200 let Karla Marxe: V rámci sobotního výročí publikujeme ukázku z knihy Ľuboše Blahy Späť k Marxovi?. Ukázka se zaměřuje na Marxův koncept vykořisťování.
Viacerí autori v stredoeurópskom priestore pristupujú ku skúmaniu marxistickej politickej filozofie podozrievavo a často marxizmus a priori odmietajú. Do veľkej miery to súvisí s negatívnymi skúsenosťami s tzv. reálnym socializmom v strednej a východnej Európe. Marxizmus je často zjednodušene opisovaný ako dogmatická ideológia, ktorá už dnes nemá politickému mysleniu čo ponúknuť. Ako však dokazuje bohatá neomarxistická literatúra v anglosaských krajinách, opak je pravdou. Neomarxizmus neodmysliteľne patrí k hlavnému prúdu diskusie o spravodlivosti, otvorene polemizuje tak s egalitárnym liberalizmom ako aj s komunitarizmom a ponúka svoje vlastné chápanie kategórie sociálnej spravodlivosti. Ako trefne upozorňuje M. Hauser, západná ľavica veľmi skoro po boľševickej revolúcii rozpoznala, že v Sovietskom zväze namiesto socializmu vznikol monštruózny režim, ktorý by poslal do gulagu aj Marxa.
Nemožno sa teda čudovať, že anglosaskí autori bez rozpakov pracujú s marxistickými konceptmi, no striktne odlišujú marxistickú filozofiu od praxe niektorých reálno-socialistických režimov. Za všetko hovorí presvedčenie libertariána Nozicka, podľa ktorého komunistický ideál nemožno robiť zodpovedným za jeho zvrátenie v realite, rovnako ako za svoje zvrátenie v realite nemôže byť zodpovedný kapitalistický či kresťanský ideál.
Je potrebné zdôrazniť, že tieto slová patria jednému z najcitovanejších predstaviteľov Novej pravice, ktorého ťažko viniť z akýchkoľvek sentimentov voči marxistickej ľavici. Jednoducho platí, že každá z ideológií má svoje ideály a ideálne teórie. Zároveň však platí, že každá z ideológií má aj skúsenosti so svojím zvrátením v praxi. Nie je to tak dávno, čo napríklad na Slovensku bola kresťanská „láska“ premenená na ľudácke vraždenie. Zároveň, nie je to tak dávno, čo bola vo vyspelom svete libertínska „sloboda“ premenená na hladomory chudobných, napríklad vo Veľkej Británii 19. storočia. To, že najčerstvejší príklad zlyhania sa týka práve socialistickej „rovnosti“, ktorá bola v 20. storočí premenená na boľševický teror, neznamená, že práve socialistická ideológia nemá nárok na svoje znovuobjavenie.
Pripájam sa preto k myšlienke Heywooda, podľa ktorého „zrútenie komunizmu, ku ktorému došlo v závere 20.storočia, nemusí teda nevyhnutne znamenať koniec marxizmu ako politickej ideológie; marxizmu, teraz oprosteného od pozostatkov leninizmu a stalinizmu, môže dokonca vdýchnuť nový život.“
Neomarxistická politická filozofia dnes ponúka množstvo plodných príspevkov k otázke sociálnej spravodlivosti a je iba na škodu, že sa s ňou v našom geografickom priestore pracuje len veľmi málo. V tejto kapitole sa preto pokúsim nielen kriticky využiť niektoré z neomarxistických konceptov, ale aj predstaviť základné myšlienky a rozpory neomarxizmu, aby som prekonal určitý deficit informácií o súčasnom neomarxizme v našom geografickom priestore. Inými slovami, ako som už viackrát naznačil, na otázku „späť k Marxovi, áno či nie?“ existuje podľa môjho názoru jednoznačná odpoveď: áno. Túto odpoveď napĺňajú obsahom koncepcie neomarxistických teoretikov, ktoré demonštrujú vývoj marxizmu v druhej polovici 20. storočia. Som presvedčený, že marxizmus v sebe nesie veľký potenciál a bolo by chybou apriórne ho odmietať. To platí napríklad pre analýzu vykorisťovania, ku ktorému obrátime pozornosť.
