Nová kniha Lukáše Perného se věnuje zajímavému tématu dějin utopií a utopismu. !Argument nabízí s autorovým svolením malou ochutnávku z nové publikace.
Na začiatku 16. storočia napísal Thomas More dielo, ktorého názvom definoval fenomén sprevádzajúci ľudstvo odpradávna – túžbu po ideálnom, dokonalom šťastnom stave ľudského bytia v dokonalej krajine. Nazval ho UTÓPIA! Thomas More týmto dielom označil fenomén, ktorý je najrozšírenejším prvkom v duchovnom svete človeka – cestu ľudstva do krajiny hojnosti. Miesto šťastia, po ktorom všetci túžime, ale možno ho nikdy nedosiahneme. Zvolil som si ťažkú úlohu, spracovať mapu miesta, ktoré (ne)existuje.
Utópia a science–fiction je však stále prítomná v našom vedomí! Nachádzame ju v nových formách dennodenne na obrazovkách televízií, vo filmoch, seriáloch, počítačových hrách, ale aj nových románoch. Grafickí dizajnéri nám ukazujú vo filmoch, ako by mohla vyzerať spoločnosť ďalekej budúcnosti. Utopisti sa pýtali, kam až siahajú možnosti človeka v jeho zdokonalení? Kde sú hranice dokonalého sveta? Môže človek dosiahnuť dokonalý stav bytia na planéte Zem, či dokonca dobyť vesmír? V rukách držíte knihu, ktorej úlohou je pokus o historické zmapovanie najvplyvnejších utopistov v dejinách ľudstva. Celé dejiny ľudstva sú popretkávané osudmi ľudí, ktorí sa usilovali o dosiahnutie dokonalej spoločnosti, či už vo vede a technike, alebo v otázke sociálno-ekonomického usporiadania spoločnosti. Už od čias Platóna (i dávno pred ním) sa filozofi pokúšali definovať ideálne spoločnosti s maximálnym využitím morálneho
i technického potenciálu človeku. Krajina radosti – Morova Utópia; krajina zdravého života – Campanellov Slnečný štát, či Baconova sci-fi utópia Nová Atlantída, Owenova Nová harmónia alebo Maliarikov Celozemský univerzálny štát… Tieto projekty ideálnych spoločností sú ukážkou neohraničenej ľudskej fantázie. Utópia je chápaná rôzne: ako proces, potenciál, túžba, cesta ako cieľ, ale aj konečný stav harmónie a dokonalej jednoty. Bez utópie je iba ničota a prázdno, bez vízie je iba smrť. Podvedome veríme v existenciu ideálneho stavu, zlatého veku… Ale existoval vôbec? Bude niekedy existovať? Je zmyslom našej existencie približovanie sa k ideálu? Fantáziu otvárajúce hľadanie šťastného mesta, ostrova, lepšej spoločnosti bez ohľadu na šance jej naplnenia, prekročenie hraníc a názorov existujúcich pomerov… Kto je utopista? Na túto otázku odpovedá Jerzy Szacki, poľský odborník na utópie:
„Môže to byť človek, ktorý je schopný predvídať viac než ostatní… Morovu Utópiu môžeme čítať ako odpoveď na otázku: Ako by vyzeral svet, keby neexistovalo súkromné vlastníctvo? Baconova utópia je z tohto hľadiska experiment, majúci za cieľ vysvetliť dôsledky širokej aplikácie vedeckej metódy… Utopista nesúhlasí s existujúcim svetom, neuspokojujú ho aktuálne možnosti; sníva, anticipuje, projektuje a experimentuje. Je to práve akt toho nesúhlasu, ktorý vyvoláva utópie, k životu. Tá sa rodí vtedy, keď sa v ľudskom vedomí rodí roztržka medzi tým, čo je a čo má byť, medzi svetom, ktorý je, a svetom, ktorý si môže predstaviť. Utópia sa stáva synonymom morálneho i spoločenského