Kulturolog Tomáš Daněk se ve třech esejích věnuje tématu lásky a jejího postavení v současné společnosti. Nabízíme druhou esej.

,,Prežite všetko, čo môžete; bola by to chyba to neprežiť. Nezáleží ani na tom, čo konkrétne robíte, dokiaľ žijete. Keby ste nemali život, čo by vám vlastne ostalo?…Čo človek stratí, to je stratené, s tím sa nedá nič robiť…Pravá chvíľa je každá chvíľa, ktorú pri troške šťastia máte… Žite!“ 

Henry James

Najhlbšia potreba človeka je prekonať svoju odlúčenosť zo svetom a prekonania svojej osamelosti. Svojim vlastným rozumom  dokáže  rozoznať hodnoty, ktoré sú transcendentné (presahujúce) danú empirickú realitu. Pomocou slobodnej vôle má schopnosť  tieto hodnoty realizovať.

Prostredníctvom lásky človek zažije najhlbšie spojenie. Až v láske odpadávajú všetky masky a pojmové konštrukcie, keď sa dvaja ľudia stretnú a spoja sa v hlbšom existenciálnom základe Ja a Ty, v jeho čistom esenciálnom bytí. Práve vtedy je človek slobodný. Láska je základným poslaním a cieľom ľudskej existencie. Až prostredníctvom  lásky sa človek  zrealizuje, bez ohľadu na jeho sociálny pôvod, prácu, alebo veľkosti majetku.

Charakteristický životný pocit  súčasného postmoderného človeka je depresia. Je to vlastne narcistická choroba, pretože človek zažíva pocit úzkosti zo seba samého. Je bez sveta a opustený inými. Iní ľudia sú len zrkadlovým potvrdením seba samého, čím vlastne prichádzajú o svoju inakosť. Éros, alebo láska človeka naopak  vytrháva zo seba samého a prikláňa sa k inému človekovi. Až vtedy Éros umožňuje prežiť skúsenosť toho druhého človeka v jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti.

Narcista sa pod vonkajšou povrchnou maskou, v skutočnosti  sám seba nenávidí, pretože jeho hodnota je závislá na vonkajších faktoroch. Je závislý na pochvalách a úspechoch, ktoré keď neprichádzajú, tak pociťuje prázdnotu svojej existencie.  Jeho pocit hodnoty je závislý na jeho predajnosti na trhu a jeho výkonu v pracovnom živote. Snaží sa uskutočniť určitý svoj ideál a všetko čo bude v rozpore s jeho predstavou bude považovať za neúspech. Neuvedomuje si, že naše zámery, ktoré chceme zrealizovať, narážajú na rôzne vonkajšie prekážky. Tento cieľ sa mohol rôzne modifikovať od rôznych situácii, v ktorých sa ocitol človek a na ktoré musel reagovať.

Naopak človek, ktorý pociťuje lásku k sebe samému, pociťuje zdroj svojej hodnoty v sebe, ktorú neotrasie žiadna vonkajšia udalosť z okolia. Človek musí predovšetkým pociťovať lásku k sebe, ktorá nemá nič spoločné s dravým a darwinistickým individualizmom. Láska je schopnosť  a ochota dovoliť tým, ktorých milujeme, aby zostali sami sebou a nie aby sa zmenili podľa našich predstáv. Nastane to jedine vtedy, keď človek sám seba akceptuje a začne mať rád sám seba. Ježiš povedal že ,,kráľovstvo Božie je v nás.“ Človek už nebude vyžadovať, aby sa ľudia prispôsobili jeho osobnému diktátu.

Človek sa potrebuje na určitý čas prinavrátiť k sebe, aby sa potom mohol o to lepšie, keď je naplnením bytím vo svojej duši prinavrátiť k tomu druhému človekovi. Svet existuje vo svojich striedavých dialektických polaritách. Či už je to striedanie dňa a noci, svetla a tmy, nádychu a výdychu. Keby sa porušili tieto prírodné zákonitosti svet by zanikol. Podobne aj v ľudskom svete ak sa nerešpektujú určité zákonité princípy, tak vedú v konečnom dôsledku k dezintegrácií spoločenského života. Je veľmi  jednoduché sa orientovať iba na jednu stránku života. Ak by človek žil iba v spoločnosti, tak by jeho život časom spovrchnel, pretože jeho vnútro by  bolo vyprázdnené. Naopak, keby človek žil iba o samote, tak by jeho život stratil kontakt s vonkajším svetom a jeho život by nemal žiadne životný náboj. Ide teda skôr o vyrovnanie protikladov v živote človeka a snaha o životnú harmóniu.

Osamelosť a samota

Vo vzťahu by mal existovať  určitý dialektický vzťah medzi zachovaním si svojej individuality a zároveň otvorenosti voči druhému partnerovi. Vedieť zostať sám so sebou na určitú dobu. Človek by sa nemal úplne rozplynúť v tom druhom a ani by sa nemal úplne do seba uzatvoriť.

Treba rozlišovať medzi samotou a osamelosťou. Osamelosť je stav, keď človek zažíva vnútornú  prázdnotu svojej existencie. Je netvorivá, nedobrovoľná a človek sa môže cítiť osamelý aj uprostred davu. Vtedy človek hľadá  únik od seba pomocou konzumného  raušu, aby otupil dočasne svoju vnútornú bolesť a snažil sa o chvíľkové zjednotenie zo svetom.  Ak sa stretnú dve osamelé bytosti, ktoré nadviažu vzťah, tak sa budú sa snažiť zaplniť svoju vnútornú prázdnotu, prostredníctvom druhého partnera. Čo v konečnom dôsledku nie je možné.

