov. K ďalšiemu zhoršeniu situácie na Blízkom východe došlo po druhom nástupe Donalda Trumpa do Bieleho domu, v ktorého deformovanom pohľade na svet sa zvýšila agresivita voči Iránu. Zároveň sa posilnila podpora Izraela.

Málo prehľadný a dynamický vývoj na Blízkom východe s jeho národnostnou a náboženskou zložitosťou sa USA snažia po rozpade bipolarity dostať pod svoju úplnú kontrolu. Trump pokračuje v nadradenom pohľade na región a netají sa tým, že aj tam chce dosiahnuť zisky. Vyrukoval aj s megalomanským, scestným projektom Rady mieru, ktorá však nefunguje a v súčasnom konflikte na Blízkom východe je vlastne fackou medzinárodnému spoločenstvu.

Vo výbušnej globálnej bezpečnostnej situácii uplynulo už vyše štvrťroka od začiatku nového podlého pokusu USA a Izraela zničiť v bleskovej vojne Irán. Považujeme za vhodné podať širší, všeobecnejší pohľad na to, ako sa skryte, postupne a systematicky „dopracovalo“ k americko-sionistickým vojnám proti Iránu. V súčasnej zložitej a málo prehľadnej vojenskej  situácii na fronte sa nebudeme venovať vojensko-odborným, technickým aspektom, ale sa zameriame na jej širšie bezpečnostno-politické aspekty a súvislosti.

Čo predchádzalo vojne USA a Izraela proti Iránu

Stručne o Iráne

V Iráne (do roku 1935 Perzia) žilo v roku 2026 na rozlohe temer 1 650 000 km² podľa odhadov takmer 93,2 milióna obyvateľov. Ide teda o veľký štát, ktorý je podľa rozlohy i počtu obyvateľov zhodne sedemnásty na svete.

Obyvateľstvo Iránu má pestré národnostné zloženie. Vyše 60 % jeho obyvateľov sú Peržania. Asi 16 % tvoria Azerbajdžanci a 10 % Kurdi. K početnejším národnostným menšinám patria Lúrovia, Arabi, Balúčovia a iránski Turkméni.

Dejiny Iránu sú spojené s perzskou civilizáciou, ktorá je jednou z najstarších nepretržite existujúcich civilizácií na svete. V dejinách sa prelínala (i bojovala) s arabskou, egyptskou, gréckou či indickou civilizáciou. Napriek pokusom o asimiláciu sa iránska národná identita vďaka vysokej vzdelanosti rozvíjala. Dejinami Iránu sa zaoberať nebudeme, ale poukážeme na ich dva aktuálne znaky, ktoré sa dnes často prehliadajú.

Po prvé, v Iráne je menšinový šiítsky islam. Medzi väčšinovými sunnitmi a menšinovými šiítmi vládne náboženská nevraživosť. Saudská Arábia ako najväčší sunnitský štát chce hrať vedúcu rolu v moslimskom svete, šiítský Irán považuje za svojho protivníka a bráni presadzovaniu jeho záujmov.

Po druhé Irán, má moslimské obyvateľstvo, ktoré však nie je arabské. Vo vojnách Izraela s arabskými štátmi Irán zachovával prevažne neutralitu a len výnimočne pomáhal Arabom. Irán má však silnú pozíciu v arabských štátoch, kde je viac šiítov (najmä Irak a Bahrajn). Podporuje aj viaceré radikálne politické hnutia šiítskej orientácie v regióne. Stojí aj na strane Palestínčanov.

Okrem ostrej kritiky teokratického režimu, ktorý je v Iráne od roku 1979, sa na Západe s nevôľou pozerá aj na členstvo Iránu od roku 2024 v BRICS+. Podozrivo sa vníma aj dlhodobá a rozširujúca sa spolupráca Iránu s RF a ČĽR.