Čo základné hovorí Marx o vykorisťovaní ako o svojom ústrednom termíne? Kapitalizmus, podobne ako všetky predošlé spoločensko-ekonomické formácie, vrátane otrokárstva či feudalizmu, podľa neho vytvára donucovací vzťah, ktorý núti bezprostredných výrobcov, t.j. zamestnancov, vykonať viac práce, než si vyžaduje úzky okruh ich vlastných životných potrieb. Inými slovami, kapitalistický spôsob výroby spočíva v podnecovaní cudzej pracovitosti a vysávaní nadpráce z námezdne pracujúcich. Od predošlých spoločensko-ekonomických formácii sa pritom kapitalizmus odlišuje len formou, ktorou sa nadpráca „vymačkáva“ od bezprostredných výrobcov. Nadpráca je teda v rámci týchto výrobných vzťahov neplatenou prácou a nadhodnota, ktorá touto nadprácou vzniká, je ziskom pre kapitalistu, nie pre toho, kto ju vyrobil. Inak povedané, pracujúci podľa Marxa spotrebuje väčšinu pracovného dňa na výrobu nadhodnoty (resp. zisku), ktorú si medzi seba rozdelia rôzne osoby pod rôznymi zámienkami. Kapitalistický výrobný spôsob teda určuje spôsob distribúcie, podľa ktorého vlastník získava produkty cudzej práce, čo je podľa Marxa aktom vykorisťovania. Nadhodnota by podľa neho mala patriť tomu, kto sa podieľal svojou prácou na jej vytvorení, a nie tomu, kto sa priživuje na cudzej práci len vďaka tomu, že vlastní výrobné prostriedky. Marxova analýza kapitalistického vykorisťovania viedla mnohých neomarxistov k presvedčeniu, že Marx považoval kapitalizmus za nespravodlivý, a to aj napriek tomu, že termín spravodlivosť odmietal používať.
Na druhej strane, Marxova teória vykorisťovania má podľa viacerých marxistov vážne nedostatky. Problémom je najmä tzv. pracovná teória hodnoty, ktorá stojí za Marxovou analýzou vykorisťovania. Podľa pracovnej teórie hodnoty je základom hodnoty produktu práca. Ako vysvetľujú britskí ľavicoví teoretici Paul Cockshott a Allin Cottrell: „Predpokladajme, že pracujúci je zamestnaný 40 hodín týždenne. Pokiaľ nemá byť vykorisťovaný, tak by mu mzda, ktorú za svoju prácu dostane, mala umožniť nakúpiť tovary a služby, na ktorých výrobu bolo potrebných taktiež 40 hodín. Aj keď sa na tovare neuvádza jeho obsah práce podobným spôsobom, ako je na balíčku s cereáliami napísané, koľko majú kalórií, v zásade je tento obsah možné vypočítať. Je zrejmé, že v takom prípade k vykorisťovaniu nedochádza.“
Väčšina ekonómov však odmietala chápať ako základ hodnoty produktu prácu. Kritizovala tento postoj ako formu naturalizmu. Veľkým kritikom pracovnej teórie hodnoty boli napríklad konzervatívni liberáli Ludwig von Mises či Joseph Schumpeter, ale za ekonomicky nepoužiteľnú ju považovali aj mnohí marxisti, napr. Oto Šik, Jon Elster, Allen Buchanan a ďalší. Na druhej strane, medzi jej obhajcov naďalej patria socialistickí ekonómovia Cockshott a Cottrell, ako aj neomarxista Carchedi. Ďalší z významných marxistov Allen Wood síce pracovnú teóriu hodnoty nepovažuje za potrebnú pre koncept vykorisťovania, no odmieta tvrdenie, že Marxov koncept „spoločensky nevyhnutného času na výrobu“ by bol formou naturalizmu. Zdôrazňuje, že Marx pri svojej pracovnej teórii hodnoty nemal na mysli výmennú hodnotu komodít, ktorá by sa za socializmu mala riadiť nejakou „spravodlivou cenou“ podľa množstva práce, ktorá je v komodite obsiahnutá. Išlo mu, naopak, o otázku distribúcie, ktorá má byť odvíjaná od vynaloženej práce.