V samote naopak človek zažíva plnosť bytia, alebo niečo ako plnú prázdnotu. Necíti sa osamelý, aj keď sa prechádza sám uprostred prírody, pretože cíti svoju prepojenosť s prekypujúcou bohatosťou života okolo seba. Z tejto pozície, keď sa stretnú takto duchovne  osobnosti, ktoré nadviažu vzťah, ktoré sú naplnené bytím. Takýto vzťah je perspektívnejší, pretože ich vnútro je bohaté a vďaka tomu sa partneri môžu  vzájomne obohacovať. Je to stav meditácie, keď  si človek očistí svoju dušu a naberie životnú novú energiu. Podobá sa to na nádych a výdych. Človek nemôže stále dýchať, ale musí aj vydýchnuť. Je to vlastne dočasné odpútanie sa od systému, keď človek  prestane vnímať neustály hluk okolo seba a stíši sa vo svojej duši. Ľudský mozog by sa mohol časom otupiť, keby nestále počul neustály hluk okolo seba. Ticho pre mozog má naopak regenerujúce účinky.

Samota je tvorivá a vďaka nej človek  neskôr, keď sa vráti do spoločnosti človek obohacuje svoje okolie. Je naplnený bytím a prostredníctvom svojej čistej radosti má pozitívny vplyv aj na druhých ľudí.  Jeho existencia je akceptovaná bytím, keď človek  zažije pocit, že nezáleží na tom akú má profesiu, alebo koľko má majetku, ale jednoducho že existuje. Vtedy odpadnú všetky spoločenské masky a zjaví sa čisté esencionálne Ja. Keďže súčasná výkonová spoločnosť kladie na človek v pracovnom živote čoraz väčšie nároky, tak je nevyhnutné, aby človek dobil svoju energiu, pretože človek je po práci vyčerpaný a už nemá toľko energie, aby sa naplno venoval tomu druhému.

Človek, aby miloval druhého človeka, musí milovať predovšetkým sám seba. Ak človek cíti v sebe duševný nepokoj a nemá v sebe čisté svedomie, tak tento nepokoj prenáša aj na druhých ľudí. Každá naša myšlienka slovo, gesto a skutok vyvolá určitú rezonanciu v okolí. Tento vnútorný pokoj môžeme dosiahnuť v prírode, čítaním kníh, meditáciou, krásnym umením a hudbou, atď. Vedieť sa tešiť aj z maličkosti. V nemčine existuje výraz ,,denken is danken“, čo znamená, že ďakovanie je pozdravenie a pozdravenie človeka uzdravuje. Nemecký filozof Eugen Fink k tomu dodáva: ,,Múdry človek, ktorý premýšľa o nekonečne a pominuteľnosť kozme, nadobudne vnútorného kľudu a oslobodí sa od strachu zo smrti.“  V tej chvíli vstúpi krása a dobro do našej duše.  Je to dobré nekonečno orientované na zdokonaľovanie ľudskej osobnosti. Naopak ,,zle nekonečno“ je orientované na neustálom hromadení materialistických statkov, bez toho aby to človeka nejako rozvíjalo.

Naopak, človek ktorý má v sebe duchovne čistú autentickú radosť z bytia, tak ju prenáša  v konečnom dôsledku aj na druhých ľudí. Začína hľadať v tom druhom človekovi predovšetkým tie dobré vlastnosti.  Treba si v sebe nájsť vnútornú slobodu, pretože súčasný kapitalistický systém chápe človeka, iba ako ľahko vymeniteľnú súčiastku a číslo, vymeniteľnú za inú. Predovšetkým je potrebné, nenechať sa otráviť súčasným toxickým prostredím. Sebaintegráciu dosiahneme, keď pocítime ticho vo svojej duši, čiže po grécky ,,Galéné tes psyché.“ Tento vnútorný kľud a pokoj dosiahneme, keď sa sami v sebe stíšime a na chvíľu vystúpime zo systémových štruktúr ,,das Gestell“, ktoré nás na každom kroku dirigujú.

Človek ak nemá v sebe vnútornú slobodu tak v konečnom dôsledku sám sebou pohŕda, pretože o to ľahšie prijme podprahové sugescie z vonkajšieho prostredia. Nech je ekonomická, spoločenská a kultúrna  situácia akákoľvek, tak to vždy závisí to od človeka, aký postoj zaujme a ako bude reagovať na danú situáciu. Ak človek zanevrie na život, tak je to jeho slobodná voľba.

Človek nie je súcno v podobe kameňa, ale je to živá bytosť, obdarená ľudským rozumom.

Existenciálne kategorie: vina, úzkosť a smrteľnosť

Americký psychológ  M. Scott Peck v knihe Nevyšlapanou cestou, hneď na začiatku píše  ,,život je ťažký.“  Paradoxne, ak tento fakt prijmeme, tak život bude znesiteľnejší.  Konzumná spoločnosť  je ale mentálne nastavená tak,  že si chce život  len užívať  a je malá ochota obetovať sa pre toho druhého.  Vo vzťahu by naopak by malo ego človeka  ustúpiť a vedieť sa obetovať pre toho druhého človeka aj v ťažkých chvíľach života, ktoré môžu nastať. Vďaka prekonávanie prekážok a problémov sa človek stáva vyzretejším a lepším človekom.