Za hnevom náboženského Iránu voči Západu sa skrýva aj nenásytný koloniálny imperializmus

Súčasnému teokratickému režimu v Teheráne sa iste dá veľa vyčítať, a nie náhodou sa najmä kvôli svojej rétorike stal nočnou morou USA i Izraela. Ak sa však na Irán pozrieme z historicko-sociologického hľadiska v kontinuite perzskej civilizácie, Západ má výrazný podiel na tom, že tam súčasný režim vznikol.

Ako na mnohých iných miestach na svete aj na Perziu sa driapal svojimi krvavými rukami britský imperializmus. Bola územím, ktorého sa dotýkala Veľká hra, ako sa označuje rivalita medzi britskou a ruskou ríšou v 19. storočí o vplyv v regióne. Perzia sa však nikdy nestala britskou kolóniou.

Anglo-americký imperializmus prejavil zvýšený záujem o Perziu po tom, ako sa v roku 1908 objavili ropné náleziská. V roku 1909 sa vytvorila Anglicko-perzská ropná spoločnosť (Anglo-Persian Oil Company – dnes British Petroleum), ktorá od roku 1913 začala s hromadnou ťažbou. Perzia dostávala len 16 % zo zisku, čo vyvolávalo nespokojnosť obyvateľstva. Po druhej svetovej vojne sa aj v Iráne zvýšil odpor voči západnému imperializmu. Iránska vláda, ktorú viedol nacionalisticky a ľavicovo orientovaný Muhammad Mosaddek, v roku 1951 znárodnila ropný priemysel. Anglosasi boli zúfalí i zlostní, a tak na základe svojich „hodnôt a zásad“ v bipolarite zorganizovali americká CIA (operácia Ajax) a britská MI6 (operácia Boot) v auguste 1953 štátny prevrat. V dejinách nie je „keby“, ale sú názory, že ak by k tomuto prevratu nedošlo, v Iráne by po desaťročiach asi nevznikol teokratický režim.

Šach Muhammad Rezá Pahlaví (vládol v rokoch 1941 – 1979) pôvodne s prevratom nesúhlasil a v čase jeho uskutočnenia bol v cudzine. Vrátil sa však domov, pomerom sa podriadil a začal všestranne Západu vychádzať v ústrety. V roku 1954 priviedol späť západné ropné spoločnosti. Šach udržiaval aj styky so socialistickými štátmi (v auguste 1977 bol na štátnej návšteve v ČSSR), ale jeho režim patril k najkrutejším na svete (najmä tajná polícia SAVAK).

Irán ako moslimský štát bol proti vytvoreniu samostatného Izraela. V marci 1950 však vtedy ešte prozápadná iránska vláda využila rozpustenie parlamentu a rýchlo de facto Izrael uznala. Po Turecku to bol druhý štát s väčšinou moslimského obyvateľstva, ktorý tak urobil. Rozhodnutie ovplyvnilo údajne 400 tisíc dolárov, ktoré dostali niektorí členovia vlády „zo zahraničia“.

V roku 1955 Irán vstúpil do prozápadného Bagdadského paktu a s Izraelom sa ocitol v rovnakom geopolitickom tábore. Šach videl Izrael aj ako hrádzu proti politike násirizmu inklinujúcej k ľavici (arabskému socializmu). Na druhej strane Izrael považoval Irán ako „nearabskú mocnosť na okraji arabského sveta“ za prirodzeného spojenca. Irán s Izraelom čulo obchodoval a spolupracoval aj vo vojenskej oblasti, čo sa však utajovalo.

Šach sa snažil v „bielej revolúcii“ od roku 1963 urobiť z Iránu moderný štát a uskutočniť aj niektoré sociálno-ekonomické opatrenia na zlepšenie situácie obyvateľstva s využitím bohatstva, ktoré získal z ropy. Zmeny však nepomáhali a odpor obyvateľstva proti režimu a jeho prozápadnej politike narastal. Na konci roku 1977 protesty zosilneli a po masových demonštráciách v decembri 1978 prepukla v krajine hlboká politická kríza.

