Slovenský kulturolog Tomáš Daněk píše ve svém dvojdílném textu o vztazích mezi kulturou a politikou. Jaký je stav kultury v době kapitalismu a proč je kultura základem politiky?
,,Národ sa len dovtedy tohto nízkeho, mäsitého života pridŕža, kým dačo lepšieho, vyššieho nepoznal, aby aj vyšší, vznešenejší a opravdivý ľudský život poznal, to naša starosť: usilujme sa ho vzbudiť, pracujme na tom neúnavne a netreba sa nám namáhať o prostriedky k jeho udržaniu.“
Ľudovít Štúr
Nemecký filozof Theodor W. Adorno povedal po 2. svetovej vojne, že poézia po Osvienčime je nemožná. Po týchto obrovských hrôzach kritizoval Adorno intelektuálov za to, že neprebehala nejaká celospoločenská diskusia (až na pár výnimiek ), čo sa to vlastne stalo, ale hneď sa prebehlo k masovej kultúre, aby ľudia zabudli na obrovské hrôzy, ktoré zažili. V súčasnosti je možné parafrázovať Adorna, či je kultúra možná v období, keď nie len kultúra, ale celý náš život sa komercionalizuje a systém sa nám snaží indoktrinovať ako životný štýl trhový fundamentalizmus. Nacistický minister propagandy Joseph Goebbels raz vyhlásil že ,,kedykoľvek počujem slovo kultúra, siaham po revolveru.“ Je tu paralela so súčasným jednorozmerným technokratickým ekonómom, ktorý síce ,,nevyťahuje“ zbraň, ale má sofistikovanejší spôsob, ako zničiť kultúru, keď sleduje iba ekonomický profit. Ako Marx tvrdí v Ekonomických – filozofických rukopisoch z roku 1944 ,,obchodník s minerálmi vidí len ich peňažnú hodnotu, nie však krásu a zvláštnosti minerálu; nemá mineralogický zmysel…“ Ekonóm používa magickú formulku, ktorá hraničí priam až s náboženským presvedčením: trh všetko vyrieši. ,,Kultúrne“ si to snaží vykompenzovať malomeštianským spôsobom života, snobizmom a konzumom.
20. storočie, ktoré bolo obdobím genocíd, 1. a 2. svetovej vojny, koncentračných táborov a výbuchov atómových bômb v Hirošime a Nagasaki a následná ekologická devastácia planéty vyvrátilo ,,uhliarsku vieru“ 19. storočia, že iba veda a technika sama od seba zabezpečí človeku prospech a blahobyt. Bola to bublina, ktorá praskla, ale ktorá zároveň napáchala obrovské škody. To, že sa v súčasnosti nachádzame v slepej uličke postmodernej doby, nie je žiadna náhoda.
Súčasná pseudokultúra nerozvíja človeka v jeho univerzálnej ľudskosti, ale ho otupuje a posilňuje jeho sebecké individuálne záujmy. Navyká ho na ľahkovernosť, malomyseľnosť a slepú poslušnosť. V krajine, kde pozerá väčšina obyvateľstva Farmu, tak ľahko podľahne demagógom a zároveň sa nebude búriť proti kapitalistickému systému. Súčasní reklamní mágovia a mediálni ,,zabávači“ sú vysoko finančne ohodnotení práve preto, lebo vedia odpútavať ľudské masy od spoločenských problémov. Na rozdiel od manuálnych pracovníkov, ktorí predávajú iba svoje fyzické sily kapitalistom a sú do určitej miery duševne nezávislí, tak títo duševní pracovníci zapredávajú svoju vlastnú ľudskú dušu.
…
Kapitalizmus je nesprávny systém nielen v ekonomickej oblasti, ale predovšetkým nevyhovuje ľudskej prirodzenosti, pretože nerobí ľudský život zmysluplným a šťastným. Práve ekologická kríza vyvracia v praxi bez nejakej teórie, že tento systém skrátka nie je dobrý. Kríza ekonomiky je len vypuklým zrkadlom krízy súčasnej ľudskej existencie.