K životu patria také existenciálne kategórie ako je vina, úzkosť a smrteľnosť. Dochádza iba k povrchnému spojeniu zo životom, keď  nie je prebudený duchovný rozmer človeka. Partneri sú skôr pohltení svojou vlastnou subjektivitou, sú orientovaní na vlastné potešenie a neustále si kladú podmienky vo vzťahu. Nedokážu sa vcítiť do toho druhého človeka, ale naopak si vtedy  vytvárajú domnienky a myšlienkové konštrukcie odtrhnuté od reality. Druhý človek je potom projekčným plátnom, na ktoré sa prenášajú vlastné tiene, aby sám sa nemusel s nimi konfrontovať vo svojej vlastnej duši.

Ak sa človek trápi nejakým vonkajším problémom, tak by ho mal predovšetkým  vyriešiť vo vlastnom vnútri. Táto zmena sa prejaví následne aj v jeho okolí. Ak človek bude v sebe cítiť strach, alebo nenávisť, tak bude priťahovať tieto negatívne emócie do svojho života. Naopak, ak človek v sebe bude cítiť lásku, tak  bude priťahovať do svojho života lásku. Ten druhý partner je vlastne obetným baránkom, ktorý za všetko môže. Podoba sa to nacionalistickému šovinizmu, keď vlastný národ je považovaný za stelesnenie dobra a naopak iné národy sú považované za stelesnenie zla.

Už priznanie si tejto skutočnosti má ozdravujúce účinky na dušu človeka. Preto je nevyhnutné, aby si ľudia  vzájomne odpúšťali, pretože to nie je slabosť, priznať si svoje nedostatky, ale naopak je to jeho sila. Iba vtedy môže dôjsť k mravnej katarzii (očisteniu) a následnej nápravy chovania. Vzťah učí človeka, aby prešiel transformáciou od nevedomého života, k vedomejšiemu životu.

V spoločenskom meradle si národy vytvárajú svojich obetných baránkov, ktorí ,,môžu“ za všetko zlo. Vytvárajú sa národné mýty na ospravedlnenie svojich činov. Nastavuje mu jeho vlastné zrkadlo, aby prekonal svoje vlastné nedostatky a bol viac vyzretejším človekom. Dve egá zamerané na seba si chcú uplatniť svoju ,,pravdu“ na úkor toho druhého partnera. Jedine, ak  človek sa sám zmení, tak v konečnom dôsledku, to bude mať dopad aj na toho druhého partnera. Len vďaka empatií, dokáže človek prekonať svoj narcizmus, pretože dochádza k vcíteniu a dokáže vidieť svet jeho očami a pochopiť vnímanie jeho života.

Vytrácanie autentickej komunikácie

V súčasnej dobe sa v medziľudských vzťahoch vytráca autentická komunikácií, založená na zdieľaní emócií.  Na miesto predmetu  záujmu u ľudskú bytosť nastupuje záujem komunikovať iba o  predmetoch. Nastupuje podľa Heideggera niečo ako nezmyselný blábol, čiže ,,das Gerade“.

Predovšetkým je potrebné sa rozprávať o svojich emóciách. Pretože ak sa o  nich nekomunikuje a potláčajú sa, tak môžu o to viac intenzívnejšie vybuchnúť na iných nečakaných miestach. Paradoxne sa toho dá oveľa povedať aj prostredníctvom ticha, keď jediný pohľad z očí do očí povie niekedy viac, ako tisíc slov. Vzťahy sú založené na slobode, kde partneri sa autenticky medzi sebou  rozvíjajú. Sú stále viac vyspelejšími a vyzretejšími ľuďmi.

Je známym psychologickým faktom, že sa podvedome  priťahujú typy ľudí, ktorí majú podobné duševné chápanie života. Nesprávny partner sa pritiahne vtedy, keď  človek nedokáže prekonať naučené stereotypné vzorce z minulosti. Z minulých schém sa dokážeme odpútať nie tým, že budeme analyzovať minulosť, ale keď naplno prežijeme silu prítomnosti. Tma sa nevyženie tmou, ale svetlom. Správny partner sa pritiahne do života väčšinou  vtedy, keď dôjde k uzdraveniu svojej vlastnej duše. Následnému prekonaniu negatívnych vzorcov správania, keď dôjde k vyzretejšiemu spôsobu života. Len dve plnohodnotné a vyzreté osobnosti môžu uzatvoriť medzi sebou šťastný a perspektívny vzťah. To si vyžaduje námahu, čas a úsilie.

Naopak, krátkodobé vzťahy sú založené iba na užívaní si. Sú povrchné a nevyžadujú si námahu budovania vzájomného plnohodnotného vzťahu. Je to veľmi jednoduché, mysliac si, že všetko pôjde ľahko samo od seba. Nevyzreté a duchovne prázdne osoby, nemôžu uzatvoriť medzi sebou naozajstný plnohodnotný vzťah. Iba dve duchovne vyzreté osobnosti dokážu rozvíjať vzťah, ktorý je z dlhodobého hľadiska perspektívny.

Keďže žijeme v kultúre individualistického narcizmu, tak tento princíp sa môže uplatniť aj do vzťahu. Druhý partner je chápaný skôr  ako prostriedok k dosiahnutia šťastia, kde naopak by mal by byť chápaný ako cieľ. Je braný ako samozrejmosť a ako nejaká  vec na vlastnenie a použitie. Človek je braný nie ako subjekt, ale ako objekt. Manželská inštitúcia sa mylne chápe tak, že  keď sú manželia už zobratí, tak môžu mať ,,slobodu“ si viac dovoľovať voči tomu druhému manželovi. K slobode patrí predovšetkým zodpovednosť.  Predovšetkým, čo sa týka  zodpovednosti za svoje deti si človek  uvedomuje veľkú zodpovednosť za ich výchovu. Pýta sa sám seba, ako môže ovplyvniť jeho správanie voči druhému manželskému partnerovi formovanie dieťaťa v dlhodobom horizonte, pretože dieťa sa učí skôr príkladom toho čo vidí, než tomu, čo sa mu len hovorí. De facto, dobrá výchova detí môže mať vplyv neskoršie na kvalitu demokracie. Inštitúcia manželstva požaduje skôr ešte väčšiu zodpovednosť, pretože hodnota dôvery sa musí stále udržiavať.

