Eduard Šebo ml. považuje krok ruského prezidenta Putina uznat nezávislost DLR a LLR za chybu, která je postavená na bludu a vyjadřuje rezignaci na diplomatické jednání.
Dňa 21. 2. 2022 oznámil ruský prezident Vladimír Putin, že uzná ukrajinské odštiepenecké regióny Luhansk a Doneck za samostatné nezávislé republiky a súčasne nariadi ruskej armáde, aby v týchto regiónoch pôsobila ako mierová misia.
V praxi to znamená, že Putin sa rozhodol predmetné regióny (Luhansk a Doneck) natrvalo vytrhnúť z Ukrajiny, pod ktorej štátnu suverenitu právne patria (hoci kyjevská vláda nad nimi nevykonáva skutočnú moc). Súčasne sa rozhodol predmetné regióny neskrývane vojensky obsadiť ruskou armádou. Ako dôvod tohto svojho rozhodnutia uviedol, že podľa jemu dostupných informácií sa ukrajinská armáda chystala obe tieto oblasti vojensky dobyť.
Prezident Putin sa tak rozhodol legitimizovať stav, ktorý nastal už v roku 2014, kedy sa na východnej Ukrajine začala občianska vojna. Z právneho pohľadu ide o jednoznačné porušenie medzinárodného práva verejného (MPV). Ak by sme sa pozreli späť do histórie, videli by sme, že ide o obdobu uznania nezávislosti Kosova, ktoré realizovali Spojené štáty americké a väčšina ich európskych spojencov (SR medzi nimi našťastie dodnes nie je, čo sa však pri ľuďoch ako minister Korčok môže zmeniť).
Tento Putinov počin ruského uznania ,,ľudových republík” je teda jasným porušením medzinárodného práva verejného presne podľa spomenutého kosovského vzoru. Tento model, ktorý kritizujú všetci, ktorí požadujú dodržiavanie medzinárodného práva – svojho času aj Putin osobne –, je však v priamom rozpore s Chartou OSN (podľa ktorej nie je možné, ak to veľmi zjednoduším, aby štáty vznikali bez dohody so štátom alebo štátmi, na území ktorých vznikajú).
Veľmi vážnou otázkou je, v akých hraniciach sa Putin rozhodol uznať nezávislosť ukrajinských odštiepeneckých regiónov. Ak som správne pochopil to, čo Putin vo svojom prejave povedal, tak ich uznáva v hraniciach, ktoré sú výsledkom vojenského status quo. Tieto hranice však nie sú jednoznačné a táto nejednoznačnosť môže spôsobiť ďalšie problémy.
Putinove (úmyselne nepíšem, že ruské, hoci vo výsledku ním bude) zdôvodnenie – nazvime to rovno zámienkou – pre tento počin je vraj obava o mier v danej oblasti. Čiže obava súvisiaca s údajným plánom ukrajinskej armády opätovne dobyť oba odštiepenecké regióny. Predmetné zdôvodnenie osobne považujem za nezmyselné a vyslovene účelové.
Je síce pravdou, že ukrajinská vláda tieto regióny vojensky dobyť chcela a aj to opakovane skúšala, no proti povstalcom podporovaným ruskou armádou nemala šancu (vo výsledku tak iba spôsobila obrovské ľudské a materiálne škody na oboch stranách, demoralizovala svojich občanov a zatvrdila svojich odporcov). O intelektuálnych a politických schopnostiach súčasného prezidenta Ukrajiny (ktorý je povolaním komik) nemám vysokú mienku, no nepredpokladám, že by skutočne v túto chvíľu plánoval vydať rozkaz na vojenské dobytie odštiepeneckých regiónov. Táto predstava mi pripadá priam absurdná – nakoľko hneď za hranicami Ukrajiny je nastúpených viac než 100 000 ruských vojakov (niektorí tvrdia, že až temer 200 000), čiže 10 až 20 percent celej ruskej armády. Iba úplný blázon by za týchto okolností poslal ukrajinských vojakov dobýjať odštiepenecké regióny Ukrajiny obývané etnickými Rusmi. Takýto politik by bol automaticky zodpovedný za všetkých vojakov, ktorí by v takom vojenskom nasadení umreli (a že by ich bolo…) a bol by nezvoliteľný a s veľkou pravdepodobnosťou aj všeobecne nenávidený a volaný na zodpovednosť za všetkých mŕtvych, ktorí by v takej vojne padli.