ideálu, utopistom je potom každý, kto si uvedomuje zlo a hľadá proti nemu ochranné prostriedky… je synonymum určitým spôsobom mysliaceho človeka… Utopista… organizáciu egalitárnej spoločnosti projektuje do všetkých podrobností. … je snívaním, ktoré sa stáva systémom, je to ideál rozpracovaný na doktrínu. … sú to sociálne ideály, ktoré zvestovali budúce masové hnutia a mohli byť nimi uskutočnené. Tým sa mali utópie odlišovať od ideológií, ktoré sú odsúdené k večnému životu vo sfére fikcie…”
Úlohou tejto knihy bude oboznámiť čitateľa s autormi, ktorí sa usilovali o vytvorenie koncepcií ideálneho spoločenského usporiadania. Väčšinu z nich spája kritika súdobej spoločnosti a projekcia ideálnej spoločnosti ako podanie presného, až fantasticky detailného obrazu tohto ideálu. Uruguajský autor Fernando Aínsa v tomto kontexte pripomína, že „môžeme hovoriť o dvojakom aspekte utópie: o kritike nastávajúceho a predstavenia toho, čo môže byť… zvedavosti týkajúcej sa budúcnosti a potreby nádeje… preto sa zvažuje, či utópia nepatrí k najstarším literárnym žánrom…“ Plány na reformu a fantázie o ideálnych svetoch vychádzajú väčšinou z racionálnej kritiky súdobej spo-ločnosti. Utópia ako prirodzená túžba po dokonalosti je fundamentálnym základom ľudskej existencie. Utópia je obnovou ľudského snívania smerujúceho k lepšej organizácii spoločnosti a aj preto je neoddeliteľnou súčasťou dejín filozofie a vďačnou interdisciplinárnou výskumnou témou pre kulturológiu, politológiu, antropológiu, históriu a sociológiu. Impulzom pre napísanie knihy bol fakt, že do roku 1963, keď Milan Šimečka napísal knihu Sociálna utópia a utopisti, nevznikla na Slovensku kniha, ktorá by spracovávala tému dejín utópií. Publikácia analyzuje diela týchto autorov: Thomas More, Tommaso Campanella, Francis Bacon, Henri de Saint-Simon, Charles Fourier, Robert Owen, ale aj zabudnutých mien ako Johann Valentin Andreae, James Harrington, Morelly, Mably, Gracchus Babeuf, Etienne Cabet, Wilhelm Weitling, Lamennais, s rozšírením na slovanský utopizmus (ruský, český, slovenský; Gercen, Belinskij, Bolzano, Štúr).
Ambíciou knihy je poukázať aj na to, že mnohé myšlienky, ktoré utopisti v 16. až 19. storočí predpovedali a zdali sa neuskutočniteľné, nereálne, naivné či zdrojom posmechu, sa napokon podarilo zhmotniť do reality. Milan Šimečka skonštatoval: „Ak sa toto slovo (utópia) používa pre projekt sociálneho zriadenia, potom sa ním označuje plán na usporiadanie ľudských vzťahov, ktorý sa nedá uskutočniť len v danej epoche, alebo vôbec? … (človek sa) často presvedčil, že to, čo sa nazývalo nezmyslenou utópiou, stalo sa skutočnosťou ešte za života jednej generácie.“ V podobnom duchu píše aj španielsko-mexický filozof Sánchéz Vásquez: „Utopické teda mieri k možnému, dnes neuskutočniteľnému a snáď zajtra realizovateľnému, avšak pod podmienkou, že kategória možného bude mať určité zakorenenie v skutočnosti.“
…