Súčasný človek by všetko chcel kategorizovať, triediť a klasifikovať do presných pojmových konštrukcií. Novovek začal vtedy, keď sa pravda stotožnila s istotou (certitudo) a dianím (orthotes). Je to vlastne súhlas s koherenciou dopredu platným systémom. Človek sa ale  vymyká jednoznačnej pojmovej schéme. Dánsky filozof Sören Kierkegaard napísal ,,,keď ma označíte, tak ma popriete.“

Pojem je statický, život je naopak dynamický. Pojem umŕtvuje skutočnosť. Človek vo svojom bytostnom najhlbšom jadre je nezaraditeľný do nejakej presnej pojmovej schémy. Nemecký filozof a matematik Edmund Husserl  tvrdil, že človek by sa mal prostredníctvom transcendentálnej redukcii vyradiť všetky naučené schémy, dať ich do zátvorky a vtedy sa zjaví pred ním čistý fenomén v jeho čistej podstate.

Hodnota človeka nezáleží na tom, akú má profesiu, alebo čo vlastní. Pocit vlastnej hodnoty nezáleží na vonkajších okolnostiach. Predovšetkým v duchovnom rozmere človeka pramení jeho pocit hodnoty, ktorý je neotrasiteľný na vonkajších udalostiach. Vo vzťahu záleží viac na tom, aké má človek osobné vlastnosti a ako je duchovne vyzretým človekom. Vtedy je vzťah založený na pevnom základe. Naopak na krehkom základe je postavený vzťah iba na tom, aké má človek postavenie a veľkosť svojho majetku. Čiže neustále mať viac. V tomto stave sa partneri dusia a nemajú slobodu, pretože sa navzájom vlastnia a kontrolujú, ako nejaký svoj vlastný majetok, keďže nepanuje medzi nimi dôvera. Využívajú sa. Takéto vzťahy sa pri seba menšom  probléme otriasajú v základoch.

Spomínaný Edmund Husserl tvrdil, že sú  formalizované podstaty (prázdne podstaty) kde na každý predmet  je dopredu vytvorený už hotový pojem. Pre plno hodnotnejší život sú naopak dôležitejšie generalizované podstaty (vyplnené podstaty), kde nemám pred sebou hotové názory, ale snažím sa o to, aby som bol viac pozornejší a viac si vedomejší skutočnosti, ktorá ma obklopuje. Je to väčšie a intenzívnejšie prežívanie skutočnosti, pretože okolie, ktoré ma obklopuje je stále nové.

Podľa francúzskeho filozofa Emmanuela Lévinasa v jeho knihe Totalita a nekonečno píše ,,tematizácia a konceptualizácia, ktoré sú mimochodom neoddeliteľné, neznamenajú mier s iným, ale potlačenie, alebo privlastnenie iného.“  Ten druhý sa v konečnom dôsledku  totalizuje.

Ako tvrdil židovský – nemecký filozof Martin Buber, je to princíp Ja a Ono, kde partneri sa chápu, ako nejaký  predmet k manipulácii. Ide skôr o mocenské presadzovanie svojich pozícií na úkor toho druhého. Partneri sa v tomto vzťahu dusia a vzájomne sa utláčajú. Partneri sa stretnú skôr na povrchu a periférií svojich osobností. Je to len krátkodobá známosť, ktorá spočíva len v rámci biológie (pudoch) a preto je pominuteľná. Periférna stránka človeka každým okamžikom starne a časom sa opotrebuje a človek prestane byť pre nás záhadou. Človek má určité naučené svetonázorové  schémy, či už sa to týka politickej, náboženskej, alebo filozofickej oblasti. Ľudská bytosť sa ale nedá len tak  ľahko zaradiť do nejakej presnej schémy, pretože človek nie je predmet, ale živá bytosť schopná myslenia a cítenia. Za určitou schémou sa nachádza konkrétny živý človek.

Preto treba podľa Lévinasa myslieť tak, čo nemá predmetný charakter. Čiže myslieť nepredmetovo. Je to schopnosť myslieť nekonečno v transcendencií. Vedieť pristupovať k tomu druhému, keď sa v rozhovore príjme výraz jeho tváre, kde sa v každom okamžiku prekračuje predstava, ktoré si o ňom spravilo naše myslenie. Je to vlastne spravodlivosť, ktoré vzniká tvárou tvár, ktoré sa uskutočňuje v rozhovore. Vtedy sa človek zbavuje svojho egoizmu a začína pociťovať zodpovednosť za toho druhého.

Autentická komunikácia prebieha na hlbšej úrovne Ja a Ty dvoch osobností, ktoré sú empaticky medzi sebou prepojené. Ich osobnosti sa stretnú vo svojich  najhlbších hĺbkach, až ku svojim podstatám, až k ich centrám. Ide o pochopenie svojho alter ega. Vtedy je to pravá láska, ktorá je večná a je duchovného a transcendentného charakteru. Duchovné centrum človeka naopak pôsobí stále mlado a sviežo, pretože duša človeka je večne čerstvá. Keďže duchovné centrum človeka nepodlieha času, tak preto pôsobí dojmom mladosti. Láska je nevyčerpateľná energia.