Aj obhajcovia pracovnej teórie hodnoty však priznávajú, že tento koncept so sebou prináša mnohé otázniky. V komplexnej výrobnej štruktúre je napríklad veľmi ťažké určiť, kto konkrétne sa podieľal akým dielom na výrobe produktu. Aj keby sme chceli kritérium práce naplniť do bodky, išlo by často o neriešiteľný rébus. V prípade remeselníka, ktorý sám vyrobí svoj výrobok, nie je veľmi ťažké určiť, kto je autorom výrobku. Ale v prípade masovej výroby je veľmi otázne, kto sa akou prácou podieľal na výrobe produktu. Britský ekonóm Ian Steedman v tejto súvislosti tematizoval problém tzv. heterogénnosti práce. Ako určiť, kto sa akou mierou a intenzitou podieľal na výrobe produktu, pokiaľ každý prispieva celkom inou prácou, niekto povedzme viac kvalifikovanou, iný menej kvalifikovanou?
Podobným spôsobom kritizoval pracovnú teóriu hodnoty aj Mises. Odpovede marxistov na tento problém boli rôzne. G.A. Cohen sa pokúsil dokázať, že koncept vykorisťovania má svoje opodstatnenie aj pokiaľ netrváme na distribučnom kritériu „každému podľa jeho práce“. Podľa Cockshotta a Cottrella sa, naopak, netreba vzdávať distribúcie podľa práce, pretože problém heterogénnej práce môžu vyriešiť tzv. koeficienty kvalifikovanej práce. Wood zasa v tejto súvislosti tvrdí, že Marxova teória hodnoty nemá ambíciu byť všeobecným konceptom a platí iba modelovo. Je teda skôr modelovým východiskom pre konkrétne skúmania; nie ich záverom.
Nebudem sa týmto problémom zaoberať podrobnejšie, napokon, nie je ani v kompetencii politickej či morálnej filozofie, aby tento problém vyriešila z ekonomického hľadiska. Pre nás je v tejto chvíli podstatné, že pracovnú teóriu hodnoty odmietla v ekonomickom ponímaní väčšina neomarxistov, vrátane G.A. Cohena, Buchanana, Johna Roemera či Elstera. To však neznamená, že ju odmietli aj z morálneho hľadiska. Ako tvrdí Schumpeter, zatiaľ čo z hľadiska ekonomickej teórie je pracovná teória hodnoty nepraktickým konceptom, z hľadiska sociálnej filozofie má nezanedbateľný význam.
Viacerí neomarxisti sa zhodli na tom, že pracovná teória hodnoty nie je nevyhnutnou podmienkou teórie vykorisťovania. Stačí chápať pracovný čas iba ako podstatnú zložku hodnoty tovaru, nie ako jedinú zložku tejto hodnoty. Ako vysvetľuje Cohen, pracovnú teóriu hodnoty možno chápať dvojako: po prvé, ako ľudovú doktrínu a po druhé, ako striktnú doktrínu. Pri ľudovej doktríne nám stačí presvedčenie, ktoré je celkom bežne prijímané, a to, že práca výrobcov sa odzrkadľuje na hodnote výrobku. Striktná doktrína hovorí o spoločensky nevyhnutnom čase na výrobu ako o kritériu práce, ktoré determinuje hodnotu výrobku. S takýmto silným predpokladom však podľa Cohena nie je nevyhnutné pracovať, v morálnej úvahe plne postačuje „ľudová doktrína“.