Z uvedeného mi teda jasne vyplýva, že Putinove zdôvodnenie uznania nezávislosti ,,ľudových republík“ je blud. Ak by to však aj pravdou bolo (teda tvrdenie, že kyjevská vláda Ukrajiny chcela v dohľadnej dobe Luhansk a Doneck vojensky obsadiť), mohla by tomu ruská armáda zabrániť aj bez toho, aby ich uznala za ,,nezávislé republiky“ a ešte tam aj oficiálne napochodovala vo veľkých počtoch (keďže všetci vieme, že tam už pôsobí – hoci doteraz v omnoho menšom počte). Za takých okolností by dokonca Rusi mohli tvrdiť, že sa angažujú s cieľom zabezpečiť mier a zabrániť krviprelievaniu – čo by síce naďalej nebolo v súlade s medzinárodným právom verejným, no z pohľadu geopolitiky by to bolo pochopiteľné a opakoval by sa tak scenár zo začiatku tejto vojny (čiže nič by sa oproti roku 2014 nezmenilo).
Inak, takéto vojenské (z pohľadu MPV nelegálne) angažmány rôznych krajín v blízkom zahraničí nie sú nezvyčajné (napr. Turci v severnej Sýrii chrániaci turkické obyvateľstvo, Indovia a Pakistanci v Kašmíre, Arméni a Azeri v Náhornom Karabachu a podobne) – pre všetky však platí, že sú v rozpore s medzinárodným právom. Súčasne však platí, že ich riešenie nie je právne, ale politické. To slovo ,,politické“ musím zdôrazniť.
Medzinárodné právo verejné je iba odrazom medzinárodných dohôd medzi štátmi a je teda produktom politiky. Problémy Ukrajiny tak osobne vnímam ako problémy skôr politické než právne. Je to principiálne zahranično-politické smerovanie Ukrajiny a jeho vojensko-politické dôsledky, čo vyvolalo súčasnú konfliktnú situáciu medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou.
Nadránom 22. 2. 2022 (nášho času) bolo mimoriadne zasadanie Bezpečnostnej rady OSN o vzniknutej situácii. Bolo zaujímavé celú túto diskusiu počúvať. Dá sa povedať, že všetci (pochopiteľne s výnimkou RF) uznanie nezávislosti odštiepeneckých regiónov Ukrajiny zo strany RF odsúdili. Niektorí boli v tejto veci ostrejší (zástupcovia afrických postkoloniálnych štátov – Ghana či Gabon), niektorí o poznanie vágnejší (obzvlášť zástupca Číny sa vyjadril veľmi stroho – a to v tom zmysle, že Čína podporuje diplomatické riešenie konfliktu a vyzýva ku zdržanlivosti). Ak aj padli dáke konkrétne návrhy riešenia situácie, všetky spočívali v požiadavke, aby Ruská federácia uznanie nezávislosti odvolala, stiahla svoju armádu z týchto území a vrátila sa k riešeniu situácie tak, ako bolo dohodnuté v Minských dohodách (pričom mali na mysli dohodu Minsk II., nakoľko dohoda Minsk I. nebola dodržiavaná – a treba si na rovinu povedať, že ani táto druhá dohoda neskončila lepšie).
Pre tých, ktorí netušia, o čom je podstata Minských dohôd odporúčam prečítať si buďto krátke zhrnutie na Wikipédii – viď tu alebo celé znenie / napr. v angličtine tu.