Človek objektom

Súčasný juhokórejský-nemecký  filozof Han Byung-Chul  v eseji Agónií Érosa tvrdí, že kapitalizmus už zo svojej podstaty eliminuje vo všeobecnosti inakosť, pretože všetko podriadil princípu výkonu, výmennej hodnoty a konzumácií. Človek je v systéme zameniteľný, ako výmenná hodnota a je skôr objektom, než subjektom. Éros naopak paralyzuje výmennú  hodnotu, pretože je založená na asymetrickom vzťahu k inému.

Éros je vzťah k inému, ktorý sa nachádza mimo priestor a čas akéhokoľvek výkonu. Disponovateľná prítomnosť je temporalitou toho istého. Naopak vzťah k  budúcnosti, ktorá je prekvapivá, je vzťahom k atypickému inému, ktorý sa nedá uchopiť jazykom toho istého. Negácia inakosti, alebo atópia iného sa vymyká akejkoľvek moci, ktorá je pre lásku konštantná. Láska, ktorá dnes neznamená dnes nič iné, ako uspokojenie, potrebu a pôžitok sa  v súčasnosti neznáša s odopieraním a zdržanlivosťou. Eliminuje sa túžba, ktorej patrí neprítomnosť, ktorá sa nedá len tak ľahko odhaliť. Éros sa prebúdza s tvárou toho druhého so všetkým jeho tajomstvom.

Napriek všetkému, čo v živote človeka postihne, povie životu ÁNO.  Minulosť je už mŕtva, budúcnosť ešte neexistuje. Jedine, čo máme v rukách je živá prítomnosť, ktorú  jedine dokážeme ovplyvniť. Keď sa orientujeme iba na budúcnosť a minulosť, tak nám uniká prítomný okamžik. Vtedy nastupujú rôzne úzkosti, depresie a obavy, ktoré môžu paralyzovať ľudské konanie. Zodpovedá to charakteru moderného človeka, keďže žije viac v minulosti a v budúcnosti a menej žije  v prítomnosti. Človek nie je  naplnením bytím v prítomnej chvíli a všetko chce vyžadovať napr. od svojho partnera.

Hlavne v súčasnosti sa šíri predovšetkým cez masmédiá doslova epidémia strachu. Je to reakcia na súčasnú pandemickej situáciu a následná zhoršujúca sa ekonomickú situácia. Politici sa snažia nás neustále strašiť prostredníctvom strachu, pretože vystrašené obyvateľstvo je ľahko kontrolovateľné. Ak chceme prežiť nielen fyzicky, ale predovšetkým duchovne, tak musíme vystúpiť z tejto kolektívnej psychózy.

Je v poriadku, že súčasný človek sa snaží starať o svoje fyzické zdravie. Je ale chybou, že sa nestará predovšetkým o svoje duchovné zdravie a nie je bdelý pred nástrahami  rôznych duševných toxínov, ktoré ohrozuje jeho schopnosť preciťovať lásku. Ak sa hlbšie ponoríme hlboko do živej prítomnosti, tak iba vtedy viac pocítime a pochopíme druhého človeka v jeho bytí. Láska sa prežíva iba v prítomnom okamihu. Keď sa človek oslobodí od rôznych myšlienkových konštrukcií, tak iba vtedy človek naplno prežije prítomný okamžik tu a teraz.

Súčasný systém prostredníctvom médií šíri všadeprítomný strach, ktorý znemožňuje, aby sa v  človekovi naplno rozvinula láska. Fyzické násilie je vystriedané ekonomickým násilím, pretože súčasný kapitalizmus núti človeka, aby sa viac zaujímal o obstarávanie svojho živobytia a materiálnych statkov a menej sa zaoberal otázkou zmyslu svojho života. Vtedy je v človekovi zablokovaná  životná energia, aby mohla voľne a slobodne prúdiť. Ten, kto pociťuje neustály strach, začne najskôr nenávidieť sám seba a potom ostatných ľudí. Vytvárame si potom svoje individuálne peklo už tu na zemi buď v podobe individuálneho pekla, obrátené smerom do vnútra v podobe: závislosti na konzume a peňazí, depresie, psychické choroby, neurózy, vzťahy plné násilia, atď. Nenávisť obrátená smerom von sa naopak stáva kolektívnym peklom: vojny, genocídy, útlak, ničenie prírody, zločiny, atď.

Ak sa ľudia boja, tak o to ľahšie sú ovládateľní. V kontexte súčasnej korona krízy, využívajú hlavne politici strach z nákazy, aby ľudia sa menej zaoberali veciam verejným. Súčasný systém sa udržuje iba prostredníctvom strachu a nenávisti. Naopak, ak by spoločnosť by bola založená na láske, systém by sa rozpadol. Už by to nebol systém, ale lepšia spoločnosť, kde by sa mohol slobodne rozvíjať v jeho ľudskosti. Každý systém sa snaží ľudské konanie usmerňovať pomoc rôzneho nátlaku. V ideálnej spoločnosti bude ľudská motivácia slobodne prameniť z najhlbšieho  ľudského svedomia. V spoločnosti nebude žiadny nátlak, ale bude to spoločnosť  založená na osobnej zodpovednosť jednotlivcov. Jedinou pohnútkou konania nebude to, či nejaké správanie bude výhodné pre človeka, ale či jeho činy sú správne.