Sociálny odkaz utopistov sa stal súčasťou ideovej základne sociálnych, robotníckych, socialistických, ale aj národných hnutí; odborov a revolučných organizácií. V dobe, keď boli tieto myšlienky publikované, mohli sa zdať nereálne (zrušenie otroctva a detskej práce), to isté však platí pre dnešok – ak dnes niečo označíme za nemožné (napr. celoplanetárnu environmentálnu zodpovednosť, plánovanie výroby, obmedzenie spotreby, zabezpečenie sociálnych práv pre každého občana spoločnosti), už zajtra sa to môže stať nutné pre prežitie ľudstva. Svet, v ktorom žijeme, nadspotreba a nastavené civilizačné tempo sú dokázateľne vedecky neudržateľné nielen z ekologického, demografického, ekonomického hľadiska, ale aj morálneho. Vývoj ponúka nasledujúce scenáre: hypermoderná doba a ekonomický neoliberalizmus budú prekonané, zaniknú na základe dialektických vnútorných rozporov a nastolený bude nový, vyšší model spoločnosti. Druhá možnosť je zánik civilizácie na základe vyčerpania zdrojov, znečistenia prostredia a hrozby nukleárnej vojny. Treťou možnosťou je evolúcia, teda sociálna transformácia a reformy (tejto vízii verila väčšina utopistov). Je otázkou, či ľudstvo dokáže zabrániť pri rýchlosti civilizačných zmien vlastnej skaze. Odpoveď na túto otázku vlastne podmieňuje opodstatnenosť tejto knihy. Utópie sa môžu stať odpoveďou pre krutosť budúcej reality. Utópia alebo zánik…
…
Utópie sú témou bez hraníc, a rozsah tejto knihy nedovoľuje detailne zmapovať všetky významné utópie a utopistov. Napriek tomu verím, že táto kniha bude obohatením pre bežného čitateľa, aj odbornú verejnosť. Čitateľ v nej získa základný prehľad o dejinách utopizmu, autoroch a ich tvorbe, filozofických koncepciách, hnutiach a komunitách.
…
Tragédia slova utópia spočíva už v jeho vzniku: Thomas More doň zakódoval paradox, ktorý spôsobil aj jeho dvojakú interpretáciu. Slovo utópia, ktoré prvýkrát použil v rovnomennej knihe (1516), skrýva dva významy spôsobené homofonickou výslovnosťou v angličtine a podnadpisom De optimo rei publicæ deque nova insula („Dve knihy o najlepšom stave štátu a novom ostrove“). Vychádza z gréckeho základu ου τόπος, čo sa číta buď ako oú (nie) a topos (miesto) (ne-miesto), alebo „eu“ (dobré, blažené) a „topos“ (blažené miesto). Ide teda o etymologickú hru slov ού-τόπος (nikde) a εύ-τόπος (dobré miesto), z ktorých, ako si všímajú O. Pomahač a J. Valent, vychádzajú časté slovníkové definície ako opis niečoho, čo je vykladané; ako vypovedanie alebo priamo ideál spoločenského usporiadania (výpoveď, o čom sa píše, že odpovedá nášmu chápaniu) na mieste, ktoré neexistuje. Chaos interpretácie slova spôsobil nielen dvojaký význam vychádzajúci z etymológie podnadpisu Morovej Utópie, ale aj homofónne vyslovovanie vedúce k zámene zmyslu (juːtoʊpiə). K synonymám utópie sú (v rámci najznámejšieho internetového vyhľadávača kľúčových slov Google, ktorý zindexoval masovú databázu digitalizovaných kníh) asociované slová: ideálne miesto (ideal place), nebo (heaven) a nebo na Zemi, raj, rajská záhrada (Garden of Eden), nirvana, blaho (bliss, dokonalé šťastie). Slová, ktoré evokujú v rovnakej miere zasnené a ideálne miesto (dobré miesto), a v rovnakej miere jeho nereálnosť (ne-miesto) alebo vzdialenosť (kdesi). Na základe masovej databázy vyhodnotil Google definíciu utópie ako imaginárne miesto alebo stav vecí, v ktorých je všetko perfektné.