Takáto interpretácia postačuje na to, aby bolo vykorisťovanie odsúdeniahodné z morálneho hľadiska. Stačí to na tvrdenie, že kapitalizmus, resp. súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov je z morálneho hľadiska neprijateľné. Marxisti ponúkli viaceré teórie vykorisťovania, ktoré sa neopierajú o striktne chápanú pracovnú teóriu hodnoty, no veľmi presvedčivo pracujú s morálnym posolstvom tohto Marxovho konceptu.
V marxizme však existujú rôzne teórie vykorisťovania aj z morálneho pohľadu. Niektorí marxisti chápu vykorisťovanie na báze straty úžitku, iní na báze straty slobody (napr. R.G. Peffer) a viacerí na báze sociálnej nespravodlivosti (napr. Roemer). Niektorí marxisti vychádzajú z tzv. pracovných teórií vykorisťovania (Elster, Peffer), iní zas z distributívnych teórií vykorisťovania (Arneson, Roemer). Rozdielny je aj prístup k fenoménom prinútenia ako definičného znaku vykorisťovania. Niektorí marxisti tento aspekt pripúšťajú, iní zas nie.
Dá sa však povedať, že v najjednoduchšej forme definoval koncept vykorisťovania Wood. Vykorisťovanie je podľa neho „vynútená nereciprocita“. Termín „vynútená“, ako dopĺňa Arneson, odkazuje na štrukturálnu moc, ktorú majú v podmienkach kapitalizmu vlastníci nad výrobcami. Niekto by mohol namietnuť, že zamestnávatelia nikoho nenútia, aby pre nich pracoval, a tak nemožno hovoriť o vykorisťovaní, najmä nie, ak je podpísaný dobrovoľný kontrakt medzi vlastníkom a zamestnancom. Ako však upozorňuje Elster, existuje dôležitý rozdiel medzi nátlakom (coercion) a silou (force). Zamestnanca nikto nenúti (v zmysle použitia sily), aby sa zamestnal u konkrétneho zamestnávateľa, ktorý ho bude vykorisťovať. Ak však chce prežiť (resp. uchovať si dôstojnú životnú úroveň), je často nútený zamestnať sa aj za nevýhodných podmienok. V tomto prípade ide o nepriamy nátlak, ktorý spĺňa definíciu vynútenej nereciprocity.
Niektorí kritici upozorňujú, že v podmienkach sociálnej politiky moderného sociálneho štátu zamestnanci môžu namiesto nevýhodných pracovných ponúk využívať sociálne dávky a nie sú teda ani len nepriamo nútení zamestnať sa za nevýhodných podmienok. Ako však namietajú Elster s Pefferom, sociálny štát daný problém nerieši. Sociálne dávky sú de facto iba záchrannou sieťou. Nie sú žiadnou atraktívnou alternatívou, ktorá by umožňovala jednotlivcovi slobodne sa rozhodnúť. Neomarxisti preto trvajú na tom, že medzi definičné znaky vykorisťovania patrí donútenie. Wood dokonca tvrdí, že ide o ústredný definičný znak vykorisťovania. Ako zdôrazňuje, pozícia kapitalistu vo vyjednávaní o pracovných podmienkach je vďaka štrukturálnym podmienkam, ktoré sprostredkúva kapitalistický výrobný spôsob, neporovnateľne lepšia, než pozícia robotníka. Na túto úvahu podľa Wooda nepotrebujeme postulovať platnosť pracovnej teórie hodnoty. To neznamená, že robotník nemôže odmietnuť konkrétnu pracovnú ponuku. Podstata je v štrukturálnom aspekte. Vlastníci ako trieda majú lepšie podmienky vo vyjednávaní. Danej problematike sa budeme venovať aj v šiestej kapitole pri úvahách o štrukturálnych obmedzeniach slobody.