Ako tvrdil nemecko – americký teológ Paul Tillich  v knihe Odvaha byť, dôsledkom patologickej úzkosti pred smrťou  a osudom je strach na nesprávnom mieste. Človek sa bojí niečoho, čoho sa báť nemusí. Vytvárajú sa predstavy, ktoré nemajú základ v skutočnosti a paradoxne ustupuje veciam, ktorých sa treba báť. Strach o existenciu posilňuje strach a môže znemožňovať preciťovať lásku k druhým ľudom. Tento stav prekoná, keď sa odváži byť napriek nebytiu, ktoré ho potencionálne všade ohrozuje a bude participovať na niečom, čo presahuje jeho individuálne ja. Je to vtedy, keď smrteľné a časové ja, prijme do svojho života Bytie, ktoré je nesmrteľné a nadčasové. Je to viera a stav, keď sa uchopí moc bytia, ktoré presahuje všetko čo existuje a na ktoré všetko čo existuje, participuje.

Súčasná neurotická osobnosť sa podľa Paula Tillicha zaisťuje prostredníctvom falošného pocitu istoty a zabezpečenia. Je to prameň všetkej úzkosti moderného človeka. Chce sa tak takýmto spôsobom vyhnúť nebytiu. V okamžiku, keď tieto poistky sa zrútia, je zase vystavený  hrozbe nebytia. Naopak, pri autentickým sebapotvrdení človek sa vrhne do bytia napriek nebytiu. Je to schopnosť pritakať bytiu, napriek nebytiu. Zároveň je to viera a stav, keď človek je uchopený mocou bytia,  ktoré presahuje všetko čo existuje a na ktorom všetko čo existuje participuje.

V súčasnej neľahkej ekonomickej situácií má mnoho partnerstiev problémy sa materiálne a ekonomicky zaistiť. Ak prevládne len pocit materiálneho zaistenia, tak sa láska nemusí prejaviť. Naopak, keď aj napriek všetkým vonkajším okolnostiam sa budú viac zaujímať o toho druhého partnera, tak vtedy môže láska byť  ešte vyzretejšia a prehĺbenejšia. Láska sa nedá ľahko verifikovať a dokázať, pretože v spoločenskom meradle vidíme skôr ľahostajnosť, apatiu, nenávisť, atď. Láska sa dokáže, keď prostredníctvom nášho života sa láska prejaví. Až vtedy to bude dôkaz, že napriek všetkým prekážkam je láska možná. Odvaha je vlastne odvahou prijať  večnú lásku do svojho života. Človek sa prostredníctvom lásky stáva nesmrteľný v tomto pominuteľnom živote.

Keďže súčasný životný štýl je orientovaný konzumným životným štýlom, tak aj vzťahy sa môžu chápať konzumne. Hedonistické ponímanie života  je orientované iba na slasť je veľmi jednostranný a duchovne chudobný, pretože k životu patrí aj strasť, pretože život nie je dokonalý. Orgiastické ponímanie života je založené na krátkodobom spojením so svetom, pretože nedokáže sa s ním spojiť na hlbšej úrovni, čo môžeme iba vďaka láske dokázať. Človek, len pri prekonávaní prekážok  sa zdokonaľuje a zoceľuje. Čo ťa nezabije, to ťa posilní…

Podľa rakúskeho psychológa Viktora Frankla,  šťastie neprichádza vtedy, keď je to naša  jediná hlavná motivácia. V tom prípade nám šťastie stále uniká. Šťastie je iba vedľajším dôsledkom uskutočnenia určitej nadčasovej hodnoty v relatívnom časopriestore človeka. Pri autentickej láske je partner cieľom a je to láska, ktorá je bezpodmienečná. Ten druhý človek sa prežíva v živej prítomnosti tu a teraz v jeho neopakovateľnej a jedinečnej subjektivite. Je braný ako nesamozrejmosť. Táto zvýšená senzibilita vníma skutočnosť, ktorá ho obklopuje stále ako novo, sviežo a mlado. Partner je pre nás neustálym tajomstvom a nevyčerpateľná studnica poznania.

Nuda prichádza vtedy, keď sme si na človeka utvorili už hotový názor a nemáme na ňom už čo objavovať. Život sa nedá len tak ľahko kategoricky zaradiť do slov, pretože vtedy prestane prúdiť životná energia. Čo znamená  v konečnom dôsledku smrť, pretože tá je vlastne už znemožnením všetkého pohybu. Smrť je podstatným menom. Naopak, život je dej a pohyb, ktorý sa nedá len tak ľahko zaradiť do pojmov. Život sa skôr podoba slovesu.

Konzum a impulzívnosť

Hlavne, ak je vzťah založený na láske, tak sa lepšie kráča spolu na životnej ceste. Či už v šťastí, alebo nešťastí, v zdraví alebo chorobe, atď. Pravá autentická láska prežije akékoľvek vonkajšie udalosti, pretože je postavená na pevnom základe lásky.  Súčasný hedonistický životný štýl založený na konzume, podporuje nekontroľovanosť  správania a tým pádom sa nepriamo podporuje impulzívnosť ľudských pudov. Môže sa to prenášať aj aj do medziľudských vzťahov. Naopak, ak má mať ľudský život nejakú štruktúru a zmysel, mal by si v sebe vypestovať sebakontrolu nad svojimi myšlienkami, emóciami a správaním. Mal by odkladať potešenia až, keď si splní svoje povinnosti. Hlavne v dnešnej dobe, ktorá je náročná pre partnerské vzťahy a začínajúce manželské páry, ktoré chcú niečo vybudovať.

Uspokojujúce vzťahy nevznikajú náhodne, ale vzťahy sa nestále budujú, zdokonaľujú a posilňujú sa. Sú založené na dôvere. Autentická láska je zameraná na dobro človeka a posilňovaním jeho kladných stránok. Vzťah je ako vzácny kvet, o ktorý sa treba neustále starať.  Podobne, ako sa treba starať o vzácnu kvetinku.