Utópie, predovšetkým sociálne utópie, sú viazané na ideu sociálne spravodlivej spoločnosti ako normatívneho ideálu a antropologickej konštanty. Utópie teda možno skúmať v troch prelínajúcich sa rovinách:
- utopizmus ako univerzálna transhistorická idea, normatívny ideál; univerzálny produkt ľudského myslenia (kultúrna antropológia, filozofia, religionistika) (Eden, Zlatý vek, Elysium, Arkádia, Ithaka, Datong, Krajina broskyňových kvetov);
- konkrétne utópie z kulturologicko-umenovedného hľadiska ako
- a) literárny text (kulturológia, estetika, literárna veda); (Cesta do Ikárie),
- b) zospoločenštenie funkcií a vybavenia mesta (architektúra) /garden cities, kibuc, občina-mir, tribue, energeticky sebestačné ekokomunity.
- utopické plány na reformu spoločnosti (sociálna filozofia, právo):
- a) utópie lokálne (utópie miesta)
- národné utópie, utópie vlasti – a) idealizovaný zlatý vek národa (napr. Veľká Morava, Lykurgova vláda); b) budúcnosť národa – národov (napr. pan-arabské/pan-slavistické/bolivaristické hnutie, Slovenské povstanie z roku 1848),
- utópie rehole alebo utopické komunity – prakticky realizované či plánované v lokálnom rozmere (národ, ostrov, mesto, farnosť, opátstvo, komunita) a väčšinou založené na kolektivizme a zrieknutí sa majetku. Napr. františkánske rehole, benediktínske Montecassino, pravoslávny Athos, husitský Tábor, Mormóni, amiši, jezuitské redukcie, asocianisti, spiritualisti,
- utópie politiky – stav, keď získajú utópie možnosť historickej realizácie cez reálnu politiku (Szacki) na konkrétnom území, napr. jakobíni,
- b) utópie globálne – utópia času, utópia večného poriadku, ako vyvrcholenie dejín, teda v kontexte filozofie dejín ide o globálne naplnenie univerzálnej harmónie /Augustínov Boží štát, Fourierova a Owenova Harmónia, svetová federácia a večný mier (Kant), svetové bratstvo (Cabet)
Pripomeňme si sumárne sociálne, civilizačné výdobytky, ktoré utopisti predpovedali a zaoberá sa nimi nielen dnešná sociálna filozofia, ale sú aj súčasťou politickej a právnej praxe: právo na bývanie (štátom prideľované byty), právo na výživu, zmysluplnú prácu (a stanovený pracovný čas, právo na odpočinok, dôstojné podmienky), zdravotnú starostlivosť, prístupné a kreatívne vzdelanie, dôchodok, zrovnoprávnenie žien, všeobecné volebné právo; zánik otroctva, nevoľníctva, vznik družstevníctva a odborov, sebestačnosť…
Ako je ale potom možné, že ešte stále v utópii nežijeme? Odpoveď naň dáva Michňák. Či už je to Neupert-Doppler, Heather Alberro, Rutger Bregman, Erik Olin Wright, Ernst Bloch, Immanuel Wallerstein, Fredric Jameson… všetci títo autori tematizujú možnosť transformácie utopických ideálov do reality. Ide o čoraz častejší argument v súčasnom diskurze. Holandský historik Rutger Bregman otvoril tému univerzálneho základného príjmu, otvorených hraníc a 15-hodinového pracovného týždňa. Klimatické zmeny či sociálna nerovnosť otvárajú nové problémy, aj nové impulzy pre rozvoj utopických ideálov. Nový globálny systém nespravodlivo kompenzuje distribúciu bohatstva postupným nahrádzaním ľudského kapitálu automatizáciou a robotikou, nárastom nerovnosti medzi investičnou komunitou