Pravdepodobnosť, že by sa Putin rozhodol zmeniť svoj postoj však považujem za blízku nule. Putin sa taktiež nechal počuť, že prijatie Ukrajiny do NATO považuje za hotovú vec, čo však nepovažujem za úplne jednoznačné, nakoľko by zaň museli hlasovať všetky členské štáty NATO. V prípade Nemecka a Francúzska predpokladám rozvírenie vážnej debaty ohľadne podpory vstupu Ukrajiny do tohto vojenského zoskupenia – vziať do vojenskej aliancie krajinu, v ktorej prebieha občianska vojna a ktorej súčasne hrozí veľký konflikt s jadrovou veľmocou nie je práve žiaduce. Napokon napriek uvedenému však predpokladám udelenie súhlasu s členstvom Ukrajiny (osekanej o ruské regióny) v NATO – no bude musieť splniť množstvo podmienok, ktoré teraz rozhodne nespĺňa. Za tému vhodnú na samostatnú úvahy je téma vhodnosti/nevhodnosti členstva Ukrajiny v NATO či Európskej únii z pohľadu Slovenskej republiky.
Vladimír Putin podľa môjho názoru spravil vážnu chybu, keď sa podujal uznať ,,nezávislosť ľudových republík“ Luhanska a Donecka. Týmto uznaním totiž neguje to, o čom Minské dohody sú. Nie je totiž možné pokračovať v rokovaniach o obnovení hraničných kontrol zo strany Ukrajiny v jej medzinárodne uznaných hraniciach, ak sú Luhansk a Doneck samostatnými nezávislými republikami. Obdobne nie je možné hľadať riešenie pre ich zapojenie do celoukrajinskej politiky. Žiadne ďalšie rokovania podľa dohôd z Minska za tejto situácie podľa môjho názoru nie sú možné. Putin sa tak pripravil o možnosť požadovať dodržiavanie týchto dohôd, prípadne poukazovať na ich nedodržiavanie (hoci tie neboli poctivo dodržiavané či vynucované žiadnou zo zmluvných strán).
Z pohľadu MPV je pravdou, že každý štát si môže vybrať, akú zahraničnú politiku bude realizovať. Logickým dôsledkom tejto pravdy je však aj to, že každý štát sa musí vysporiadať aj s dôsledkami svojej politiky, ktorú realizuje. Ak sa súčasné politické vedenie Ukrajiny rozhodlo za Ukrajinu ako štát realizovať politiku, ktorá je voči Rusku jednoznačne konfrontačná (snaha o členstvo v NATO), a ktorú významná časť jej vlastného obyvateľstva považuje za nesprávnu (väčšina etnických Rusov, ktorí sú ukrajinskými občanmi), musí prijať zodpovednosť za následný vývoj a možné scenáre dôsledkov takejto politiky. A tým sme späť pri politike – nie pri medzinárodnom práve verejnom (ktorého dodržiavanie by však malo byť aj za týchto okolností základom pre ďalšie politické rokovania).
Aktuálne rozhodnutie prezidenta RF Vladimíra Putina považujem za týchto okolností za prejav jeho osobnej rezignácie na politické rokovania ohľadne geopolitického statusu Ukrajiny (z ruského pohľadu optimálne status neutrálnej krajiny – čiže krajiny s vlastnou armádou, no bez príslušnosti k vojenskej aliancii – čiže k NATO) a súčasne za ruskú významnú prehru, ktorá vo svojich dôsledkoch môže viesť (a dosť možné, že aj povedie) ku strate vplyvu na celej (zvyšnej) Ukrajine.
Podstata americkej politiky (sformulovaná napr. Zbigniewom Brzezinskim v knihe Veľká šachovnica) hovorí o nutnosti začleniť Ukrajinu do NATO a vytlačiť Rusko z európskej politiky. Na dosiahnutie takto definovaného cieľu nie je potrebné, aby Ukrajina zahŕňala aj Luhansk, Doneck alebo Krym (hoci ten je z týchto troch regiónov vojensky najhodnotnejší). Na dosiahnutie tohto cieľa totiž úplne postačí začlenenie väčšiny Ukrajiny do západných mocensko-ekonomických štruktúr. Osobne si dokonca myslím, že to bude pre ,,politický západ“ jednoduchšie, ak Ukrajina o časť Rusmi obývaných oblastí príde.