V súčasnej konzumnej komerčnej ére, kde je všetko na predaj (vzduch bude na predaj za chvíľu asi tiež) je pravá autentická kultúra v disente, pretože na kultúre sa nedá zarábať, pretože je zo svojej podstaty nekomerčná. V spoločnosti, kde nevládne fetiš mamonu a zisku, tak bude kultúra nie už v opozícií, ale bude rozšírená do celej spoločnosti. Veľkokapitalistická buržoázia sa snaží prostredníctvom pseudokultúry a komerčného braku previesť masy do pasivity a ľahostajnosti. Snaží sa skresliť realitu na jednej strane prostredníctvom reklám, komerčných seriálov, filmov a na druhej strane sa snaží zastierať drsnú realitu kapitalistického realizmu, vykorisťovania, drancovania prírody, vojen, atď.
Posúvame sa nebezpečným smerom, pretože racionálny – pojmový diskurz nahradzuje emotívne expresionistické obrazy nezmyselného pátosu bez nejakého hlbšieho obsahu. Konzumný život postupne odvyká človeka myslieť, dochádza ku strate skutočnosti a má sklon realitu si samoúčelne idealizovať. Konzumná kultúra, ktorá sľubuje človekovi, že ho spraví šťastným a slobodným, ho paradoxne zotročuje. Je to iluzórna sloboda. Tento útlak nie je vonkajšieho charakteru, ale vnútorného. Ťažšie sa bráni podprahovej manipulácie masovokomunikačných médií. V diktatúrach boli jasne viditeľní tyrani, či už to bol Adolf Hitler, alebo Jozif Stalin, proti ktorým bolo treba bojovať. V súčasnosti takto jasne vymedzený nepriateľ absentuje. Preto sa hľadajú obetní baránkovia, na ktorých sa môže zvaliť vina, či už sú to etnické menšiny, politici, atď. Metódy vládnutia a manipulácie sú v súčasných západných spoločnostiach oveľa sofistikovanejšie. V totalitných diktatúrach tyrani vládli pomocou vlády teroru, strachu a cenzúry. Ľudia mohli ľahko prehliadnuť, že systém ich klame. Chceli vytvoriť ,,nového človeka“. To, čo nedokázali totalitné diktatúry represiou, tak súčasné kvázi neoliberálne demokracie to dokázali formou zvádzania. V súčasnosti si ľudia svojho utláčateľa s usmiatou tvárou zamilovali. Ako tvrdil poľsko – britský sociológ Zygmunt Bauman na miesto normatívnej regulácie občana, nastúpilo zvádzanie konzumenta. Namiesto ideovej indoktrinácie, nastúpila reklama. Namiesto legitimizácie moci, nastúpili masové média. Homo consumens je individualitou predpokladanou, nie faktickou. Je to tvor manipulovateľný a nie slobodný. Bol to francúzsky filozof Michel Foucault ktorý tvrdil, že moderná spoločnosť už nie je dominantne postavená na organizovanom fyzickom násiliu, ale na báze symbolického násilia a manipulácie. Kým pri starej represií išlo o to podmaniť si telo človeka, tak súčasná moderná represia sa snaží komplexne ovládnuť človeka a sústreďuje sa najmä na podmanenie si jeho psychiky. ,,Tvrdú“ diktatúru vystriedala v súčasnosti ,,nežná“ diktatúra.
Systém teda nevládne nad ľuďmi prostredníctvom strasti, ale slasti. Goebbels tiež vyhlásil že ,,stokrát opakovaná lož, sa stane nakoniec pravdou.“
…
Postmoderná relativizácia hodnôt na koniec vyúsťuje nie do ,,slobody“, ale cynizmu a nihilizmu. V konečnom dôsledku vyúsťuje to do neslobody, pretože človek bude iba otrokom svojich nižších živočíšnych pudov tak, ako to vyžaduje súčasný systém, pretože človek bude o to viac závislejší na trhu, ak bude čoraz menej závislejší na duchovnej kultúre. Ak nemá žiadne morálne a kultúrne zásady, tak o to viac je zmanipulovanejší systémom, pretože nemá v sebe hodnotový kompas.