a jej pracovnou silou v štátoch G20, ako aj medzi rozvinutými krajinami a ich rozvojovými susedmi. Bregman pripomína, že súčasné globálne svetové hospodárstvo je preukázateľne schopné zachrániť milióny ľudí pred chudobou. Aj Jakub Ort s odvolaním na A. Neupert-Dopplera pripomína, že utopické myšlienky a prax sa dajú rozvíjať už dnes, a dokonca sa postupne stávajú realitou. Neupert-Doppler, nadväzujúci na Adorna a Blocha, pripomína, že marxistická interpretácia utópie, ktorú mala nahradiť veda, patrí k dejinám utópií, ale 20. storočie otvorilo nové možnosti… hľadanie odpovedí na to, kde sa mýlila: „Na jednej strane sú literárne romány utópií, teda utópie socialistického osídlenia, a historické-politické utópie. Na druhej strane sú utopické debaty 20. storočia, v ktorých sa rôzni autori snažili preskúmať funkcie utópie pre emancipačnú ľavicu. Ako prejav ašpirácií, kritiku existujúceho, ako možnosť a motiváciu pohybov, artikulácia potreby… Prečo sa začína nová teoretická debata o utópiách v dvadsiatom storočí, podporovaná predovšetkým marxistickými teoretikmi, ako sú Bloch a Marcuse? Toto je druhý a dôležitejší východiskový bod mojej knihy: Ktoré funkcie, ktoré marxizmus poprel, môžu mať dnes utópiu na emancipáciu? Ide o utópie, ktoré nie sú oddelené od reality a je možné ich realizovať. Wallerstein oddelil utópie od slova utopistika (z angl. utopisticks ako potenciál naplnenia sociálnej transformácie). Dodáva, že protosocialisti z obdobia pred rokom 1848 vyznávali väčšinou stratégiu revolúcií (Blanqui) alebo utopickej izolácie (Owen, Cabet). Tieto pokusy podľa Wallersteina podpísali ľavici studenú sprchu realizmu. Preto definuje utópiu ako ne-miesto, sen o raji, ktorý by „na Zemi nikdy nemohol existovať“, a mechanizmus politickej mobilizácie, ktorá sa vzhľadom na to, že vyvoláva ilúzie a dezilúzie, môže otočiť proti samotným jej politickým hlásateľom. Ponúka alternatívu utopistiky, ktorú definuje ako triezve, racionálne a realistické posudzovanie historických alternatív, uplatňovanie úsudkov o materiálnej racionalite možných alternatívnych systémov: „Nie podoba dokonalej (a nevyhnutnej) budúcnosti, ale podoba alternatívy, budúcnosti hodnoverne lepšej a historicky možnej (avšak zďaleka nie istej),“ dodáva. Hranica toho, čo je realistická utópia (alebo utopistika) a čo je utópia nerealizovateľná, je diskutabilná. Filozof Sťahel v kontexte realistickej utópie píše: „Občianska rovnosť, ale aj ďalšie princípy politického systému ústavnej demokracie sú skôr výsledkom normatívne koncipovanej ,realistickej utópie‘.“ Utopistom dáva za pravdu aj rozširujúci sa britský fenomén UBS, teda štátom garantované základné služby sociálneho zabezpečenia, financované z verejných zdrojov (bezplatná doprava, bývanie, výživa, vzdelanie, informácie, právna ochrana, zdravotná starostlivosť), ale aj fenomén voľne prístupných produktov – open source (forma internetového komunizmu). A teraz si predstavte bezhraničné využitie všetkých znalostí ľudstva v prospech ľudstva bez závislosti na princípe dopytu a zisku. To je ona bezhraničná vízie ľudského pokroku, ktorý prorokovali utopisti… Čo všetko utopisti prorokovali?