Podľa Cohena je najpodstatnejším znakom vykorisťovania nedostatok reciprocity. V čom však táto vzájomná nevýhodnosť spočíva? Cohen tvrdí, že v tom, že vlastník si prisvojuje produkt, ktorý nevyrobil. Ako ale dospieť k tomuto záveru, pokiaľ nepracujeme s pracovnou teóriou hodnoty? Cohen pripúšťa, že pri koncepte vykorisťovania je nevyhnutné narábať s pracovnou teóriou hodnoty, ale iba v morálne najelementárnejšom zmysle. Vôbec netreba tvrdiť, že jedine práca výrobcu určuje hodnotu výrobku. Ak ale hodnotu výrobku neurčuje práca, tak čo teda? Cohen tvrdí, že tvrdenie, že hodnota musí byť tvorená niečím, je obyčajným predsudkom. Hodnota môže byť tvorená rôznymi aspektmi výroby. S istotou však možno povedať jedno: prosté vlastnenie výrobných prostriedkov nevytvára žiaden produkt. Ako tento autor dokladá, vykorisťovanie nespočíva v tom, že kapitalista (vlastník výrobných prostriedkov) získava hodnotu, ktorú vyrobí výrobca, ale v tom, že kapitalista získava hodnotu toho, čo výrobca vyrobí. Inak povedané, výrobca nevytvára hodnotu, ale produkt, ktorý má hodnotu.
Je jasné, že bez výrobcov by nebolo produktov. Súkromní vlastníci by mohli vlastniť neúrekom výrobných prostriedkov, no bez práce výrobcov by nevyrobili nič. Bez ohľadu na to, že hodnota výrobku nie je určovaná iba prácou výrobcov, bez práce týchto výrobcov by jednoducho nebolo výrobku. Bez vlastníckeho vzťahu kapitalistu voči výrobným prostriedkom by však výrobok mohol byť vyrobený bez akýchkoľvek problémov. Cohen v tejto súvislosti rozlišuje produkčné a produktívne činnosti. Kapitalisti prispievajú k výrobe produktívnymi činnosťami, ale samotný akt produkcie je len na výrobcoch. Wood zachádza ešte ďalej. V zhode s ekonómkou Joan Robinsonovou tvrdí, že vo výrobnom procese síce možno hovoriť o produktivite kapitálu, ale zaiste nie o produktivite aktu vlastnenia tohto kapitálu. To znamená, že kapitál je produktívny, ale kapitalista nie.
Aby sme to uzavreli, Cohen je presvedčený, že základnou myšlienkou vykorisťovania nie je žiadne striktné chápanie pracovnej teórie hodnoty (že len práca tvorí hodnotu), ale iba prosté morálne nespochybniteľné tvrdenie, že „práca tvorí to, čo má hodnotu“. Ako však dodáva, z tohto tvrdenia ešte nevyplýva distribučné kritérium „každému podľa jeho práce“. Vyplýva z toho iba to, že výrobcovia sú vykorisťovaní, pokiaľ si vlastníci výrobných prostriedkov privlastňujú produkty, ktoré vyrobili. To ale neznamená, že úplný nárok na tieto produkty majú práve výrobcovia. Podstata otázky sa teda posúva k distribúcii, resp. k otázke, aká má byť spravodlivá distribúcia medzi výrobcom a vlastníkom.
Cohenove závery teda v zásade nevylučujú, aby vlastníci, či manažéri, ktorí sa priamo nezúčastňujú výroby produktu, participovali na zisku. Primeraný zisk pre vlastníkov a manažérov nie je vykorisťovaním ani podľa Šika či Elstera. Ak však kritici konceptu vykorisťovania zvyknú tvrdiť, že príspevok vlastníka v procese výroby je markantnejší, pretože riskuje stratu svojho kapitálu, nie je to pravda. Ako odpovedá Wood, kapitalista síce riskuje stratu kapitálu, ale zamestnanec riskuje stratu zamestnania. Riskujú teda obaja. Navyše, fenomén risku nemôže byť chápaný ako dostatočný dôvod na súkromnú nadvládu vlastníkov nad svojimi zamestnancami. Ako upozorňuje Walzer, aj mestá a samosprávy investujú a riskujú, no nemôžu si na základe tohto riskovania oprávňovať autokratickú moc nad mestom.