V takomto prostredí je diskusia o alternatívach k súčasnému systému veľmi ťažká, lebo sa viac verí vo ,,večnosti“ a ,,nezmeniteľnosti“ kapitalizmu. Súčasný človek ja schopnejší viac veriť (obrazne povedané), že je možné zmeniť gravitačný zákon, aby teleso nepadalo a nepriťahovalo sa silou tiaže na zem, ale opačne. Zabudlo sa ale na to, že kapitalizmu je ľudský výtvor, ktorý sa dá zmeniť, ktorý na druhej strane začal tento ľudský výtvor ovládať človeka a nie samotný človek.
V súčasnosti žijeme v akejsi čudnej dobe, kde na jednej strane postmoderný človek využíva tú najmodernejšiu techniku a na druhej strane, akoby sme žili v nejakom stredoveku, keď tento istý človek využíva túto techniky, ale má nízku úroveň duchovnej kultúry, nekritického myslenia a verí rôznym poverám, predsudkom a mýtom tejto doby umelo vytváranou súčasnou komerciou. Súčasná doba sa podobá tesne pred pádom Rímskej ríše, keď civilizácia bolo v rozklade a panovali rôzne filozofie, ktoré neponúkali smer ako zmeniť k lepšiemu štát, spoločnosť a človeka, pretože dávna sláva antickej polis bola už dávno preč. Skôr prevládalo presvedčenie, že vo svete panuje nezmeniteľný osud a netreba voči nemu sa postaviť a treba nájsť len vnútorný pokoj vo svojom vlastnom vnútri. Podobne dnes prevládajú rôzne sekty, astrológie, východné náboženské myslenie, atď. Až vznik kresťanstva tento zmätok prekonalo.
V triednej hierarchickej spoločnosti, kde sa človek dravo a bezohľadne vypracoval a má nad ľuďmi väčšiu moc, tak je považovaný za ,,múdreho“. Je to nadčlovek (Übermensch). Za ,,hlúpeho“ sa považuje taký človek, ktorý nesleduje hmotné a karieristické záujmy, ale o to viac sa orientuje na podstatnejšie hodnoty. Takýto človek je v tomto systéme považovaný za podčloveka (Untermensch). Tento spôsob uvažovania je živnou pôdou pre rasizmus.
…
Dnes sa nepália knihy, ako to bolo v tridsiatych rokov minulého storočia v nacistickom Nemecku, ale knihy sa vyhadzujú na smetiská a postupne sa ľudia prestávajú zaujímať čítaním náročných odborných publikácii, ktoré rozvíjajú kritické myslenie a budú svoj mozog otupovať jednostranným záujmom o technológie, drogy, alkohol a sex. Toto je živná pôda pre manipuláciu s ľudskými masami. Videli sme túto manipuláciu s ľudskými masami pri posledných prezidentských voľbách, keď sa hromadne vyrábali navoňané zdochliny. Väčšina médií vlastní finančná oligarchia, ktorá kontroluje tok informácií, čo nazval americký filozof a lingvista Noam Chomsky ako výroba súhlasu. Je o to sofistikovanejšia manipulácia, pretože vlastní obrovské finančné a mediálne zdroje, prostredníctvom ktorých dokáže ovplyvňovať ľudskú spoločnosť a odvádzať ich od podstatnejších vecí. V tejto situácií je veľká hrozba fašizmu, ktorá môže mať buď otvorenú podobu, alebo skrytú podobu, ale o to zákernejšiu. Kapitalistická globálna oligarchia sa bude snažiť predĺžiť všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícií agóniu súčasného systému aj s rizikom úplného vyhladenia ľudstva.