O knize napsali:
prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., filozof, recenzent knihy: „Autor sa pokúsil reflektovať dejiny utopizmu od Thomasa Mora po devätnáste storočie. Toto dielo predstavuje na Slovensku prvé komplexné spracovanie histórie pokusov, fantázií, ilúzií a – vo väčšej či menšej miere na vedeckom poznaní založených – predstáv priekopníkov sociálneho utopizmu a ich novších pokračovateľov. Text má charakter prehľadného súpisu podstatných názorov, koncepcií a významných osobností tvorcov. Samotným dejinám utopistických predstáv predchádza primerane rozsiahly metodologický úvod, v rámci ktorého sa stretneme s kategorizáciou jednotlivých typov utópií, ako aj s vyjasnením jednotlivých pojmov, relevantných voči tomuto výskumu. Prirodzeným zavŕšením tejto časti diela je periodizácia dejín utopizmu. V kapitole Slovanský utopizmus a mesianizmus sa autor venuje základným charakteristickým črtám utopických predstáv príslušníkov slovanských národov v starších i novších dobách. Čitateľ dokáže v kontexte komunitarizmu Slovanov lepšie pochopiť významy pojmov „mir“, „občina“, „artel“, pričom autor venoval pozornosť nielen ruskému utopizmu, ale aj formovaniu utopistických predstáv na území Slovenska.“ Knižná publikácia Lukáša Perného by mohla byť nielen spestrením našej súčasnej odbornej a vedeckej literatúry týkajúcej sa danej problematiky, ale v neposlednom rade aj hodnotným príspevkom k sebareflexívnemu chápaniu našich vlastných slovenských kultúrnych dejín.”
doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc., filozof, futurológ, recenzent knihy: „Predložená monografia predstavuje prehľadné spracovanie dejín novovekého utopického myslenia. Tento zámer autor zvládol systematicky, v troch kapitolách. V úvodnej kapitole sa venuje vymedzeniu kategórií „utópia“ a „utopizmus“, jadro práce tvorí prehľad utopických koncepcií s dôrazom na novoveké utópie, tretia kapitola predstavuje filozofické zhrnutie a prezentuje tiež názory autora, ktorý sa nevyhýba kritickej argumentácii. Predložená práca je zaujímavá pre čitateľa aj priloženými ilustráciami a prehľadmi. V dnešnej dobe – s nadsázkou – dystopického prechodného obdoba, potreba utopického myslenia narastá. A nezáleží na tom, ak v horizonte súčasnosti sa situácia javí ako beznádejná, reálne predpoklady na radikálnu zmenu absentujú, veď odvrátiť dystopiu môže len nová utópia.“
doc. Mgr. Michael Hauser, Ph.D., filozof, recenzent knihy: „Kniha poskytuje podrobný a odborně fundovaný vhled do dějin utopického myšlení, který čtenáře seznamuje se všemi relevantními proudy utopismu v jednotlivých epochách lidských dějin, včetně utopismu antického a středověkého. Kniha se zabývá různými přístupy a formami utopismu, a činí tak vyváženým způsobem s cílem rozpoznat a představit jejich nosné myšlenky i jejich limity. Setkáváme se tak s utopismem antickým, křesťanským, osvícenským, romantickým, socialistickým, a dokonce utopismem neoliberálním. Tato stěžejní část knihy je cenným přehledem dějin utopismu, který zahrnuje také proudy a myslitele, jejichž utopistické koncepce nejsou dostatečně známé. Kniha není pouze historických přehledem, neboť se zabývá také konceptuálními otázkami utopistického myšlení, které se dotýkají kategorizace utopií a klasifikace postojů vůči nim. Ve třetí části pak autor rozvíjí aktualizační úvahy o významu dějin utopismu pro současný svět v souvislosti s civilizačními a ekologickými hrozbami, jimž lidstvo dnes čelí. Kniha Lukáše Perného „Utopisti“ je v současné produkci společenskovědních knih tematicky ojedinělá. Zpracovává téma, o němž se začíná znovu diskutovat ve veřejném prostoru i na univerzitách, ale dosud tu chybí nová odborná publikace, z níž by tyto diskuse mohly čerpat historické znalostí a základní orientační body. Tato publikace chybí i v České republice. Vydání knihy Lukáše Perného bude mít význam pro širší veřejnost, vysokoškolské i středoškolské pedagogy, studenty a žáky, stejně jako pro politiky na Slovensku i v České republice..“
PERNÝ, Lukáš: Utopisti, vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu. Martin : Matica slovenská, 2020.