Eduard Chmelár se ohlédl za životem a prací ikony slovenské levice Milanem Ftáčnikem (1956-2021).
Po dlhej a ťažkej chorobe nás dnes vo veku 64 rokov navždy opustil jeden z najvýznamnejších ľavicových politikov ponovembrovej éry na Slovensku, bývalý minister školstva SR, bývalý primátor Bratislavy, bývalý člen Predsedníctva Slovenskej národnej rady, jeden zo spoluzakladateľov Strany demokratickej ľavice, predseda Slovenskej informatickej spoločnosti, no predovšetkým vzácny priateľ doc. RNDr. Milan Ftáčnik, CSc. Ťažko sa mi píšu tieto slová a myslel som si, že ich nebudem musieť nikdy napísať. Milan bol jedným z najinteligentnejších a najslušnejších ľudí, akých som kedy poznal. Bol maximálne racionálny, tolerantný a uvážlivý, bol to prototyp politika, ktorý dnes už prakticky neexistuje – nikam sa netlačil. Preto bol vždy „dvojkou“, aj keď ho mnohí vnímali ako dušu SDĽ. Mal výrazný podiel na transformácii komunistickej strany na demokratickú ľavicu. Bol to muž konsenzu, ktorý si vážil aj protivníka, o čom svedčí aj záplava veľmi jednoznačného pozitívneho hodnotenia jeho osobnosti, ktorá sa dnes valí z celého politického spektra. Novinári mali pred ním rešpekt, lebo odpovedal vždy logicky, súvislo a bez zaváhania. Bol to človek spolupráce, pevných humanistických hodnôt a čistých ľavicových postojov, na ktoré sa dalo vždy spoľahnúť. Posledný skutočný sociálny demokrat, akých už na Slovensku niet.
Raz, počas zasadnutia Slovenskej rektorskej konferencie, som sa spýtal starších a skúsenejších kolegov rektorov, koho považujú za najlepšieho ministra školstva, akého samostatné Slovensko malo. Jednoznačne mi odpovedali, že Milana Ftáčnika, s ktorého menom sa spájajú najvýznamnejšie reformy školstva v ponovembrovej ére. Navždy sa zapísal do dejín aj ako jeden zo zakladateľov modernej slovenskej štátnosti a ikonická fotografia, na ktorej nesie ako člen Predsedníctva SNR štátnu pečať pri slávnostnom podpise Ústavy SR 1. septembra 1992, nám ho bude naveky pripomínať. Bol prvým slovenským primátorom, ktorý schválil participatívny rozpočet a rovnako prvý, kto sa postavil na čelo antifašistického pochodu cez hlavné mesto. Svoje antifašistické presvedčenie prejavil aj tým, že vrátil hrdý názov Mostu SNP a zaviedol tradíciu stretávania sa antifašistov na Malom Slavíne. Pred niekoľkými rokmi uvažoval o kandidatúre na post prezidenta Slovenskej republiky. Svoju kandidatúru však podmieňoval tým, že ho podporí Smer-SD. Vtedajšia najsilnejšia strana sa však rozhodla podporiť technokrata Maroša Šefčoviča, čo považujem za obrovskú chybu a politické babráctvo. Milan preto ustúpil a podporil moju kandidatúru na post prezidenta Slovenskej republiky, hoci sám by bol skvelým a dôstojným prezidentom. Svoju chorobu sa mu dlho darilo tajiť aj pred priateľmi, vždy sa zaujímal skôr o druhých. Smrť si nepripúšťal, pracoval, prednášal a plánoval, dokedy vládal. Jeho posledné verejné politické posolstvo bolo, že „politika sa odklonila od záujmov ľudí“.
Milan, nikdy nezabudnem na naše spoločné rozhovory, vždy srdečné a príjemné, na našu spoločnú cestu na kongres Socialistickej internacionály do Paríža pred 22 rokmi, na naše antifašistické stretnutia, či už na Malom Slavíne alebo v uliciach Bratislavy. Som Ti vďačný aj za to, že si sa stal pred šiestimi rokmi jedným zo signatárov medzinárodnej mierovej iniciatívy Zjednotení za mier a otvorenej výzvy prezidentovi Kiskovi, aby sa zúčastnil na oslavách 70. výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Moskve. Bol si nielen jedným z najvýznamnejších ľavicových politikov ponovembrovej éry, ale aj ľudsky čistým človekom, na ktorého zostanú mnohým ľuďom tie najlepšie spomienky. Nemali sme vždy rovnaké názory, ale bol si snáď jediný slovenský ľavicový politik, ktorého som si úprimne, hlboko a bez výhrad vážil. Česť Tvojej pamiatke, úcta Tvojmu dielu a úprimnú sústrasť manželke Zlatici, Tvojim deťom Milanovi, Lucii a Marekovi, bratom a celej rodine.