V súčasnosti vidíme, že sa začínajú opäť objavovať (v inom šate) ,,viditeľné“ ruky finančných oligarchov, pretože ich vytvorila práve táto ,,neviditeľná“ ruka trhu. Poskytujú ,,slobodu“ pre nadnárodné korporácie, ale posilujú represívnu zložku štátu, kde rušia odbory, zatvárajú nepohodlné obyvateľstvo do väzenia, atď.
Súčasná umelecká kultúra ponúka iba úpadok, nihilizmus a dekadenciu, čo iba odzrkadľuje spoločenské bytie krízy kapitalistického systému. Samozrejme, umenie má zobrazovať aj tienisté stránky života, ale musí do seba integrovať dialektickú polaritu zla a dobra a obsahovať aj určitý kultúrny ideál.
Kompetencie pre trh práce sú dôležitejšie, ako kritické myslenie, ktoré je pre kapitalizmus nerentabilné a nebezpečné. Dnes sa neposielajú nepohodlní intelektuálovia do koncentračných táborov. Totalitní vládcovia vedeli, že kritickí myslitelia sú vždy nebezpeční pre diktatúru. Dnes sú vyriešení čisto ,,trhovo“, po tichu a bez nejakého väčšieho rozruchu. Čelia vlne útokov agresívnych hejterov na sociálnych sieťach, keď totalitným spôsobom sú zosmiešňovaní pre svoje názory. Ak vtedy zasahovala viditeľná ruka ,,vodcu“, tak dnes zasahuje neviditeľná ruka trhu.
To ona určuje (už nie strana) čo je správne a nesprávne, dobre a zlé, uplatniteľné a neuplatniteľné, atď. Povie sa im, že sú neuplatniteľní pre trh práce a keď chcú z niečoho žiť, tak im povedia, že musia prijať akúkoľvek prácu. Pre antikapitalistického intelektuála, ktorý nie je vlastník spoločenských výrobných prostriedkov, musí byť proti jeho dôstojnosti predávať svoju pracovnú silu ako tovar pre súkromného podnikateľa. Je nežiadúce, aby človek mohol fungovať v tomto systéme, naučiť sa kritickému rozmýšľaniu, ale stačí sa naučiť firemné inštrukcie, podľa ktorých sa bude nekriticky riadiť. Je odstavovaný na okraj spoločnosti, pretože väčšina ľudí, ktorá je zmanipulovaná súčasným systémom nechce hlbšie rozmýšľať, ale chcú sa ,,baviť“ a zabudnúť na osobné, rodinné, pracovné alebo spoločenské problémy. Z psychoanalýzy ale vieme, že nič čo sa vytesní do ľudského podvedomia nezanikne, ale väčšinou vybuchuje do iracionálnych ľudských činov.
…
Človek, ktorý uvažuje viac do hĺbky a nepotrebuje pre svoj život konzumný spôsob života, tak sa považuje za osamelého cudzinca v tomto sfetišizovanom a odcudzenom svete. Tento systém má ale ,,uplatenie“ pre námezdných ,,intelektuálov“, ktorí ospravedlňujú tie najhoršie imperialistické a vyhladzovacie vojny vo svete, alebo podporujú šialené výdaje na zbrojenie, keď nezostáva na financovanie kultúry, vedy, školstva, atď. Sú to cynici, ktorí dobre vedia, že západným krajinám nejde o šírenie ,,demokracie a humanity“, ale ide im predovšetkým o nerastné suroviny (ropa a zemný plyn).
Kultúra bez politiky je obsah bez formy. Politika bez kultúry je forma bez obsahu. Dnes, keď politika je totálne vyprázdnená a stala sa z nej iba boj o moc a peniaze, tak je len logické, že politické strany musia používať na miesto argumentov, manipulatívnu reklamu, ktoré financujú v zákulisí finančné oligarchie. Politici sú iba odrazom spoločnosti od ktorej sami pochádzajú. Politické strany sa dostávajú do začarovaného kruhu finančnej závislosti od svojich sponzorov a musia robiť potom takú politiku, (ak vyhrajú voľby) ako sa to páči oligarchom a potom voličom hodia iba pár kostí. Preto tvrdím, že ak budeme kultúru podporovať a rozvíjať, tak to bude mať politické a spoločenské dôsledky a časom môžeme poraziť finančnú moc peňazí, keď kultúrne ideály prevážia nad kapitálom.