Neomarxisti pri definícii vykorisťovania čoraz väčšmi využívajú koncept distribúcie. Arneson medzi definičné znaky vykorisťovania radí nerovnú distribúciu. O vykorisťovaní hovorí v prípade, ak medzi potenciálnym vykorisťovateľom a vykorisťovaným existuje neúmerná nerovnosť v príjmoch, ktorá nie je dôsledkom rovnako neúmernej záslužnosti vykorisťovateľa v procese výroby. Za sprievodný znak vykorisťovania považujú nerovnosť aj Cockshott a Cottrell. Oba javy (nerovnosť a vykorisťovanie) sa podľa nich navzájom podporujú. Základom je nerovné vlastníctvo výrobných prostriedkov, „ktoré núti väčšinu tých, ktorí ich nevlastnia, aby sa nechali vykorisťovať tým spôsobom, že predávajú svoju pracovnú silu majiteľom, čo potom vyvoláva rozsiahlu nerovnosť príjmov“. Husami dodáva, že medzi dôležité faktory, ktoré ovplyvňujú výšku platov zamestnancov, patria aj existencia tzv. rezervnej armády nezamestnaných a relatívnosť sociálno-ekonomického štandardu. Tým, že neexistuje žiadna exaktná predstava o sociálnom štandarde, kapitalisti v konečnom dôsledku môžu stláčať mzdu až na absolútne minimum. Pokiaľ môžu počítať s tým, že v prípade, že sa nedohodnú s jedným uchádzačom o miesto, v zálohe majú dostatok ďalších uchádzačov, nič ich netlačí k tomu, aby sa s uchádzačom o miesto dohodli na vyšších platových podmienkach než je nevyhnutné.
Najvplyvnejším teoretikom distributívne chápaného vykorisťovania bol Roemer. Základom jeho teórie hier bol koncept tzv. spoločensky nevyhnutného vykorisťovania. Podľa tejto koncepcie je vykorisťovanie tolerovateľné iba v takom prípade, ak by na tom po jeho odstránení boli horšie všetky spoločenské skupiny, vrátane vykorisťovaných. Ako dokladá Roemer, predstavme si model, v ktorom existuje kapitalistické vykorisťovanie na báze vlastníctva. Ak si vzápätí predstavíme, aká by bola čiastka per capita, ktorú by získal z celkového spoločenského produktu jednotlivý robotník a porovnáme túto čiastku s modelom, v ktorom by bolo kapitalistické vykorisťovanie nahradené socialistickým modelom, zistíme, či by pre robotníka bolo odstránenie kapitalistického vykorisťovania výhodné. Roemer v tejto súvislosti hovorí o tzv. pravidle ústupu (withdrawal rule). Ak by skupina jednotlivcov, ktorí v modely kapitalistického vykorisťovania predstavujú priamych výrobcov, mohla racionálne považovať „ústup“ z tohto modelu k výhodnejšiemu modelu z hľadiska svojich životných šancí, nemožno hovoriť o spoločensky nevyhnutnom vykorisťovaní.