Doplníme, že spočiatku rezervovaný postoj USA k Izraelu sa po Šesťdňovej vojne v roku 1967 začal meniť na jeho podporu.

Iránska islamská republika a jej spory so Západom, najmä USA a Izraelom

Šach v januári 1979 (bol už vážne chorý) odišiel z Iránu a z 15-ročného exilu sa vrátil ajatolláh Chomejní. Po iránskej islamskej revolúcii vo februári 1979 šachov režim padol. V decembri 1979 sa Chomejní stal vodcom krajiny, ktorá po referende od apríla 1979 zmenila svoj názov na Iránsku islamskú republiku. V jej ústave je zakotvená ako v jedinej na svete pozícia Najvyššieho vodcu, ktorý je nielen politickým, ale najmä náboženským predstaviteľom. Je doživotne volený náboženským Zhromaždením znalcov. Prezident, ktorý je od roku 1989 aj predsedom vlády, zastáva v Iráne len pozíciu muža č. 2.

Nová moc začala uskutočňovať ostrú protizápadnú a protiizraelskú politiku. Irán neuznáva právo Izraela na existenciu a používa voči nemu útočný slovník. Zdôrazňuje sa však, že protiizraelská politika nie je namierená proti Židom alebo judaizmu, ale proti sionizmu. Na revanš radikálne sionistické kruhy v Izraeli volajú po zničení Iránu. Chomejní nazval USA „Veľkým Satanom“, ZSSR „Menším Satanom“ a Izrael označil za „nepriateľa islamu“ a „Malého Satana“.

K vážnemu konfliktu medzi Iránom a USA došlo v novembri 1979, keď radikálni študenti obsadili veľvyslanectvo USA v Teheráne s požiadavkou vydania zvrhnutého šacha. Američanov na veľvyslanectve zadržiavali ako rukojemníkov. V apríli 1980 Washington uskutočnil vojenskú operáciu Orlí pazúr na oslobodenie rukojemníkov, ktorá sa však skončila fiaskom. Stalo sa to aj jednou z príčin nezvolenia Jimmyho Cartera na druhé obdobie. Rukojemníci boli prepustení po 444 dňoch v deň inaugurácie Ronalda Reagana, ktorý však neskôr takmer politicky neprežil aféru „Irán-Contras“. Vyvliekol sa z nej tým, že sa urobil hlúpym („neinformovaným“) a všetko zvalil na babráckych podriadených. Akcia bola typicky washingtonsky pokrytecká a až trikrát nelegálna. Išlo o nelegálny predaj zbraní Iránu, ktorý mal pomôcť pri prepustení rukojemníkov v Libanone. Získané peniaze mali tiež nelegálne, napriek zákazu Kongresu USA, smerovať pre „contras“ v Nikarague. No a vrcholom všetkého bolo, že na Irán boli uvalené medzinárodné sankcie.

Mrzkú kapitolu protiiránskych aktivít USA predstavuje aj iránsko-iracká vojna. Iracký vodca Saddám Husajn huckaný Američanmi začal v septembri 1980 vojnu proti Iránu, ktorá trvala do augusta 1988. Vidina víťazstva Iraku nad Iránom viedla k nereálnemu hodnoteniu situácie. Irán po počiatočných neúspechoch vo vojne, ktorá mal byť tiež blesková, vydržal a získal späť stratené územia. Vojna bola politicky „zbytočná“ a skončila tým, že po nej sa územne nič nezmenilo a zostali len škody a obete.