Prostredníctvom lásky človek prekonáva svoj egoizmus a svoju oddelenosť  od bytia. Láska je vlastne liekom na chorobu tohto sveta, kde sa obhajujú len svoje vlastné záujmy. Ten druhý partner mu nastavuje zrkadlo a začínajú sa prejavovať sklony u neho sklony, ktoré boli dlhšie potlačované. Láska sa nedá len tak ľahko naplánovať, vykalkulovať a definovať, ale predovšetkým ju treba prežiť. Vtedy si môže uvedomiť svoje sklony a začne pracovať na svojom sebazdokonaľovaniu. Partneri kráčajú  spolu na ceste duchovného transformačného procesu. Zároveň, budú pre túto spoločnosť príkladom, keď vďaka nim sa môžu aj ostatní ľudia inšpirovať. Práve rozvinuté a autentické vzťahy, ktoré sú príkladom, môžu spoločnosť zlepšiť. Je to tichá a  postupná revolúcia. Politické revolúcie 20. storočia zlyhali hlavne preto, lebo nepochopili ľudskú prirodzenosť. Chceli zmeniť iba materiálne podmienky človeka, bez skutočnej vnútornej zmeny človeka. Vytvorili sa potom chladné technokratické diktatúry, bez ľudského tepla.

V ,,reálnom socializme“ sa podobne ako v súčasnom kapitalizme uplatňoval inštrumentálny rozum a uprednostňovanie ekonomických a materiálnych hodnôt pre duchovnými hodnotami. Po roku 1989 to bol len logický dôsledok, že v našej spoločnosti chýbal určitý morálnu komparz, ktorý by predišiel negatívnym udalostiam v 90. rokoch. Socializmus sa tváril, že bojuje proti kapitalizmu, ale mentálne ho pripravili aby hladko prešiel do kapitalizmu. Bol to vlastne veľký omyl, ktorý má vplyv na milióny ľudí a to, že zmenou vonkajších spoločenských podmienok sa zmení človek a spoločnosť k lepšiemu. Naopak, len keď sa zmenia ľudia, tak časom sa zmení aj spoločnosť.

Ďalší omyl  spočíval v tom, že budúcnosť sa viac preferovala kvôli ,,šťastnejším zajtrajškom“ na úkor prítomnosti. Naopak, prítomnosti sa nepripisovala až taký význam a musela sa obetovať v mene budúcnosti aj za cenu straty na ľudských životov. Kvôli tomu aj systém zlyhal, pretože  vznešený cieľ nedosiahneme, ak použijeme nesprávne prostriedky. Cirkev tiež zlyhala, pretože ak počas ,,reálneho socializmu“ pôsobila  v disente a mala veľkú morálnu autoritu, tak ju stratila po reštaurácií kapitalizmu, keď sa pohodlne začlenila do existujúcich mocenských štruktúr a pritakávaním mocným tohto sveta, kde naopak by mala stáť po boku chudobných a utláčaných v duchu evanjelia. Český filozof, sociológ a neskôr Československý prezident prvej republiky Tomáš Garrigue Masaryk sa vyjadril k otázke vzťahu k moci výrokom ,,Ježiš, alebo Cézar.“ Súčasná cirkev nejde cestou Ježiša, ale jej charakteristickým pokušením cestou Cézara. Čiže ide cestou klerikalizmus, ako nástroja dosahovania svetskej moci v spoločnosti, na úkor duchovnej moci.

Kríza modernej doby

Syndróm vyhorenia je spôsobený  súčasným hektickým života, keď človek sa nemá čas zastaviť a premýšľať  o otázke ľudského bytia. Meditácia je vhodná forma na to, aby sme sa vnútorne očistili a naladili sa na vnútornú vyrovnanosť, ktorú potom prenášané aj do svojho okolia. Platí zákon korelácie, keď náš vnútorný svet je prepojený z vonkajším svetom. Keď nás napadne nejaká myšlienka, tak sa prejaví aj ako udalosť vo vonkajšom svete.

Na čo zameriavame pozornosť, tak to časom len silnie. Dochádza k samonaplňujúcim proroctvom. To sa zdá ako nevyhnutná samozrejmosť, je v konečnom dôsledku iba určitá historicko-kultúrna situácia. Ak naše životy budú zmysluplnejšie aj napriek všetkým prekážkam, ktorými  sme vystavení v spoločnosti, tak v konečnom dôsledku vznikne aj lepšia a zmysluplnejšia spoločnosť. Je pravdou, že svet v ktorom žijeme je rozvrátený, tekutý a rozpadávajúci. Bude to dovtedy, kým sa neuzdravia medziľudské vzťahy.  To čo sa musí súčasný človek naučiť, aby žil príkladný život, ktorý inšpiruje v podmienkach, ktoré nie sú k životu. Táto doba, ktorá je náročná, pretože sa šíri psychické násilie, na miesto fyzického násilia. Prebieha psychologická vojna a snaha o dobitie naše vlastnej duše.

Heidegger preto tvrdil, že je treba k sebe pustiť nezvyčajné otázky a otvoriť sa tomu, čo sa pred nami otvára. Je to príchod nového počiatku, ktorý musí byť zrodenie. Vzniká z nášho uvlastnenia, po nemecky  ,,Er-eignis.“ Vtedy je človek očistený  z podsúvaných nevlastných prameňov, ktoré mu podvedome vnucuje systém, ktorý je založený na umelej zábave. Človek sa vráti k svojmu autentickému základu ,,Selbst“.  Keďže do vzťahu sa môžu prenášať nevedome posunuté pramene, tak  až vrátením sa  k svojom vlastnému prameňu budú aj vzťahy založené na čistej radosti.