Každý by chcel dnes robiť iba politiku, ale kto bude robiť kultúru? Ak absentuje kultúra v spoločnosti, tak prevládnu malicherné nepodstatné osobné záujmy nad podstatnejšími spoločenskými záujmami. Prázdne patetické gestá bez obsahu prevažujú vtedy, keď absentuje hlbšie teoretické zdôvodnenie ľudskej kultúry a určitý kultúrny ideál. Český spisovateľ Milan Kundera to nazval ako politický gýč.
Nás štát je nejednotný. Jednotu národa nezjednotíme politiku bez kultúry, ale dialektickým tvorivým napätím medzi politikou a kultúrou. Ako chceme byť politicky jednotní, keď nie sme jednotní v kultúre? Nemám na mysli jednotu dogmatickú, sterilnú a formálnu, ale slobodnú, životaschopnú a tvorivú. Iba v kultúrnom štáte, v ktorom sa pestuje kultúra a humanita nie ako frázy, ale ako skutočnosť, ktorá sa uskutočňuje v každodennej sfére môžu vyrastať veľké osobnosti, pretože z takéhoto prostredia sa môžu vyberať najschopnejšie osobnosti, ktoré by riadili štát.
…
Ekonomika má byť podsystém a nie systém, pretože kultúra by mala riadiť ekonomiku. Pod kultúrou mám na mysli všetko, čo podporuje kritické a nezávislé myslenie. Súčasná komercia sa snaží úplne vymazať našu kolektívnu historickú pamäť a postupne spraviť z človeka vykoreného nomádskeho konzumenta, ktorý žije iba prítomným okamihom tu a teraz. Systém potrebuje z človeka spraviť usmievavého robota, ktorý je nekritický a robí pre nízku mzdu pre cudzí nadnárodný kapitál. Naša krajina je samostatná iba vo formálnom zmysle slova a v skutočnosti sme stali polokoniálnou krajinou nadnárodného kapitálu (s dominanciou nemeckého kapitálu). Národ, ktorý je sebauvedomelý, vzdelaný a kultúrny a má historické povedomie a vie odkiaľ a kam kráča , tak ho bude v konečnom dôsledku ťažko dať zotročiť, pretože je to proti jeho dôstojnosti. Naopak národ, ktorý sa nachádza v akomsi polospánku a nie je prebudený a dostal sa do závislosti neviditeľných okovov konzumnej mentality, tak je ho o to ľahšie dať zotročiť. Pre nadnárodný kapitál je ideálne také prostredie pre svoje investície, kde síce obyvateľstvo je vysoko špecializované v určitých profesných oblastiach, ale je veľmi nízko uvedomelé v kultúrno – politickom svetonázore. Je to barbarstvo špecializácie. Marx nazval takého odborníka ako fachidiot. V dystópií jedna postava z románu Prekrásny nový svet z roku 1932 (ktorá sa dnes stala desivou realitou) od Aldous Huxley tvrdí že ,,študenti samozrejme musia mať určitú všeobecnú predstavu, ak majú svoje práci rozumieť – lenže zase nie príliš veľkú, ak sa majú stať čo najviac dobrými a šťastnými členmi ľudskej spoločnosti. Lebo zvláštne, ako je známe, prispieva ku zdatnosti a šťastiu, naproti tomu všeobecné je pre myseľ len nutným zlom. Chrbticu ľudstva nesmú byť filozofi, ale kutilovia…“ Paradoxne, čím viac sa v súčasnosti rozvíjajú špeciálne vedy o človekovi, tým menej môžeme povedať, čo je človek. Každá špeciálna veda skúma iba jednu stránku ľudskej existencie, ktorú absolutizuje a tú vyhlási za určujúcu. Ako už tvrdil existencialistický psychológ Viktor Frankl takýto prístup vedie k nihilizmu a k existenciálnom vákuu. V súčasnosti existujú tri redukcionistické pohľady na človeka. Po prvé je to fyziologizmus, ktorý redukuje bytie iba na telesnú stránku. Po druhé je to psychologizmus, ktorý znamená redukciu bytia len na psychickú skutočnosť a na koniec po tretie je to sociologizmus, ktorý redukuje bytie len na spoločenskú skutočnosť. Ako tvrdí ,,keď sa všetko takýmto spôsobom redukuje, zároveň všetko podlieha relativizovaniu, s jednou výnimkou – že tieto ,,izmy“ absolutizujú samých seba.“ Preto viacerí významní prírodní vedci ( napr. Albert Einstein) prekročili hranice svoje vednej disciplíny a zaoberali sa hlbšími filozofickými zamysleniami nad zmyslom života, spoločnosti a sveta.