Roemer teda prichádza s podobnou argumentáciou ako sociálny liberál John Rawls v princípe diferencie. Aj Rawls tvrdil, že nerovnosti sú prípustné iba za podmienok, ak by ich odstránenie viedlo k horšej životnej úrovni aj pre tých najmenej zvýhodnených. Ibaže Roemer na rozdiel od Rawlsa tvrdí, že odstránenie kapitalistického vykorisťovania (t.j. nerovnosti na báze vlastníctva výrobných prostriedkov) a nahradenie tohto modelu socialistickým vykorisťovaním (t.j. nerovnosti na báze vlastníctva výrobných prostriedkov sú odstránené, no existujú nerovnosti na báze schopností jednotlivcov), je pre účastníkov jeho hypotetického modelu výhodné. Roemer teda Rawlsov princíp diferencie odmieta. Rawls totiž neobhajuje nerovnosť na báze pracovných zásluh (model socializmu), ale na báze vlastníctva výrobných prostriedkov (model kapitalizmu). Keďže Rawls pripúšťa kapitalizmus ako zmysluplnú alternatívu, pripúšťa zároveň, že medzi ľuďmi bude dochádzať k nerovnej distribúcii predovšetkým vzhľadom na ich vlastnícke pomery. To však Roemer odmieta. Vlastníctvo podľa neho nezakladá žiaden morálny dôvod na ospravedlnenie nerovností a navyše, voči modelu kapitalistického vykorisťovania možno postaviť model, ktorý by bol nielenže atraktívnejší z morálneho hľadiska, ale navyše výhodnejší pre znevýhodnených. To neznamená, že Roemer obhajuje striktnú rovnosť, ako mu vyčíta Peffer. Jediné, čo Roemer obhajuje, je rovnosť vlastníctva výrobných prostriedkov, a teda spoločenské vlastníctvo. Inými slovami, Roemer obhajuje odstránenie kapitalistického vykorisťovania, a teda socialistický model. Nezabúda však dodať, že aj v rámci socializmu, ktorý bude riadený kritériom „každému podľa jeho práce“, bude dochádzať k vykorisťovaniu (t.j. nerovnostiam) na báze schopností jednotlivcov (skills).
Roemerov koncept podrobil ostrej kritike Elster. Ten tvrdí, že „pravidlo ústupu“ absolútne ignoruje vzťah medzi vykorisťovanými a vykorisťovateľmi. Tento vzťah je vymedzený určitými definičnými znakmi a nielen výhodnosťou, akú prináša pre aktérov tohto vzťahu v porovnaní s inými modelmi. Voči Roemerovi bol rovnako kritický aj Peffer. Roemer podľa neho ani nepotrebuje termín vykorisťovanie. V rámci jeho distributívnej teórie vykorisťovania vôbec nejde o vykorisťovanie v zmysle nespravodlivého odnímania nadhodnoty výrobcovi, ale iba o otázku spravodlivej distribúcie.
Každopádne, ak by sme sa diskusiu neomarxistov o koncepte vykorisťovania pokúsili zhrnúť, dospeli by sme asi k týmto definičným znakom vykorisťovania: po prvé, nerovnosť moci, t.j. vzťah (nepriameho) prinútenia; po druhé, nerovnosť zásluh, t.j. vzťah vzájomnej nereciprocity; po tretie, nerovnosť odmien, t.j. vzťah nerovnosti z hľadiska distribúcie. Väčšina marxistov sa zároveň zhoduje v tom, že vykorisťovanie je vzťahom medzi priamym výrobcom a vlastníkom, ktorý sa na výrobe priamo nepodieľa. Vo všeobecnosti označujú neomarxisti vykorisťovanie za akt nespravodlivosti, ktorý je nevyhnutné prekonať iným výrobným vzťahom. Jednotliví neomarxisti kládli rôzny dôraz na jednotlivé definičné znaky vykorisťovania. V tabuľke ponúkam prehľadnejší pohľad na danú problematiku.
Neomarxistický koncept vykorisťovania možno považovať za dostatočne argumentačne podopretý a dá sa s ním naďalej pracovať ako s etickou kategóriou. Ak teda hovoríme o tom, že je čas vrátiť sa aj na Slovensku späť k Marxovi, máme tým na mysli aj návrat k základným Marxovým kategóriám, ktoré si zaslúžia opätovný záujem intelektuálnej obce. To platí aj pre koncept vykorisťovania.
Text je výňatkom z piatej kapitoly knižky Ľuboša Blahu Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti) z roku 2009.