Človek by mal v sebe objaviť senzitívnosť, aby pociťoval život nie ako samozrejmosť, ale ako zázrak a dar. Pociťovať údiv, že vôbec niečo existuje a nie radšej nič, pretože svet by mohol aj nebyť, ale napriek tomu existuje. Život je krásny, napriek všetkým problémom, ktoré existujú na svete. Pocíti previazanosť  života okolo seba. Človek obnoví v sebe  životnú vitalitu a chuť do života. Začne pociťovať, že ho niečo v živote presahuje a zistí, že vnútorný životný princíp, ktorý má vo svojom vnútri, je aj vo svete mimo neho.

Nech je spoločenská, ekonomická a kultúrna situácia akákoľvek, vždy to závisí od konkrétneho človeka ako bude na to reagovať.  Spomínaný Fromm  v knihe  Ľudské srdce, tvrdil, že v človeku sa môžu nachádzať dva princípy. Je to buď láska k smrti nekrofília, alebo láska k životu biofília. Nikdy sa nevyskytujú len v jednej čistej podobe, ale záleží, ktorý princíp v človeku prevažuje. Pri nekrofilí človek viac je priťahovaný deštrukciou, násilím a smrťou. Keďže stratil schopnosť tvorivo podporovať život a nedokáže vydržať úplnú pasivita.  Je to reakcia bezmocnej osoby, ktorá  nenávidí život a sila je jej jediný prejav. Zničiť život znamená pre nich  jediný spôsob, ako prekročiť svoj život k niečomu, čo ich presahuje.

Väčšinou majú títo ľudia cynický a negatívny postoj k  medziľudským vzťahom a k životu ako takému. Svoju vlastnú osobnú skúsenosť zovšeobecňujú a tvrdia, že  všetky vzťahy vždy len stroskotajú. Neuvedomujú si, aký môžu mať svoj vlastný podiel viny, že ich samotné vzťahy boli vždy neuspokojivé. Prenášajú podiel viny, vždy iba na toho druhého partnera. Ich ,,názor“ ale vyvracia skutočnosť, že existujú mnohé šťastné manželstvá. Ako kompenzácia k nežitému životu mu slúži jednoduchšia cesta ničenia, alebo iba konzumný spôsob života. Ak stretnú  vo svojom okolí  nejaký šťastný vzťah, tak budú sa snažiť nakaziť ho svojím pesimizmus, pretože neznesú, aby  bol niekto šťastný v jeho prítomnosti, kto nájde lásku. Podvedome tušia, že ich negatívny postoj na život je mylný. Je pre nich utrpením sa pozerať na šťastie iných, keď oni samotní sú nešťastní.

Spoločenské bytie síce určuje do určitej miery bytie človeka, ako tvrdil nemecký filozof Karol Marx, ale nie je ním úplne determinovaný, pretože by stratil v konečnom dôsledku svoju slobodu rozhodovania. Ak by človek len všade videl len snahu o podvod a osobný záujem, tak by bol neustále podozrievavý a zatrpkol by na život. V konečnom dôsledku by nebolo možné budovať dlhodobé vzťahy v takejto spoločenskej atmosfére

Súčasné spoločenské pomery vytvárajú podmienky skôr pre nekrofílnu orientáciu. Fromm tvrdí, že v kapitalizme napriek povrchnému zdaniu neustálej činnosti  podporuje skôr tzv. neproduktívny charakter.  Prílišná mechanizácia, abstrakcia, virtualizácia, byrokratizácia, ktorá sa aplikuje skôr na živých ľudí než na veci, v ľuďoch  umŕtvuje pocit života. Je to pokus všetko  kontrolovať  a ovládnuť. Život sa ale nedá  úplne kontrolovať, pretože to znamená  umŕtvenie všetkého života a jeho prejavov. Človek je potom viac fascinovaný neživým strojom, než živým človekom.

Naopak, pri biofílií človek pociťuje lásku k životu. Je to tzv. produktívny charakter. Podporuje jeho rast a všetko, čo život rozmnožuje a rozvíja. Jeho prirodzeným pocitom je jeho radosť zo života a zo všetkého živého. Osobu, ktorá miluje život priťahuje proces a rast života. Dáva prednosť vytvárať niečo novšie, ako zachovávať staré štruktúry. Chce život pretvárať a ovplyvňovať skôr príkladom svojho života a ovplyvňovať ho svojím rozumom a láskou. Dobré je to, čo podporuje život a zlé je, čo ho ničí. Podmienky, ktoré podporujú lásku k životu patrí: bezpečie, keď nie sú ohrozené materiálne podmienky dôstojného života. Potom je to spravodlivosť, keď žiadny človek nemôže byť prostriedkom druhých ľudí. Nakoniec je to sloboda, keď  človek má možnosť byť aktívnym a zodpovedným členom spoločnosti. Všetky tri princípy môže človek konať vo svojom živote,  aj napriek ťažkým nepriaznivým spoločenským pomerom. Musí byť vo svete, ale akoby nie zo sveta. Metaforicky povedané, aj rastlina si nájde malú puklinu pre svoj rast v neživom betóne…

Kríza modernej doby bude pokračovať do vtedy, ak človek nenájde v sebe autentické Ja a bude iba pritakávať súčasným mocným tohto sveta. V hĺbke svojej osobnosti zistí, že v jadre jeho osobnosti je dobrý.  Aj keď by celý svet bol proti nemu, on sa  nevzdá tohto princípu. Zistí, že tento princíp je spoločný všetkým ľuďom, len to počas života zabudol naučením sa nesprávnych kultúrnych vzorcoch.