Pre nadnárodný kapitál je to ideálna pôda pre svoje investície. Maďarizácia počas Rakúska – Uhorska, ktorej hlavným cieľom bolo, aby národ bol bez kultúry, aby sa vedel potom ľahšie ovládnuť. Maďarizácia, ako národný útlak bola iba forma a nie samotný obsah, ktorý by nás mal zaujímať, pretože forma zostala, aby ľudia zostali pasívni, nevedomí, atď. V inej podobe sa zmenil obsah duchovného útlaku a v súčasnosti sa opakuje forma, keď sa komercionalizuje celý aspekt nášho života a prebieha kolonizácia nášho života nadnárodným kapitálom. Vytunelovanie ekonomiky musí predchádzať vytunelovanie ľudskej existencie. Inými slovami, vyvlastnenie našej ekonomiky nadnárodným kapitálom je vypuklým zrkadlom, že sme vyvlastnení v našej vlastnej kultúre. Mali by sme vytvoriť kultúrny štát a nie byť montážnou linkou Európy a odbytiskom lacných potravín zo Západu a exportom surovín a tovarov na Západ.
…
Marx rozlíšil dva typy postojov ku štátu a to medzi mešťianskym a občianskym postojom. Môžme to nazvať dvoma typmi kultúr. Mešťan sa väčšinou zaoberá súkromnými partikulárnymi záujmami, čiže iba o to ako a kde môže investovať, akým spôsobom môže zbohatnúť, atď. Občan sa ale zaoberá veciam verejným. V súčasnosti sa stal z občana spotrebiteľ, pretože sa zaoberá viac súkromnými záležitostiam ako veciam verejným. Spotrebiteľ, ktorý sa zaoberá politikou nejde do hĺbky a kĺže iba na povrchu.
Postmoderný človek hľadí na svet cez skreslený filter, pretože nehladí na svet nezištne, ale snaží sa presadiť svojej ego. Pozerá sa na medziľudské cez prizmu egoistických záujmov. V takomto prostredí kultúra, kde dominuje predátorský typ kapitalizmus v duchu hesla : urvi si, čo môžeš. V takomto prostredí nemôže prospievať kultúra, ako nemôžu prospievať rastliny na vyprahnutej púšti. Môžu prospievať iba na ojedinelých oázach, ktoré sú ale veľmi ťažko dostupné a ťažko sa hľadajú. Podobne aj dnes v súčasnej ére duchovnej kultúrnej prázdnoty sa vyskytujú oázy pravej autentickej kultúry, ktoré majú pre súčasného človeka, ktorý je unavený súčasným nihilizmom cenu zlata. Na rozdiel od prírodných oáz, kde tieto oázy sú fixne dané, tak kultúrne oázy sa môžu ďalej rozširovať, pretože tie sú výtvorom človeka, pretože má slobodnú vôľu a môže vzdorovať aj napriek tomu, že ho zo všetkých strán drtí súčasná bezduchá konzumná kultúra. Súčasnej kultúry smrti môžeme povedať NIE a môžeme povedať kultúre života ÁNO.
Pokračování příště
Článek vyšel také v časopise DAVDVA. Publikujeme se svolením autora.