K tejto vojne sa vzťahuje aj aféra z 3. júla 1988, keď americký krížnik Vincennes zostrelil iránsky Airbus A300. „Splietol“ si ho s vojenským lietadlom, ktoré sa vraj chystalo zaútočiť na krížnik. Zahynulo pri tom 290 ľudí. Washington označil zostrelenie lietadla za omyl (čím sa mu podarilo vyhnúť rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, kam sa Teherán sťažoval). Vyjadril síce poľutovanie nad obeťami a rodinám pozostalých vyplatil kompenzácie, ale oficiálne sa nikdy neospravedlnil, hoci krížnik USA narušil iránske výsostné vody i vzdušný priestor.

V súvislosti s tým, že na Západe sa Irán považuje za jednu z najväčších bezpečnostných hrozieb, sa naň dlho uvaľovalo najviac sankcií na svete. Po začiatku ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine tento „primát“ získala RF. Voči Iránu sa sankcie prijímali najmä kvôli tzv. podpore terorizmu, porušovaniu ľudských práv a pod. V roku 2002 ho prezident USA George Bush Jr. označil za súčasť osi zla. Po prvom zvolení Trumpa za prezidenta USA sa Irán stal jednou z jeho veľkých nočných mor a postupoval voči nemu nepriateľsky až pomstychtivo. Za vlády prezidenta Joea Bidena sa vzťahy s Iránom mierne zlepšili, ale po návrate Trumpa do Bieleho domu sa pokračovalo v nevraživom ťažení proti Teheránu.

Na Irán boli časté útoky (aj ozbrojené) USA i Izraela, ktoré sa uskutočňovali v širokej škále akcií. Vyberieme z nich len niektoré. V rokoch 2009 až 2010 to boli kybernetické útoky na iránske jadrové zariadenia, keď do ich systémov sa nasadil počítačový červ Stuxnet. Tajným službám USA a Izraela sa pripisuje zabitie najmenej piatich iránskych jadrových vedcov v rokoch 2010 až 2020. Zabití boli aj viacerí iránski vysokí vojenskí predstavitelia. K vrcholom trumpovskej pomstychtivosti patrilo zabitie generála Gásema Solejmáního, veliteľa špeciálnych jednotiek Quds Islamských revolučných gárd pri útoku na bagdadské letisko 3. januára 2020.

Spory medzi USA a Izraelom na jednej strane a Iránom na strane druhej sa vyostrili po nástupe teokratického režimu v Teheráne. Jeho aktivity viedli k tomu, že Irán zaradili medzi najväčšie bezpečnostné hrozby USA a Izraela (aj Západu). Podľa niektorých zdrojov vedú od roku 1985 Izrael s Iránom hybridnú vojnu. Uvádza sa aj, že Irán je na čele neformálnej politickej a vojenskej koalície Osi odporu, v ktorej sú šiítske sily z Iraku, Hizballáh a jemenskí húsíovia a jej cieľom je čeliť vplyvu USA a Izraela v regióne. Niekedy sa k nej zaraďujú aj Hamas a radikálne palestínske hnutia. Do pádu vlády Baššára al-Asada sa k osi počítala aj Sýria. O Iráne sa šíria v niektorých západných médiách hlavného prúdu jednostranné, zámerne upravené informácie neraz až útočného charakteru, ktoré vytvárajú proti nemu odsudzujúcu atmosféru.

Poukážeme aj na staršiu, menej známu, záležitosť z čias pádu šachovho režimu, keď Izrael dlhoval Iránu asi jednu miliardu dolárov, najmä za nakúpenú iránsku ropu a prevádzku spoločného ropovodu a súvisiacich prístavných zariadení. Izrael sa rozhodol dlh nezaplatiť. V 80. rokoch Irán začal žalovať Izrael na európskych súdoch a niekoľko prípadov povinnosti vyplatiť dlhy vyhral. Ich vyplácanie bolo však právne komplikované sankciami voči Iránu. V máji 2015 švajčiarsky súd nariadil spoločnosti Eilat Ashkelon Pipeline Company zaplatiť Iránu 1,1 miliardy dolárov, čo Izrael odmietol urobiť.

(Pokračovanie)

Článek vyšel ve spolupráci s webem Nové Slovo.