Keď opadne mediálna hystéria z toho, čo sa práve udialo – čiže zdôrazňovanie narušenia koncepcie štátnej suverenity Ukrajiny, ktorá však od r. 2014 existuje iba v právnej rovine –, tak sa ukáže, že práve takéto kroky (uznanie nezávislosti ,,ľudových republík“ alebo anexia Krymu) zo strany prezidenta Putina umožnia práve to, čo si najviac nepraje. Čiže začlenenie Ukrajiny do NATO a jej hospodárske pričlenenie primárne k Európskej únii. Z pohľadu Ruska ide o zlý ťah, no tí, ktorí si Ukrajinu prajú vymaniť zo sféry ruského vplyvu, majú k úspechu o významný krok bližšie.
Čiže aby som to zhrnul – Ukrajina vo svojich hraniciach stanovených po rozpade Sovietskeho zväzu nemôže byť súčasťou NATO ani EÚ. Ak ju však Putin oberie o etnicky ruské regióny (čo sa už deje a považujem to za jeho vážnu geopolitickú chybu), tak táto vnútorná rozpoltenosť Ukrajiny zmizne (alebo sa aspoň významne oslabí) a otvorí sa tým možnosť jej väčšej integrácie orientovanej na Západ – a to nielen z vôle politického vedenia (ktoré sa v čase rôznilo, raz bolo prozápadné, raz proruské – a neveľmi dbalo na názory politicky opačne naladených občanov Ukrajiny), ale aj z vôle demokratickej väčšiny občanov zmenšenej Ukrajiny, keďže v tej ostanú skôr prozápadne orientovaní etnickí Ukrajinci.
Spomínaný akt uznania ,,ľudových republík” zo strany Ruskej federácie je teda jasným porušením medzinárodného práva verejného (MPV). Nepovažujem ho však za vyhlásenie vojny Ukrajine, o ktorej tu celý čas Američania a ich spriaznené médiá blúznia. Žiadne útoky na Kyjev a obsadenie centrálnej Ukrajiny sa nekonajú. Osobne stále pochybujem o tom, že by Putin mal v úmysle na Ukrajinu (nepočítajúc odštiepenecké regióny) zaútočiť – hoci po tomto na prvý pohľad iracionálnom kroku sú pochybnosti na mieste. Stále však platí, že Rusko by vojenskou okupáciou iných ako už spomínaných troch oblastí (Krym, Luhansk, Doneck) Ukrajiny mohlo stratiť omnoho viac, ako by získalo, ak by vôbec niečo zmysluplné získalo, o čom som písal už v decembri minulého roku.
Ak by sa však Putin rozhodol, že do vojny na Ukrajine pôjde, tak tam veľa ľudí zomrie (vojakov i civilistov), infraštruktúra bude rozstrieľaná na kúsky a Rusko bude ostrakizované a vytlačené z európskej politiky a významne vzrastie jeho geopolitická závislosť od Číny. Ak je toto stav, ktorý chce Putin docieliť a zanechať ako svoj politický odkaz svojim nasledovníkom v Kremli, tak tým zničí väčšinu svojich politických úspechov dosiahnutých za posledných 21 rokov. Dúfam, že sa nezbláznil a nestratil kontakt s realitou a súdnosť – čo sa však bežne stáva, ak sú ľudia pridlho na vrchole moci a svoje rozhodnutia prijímajú bez akýchkoľvek obmedzení. Nádej na riešenie predmetnej situácie bez rozpútania veľkej vojny je však stále reálna a všetky zúčastnené strany konfliktu by jej mali dať šancu. Ostáva len dúfať, že to takto uchopia aj rozhodujúci politici vo Washingtone, v Moskve i v Kyjeve.
Poznámka: Text byl napsán den před děním 24. února, kdy Rusko začalo vojenskou operaci na Ukrajině.
Článek publikujeme ve spolupráci s webem Nové Slovo.