Eduard Chmelár píše o nejlepším řešení současné vládní krize na Slovensku. Proč předčasné volby nejsou optimální řešení?

Moje pondelkové krátke vystúpenie v televízii TA3 vyvolalo veľa nadšených ohlasov, mnohí sa stotožňovali s mojím hodnotením situácie, ale písali mi aj takí, ktorí vyjadrovali obavy z predčasných volieb. Nevrátia sa temné praktiky minulých vlád? Naozaj je to najlepšie riešenie? Nie, nie je to najlepšie riešenie. Predčasné voľby sú vždy posledným riešením a nikdy nie najlepším. Poviem vám, aké je ideálne východisko zo súčasnej krízy. Ale na konci aj to, prečo je za súčasných podmienok pravdepodobne nereálne.

Naša situácia je mimoriadne dramatická nielen vzhľadom na prebiehajúcu pandémiu. Súčasná kríza nespôsobila katastrofálny stav zdravotníctva a školstva, ona ho len prehĺbila a obnažila jeho skutočnú podobu. To, že namiesto výberu najlepších sme dlhé roky uprednostňovali pochybné „menšie zlo“; to, že sme vytvorili podmienky, v ktorých politika priťahuje gaunerov, zlodejov, bláznov a iných skorumpovaných špinavcov, ktorí si dokážu získať pozornosť médií; to, že vôľa ľudu sa neodráža v práci parlamentu, ale zaniká za dverami koaličných rád ako dym – to všetko si dnes vyberá svoju daň: v tomto systéme sme stratili šancu na kvalitnú správu a riadenie štátu.

Zachrániť štát

Toho, čo potrebujeme opraviť, je strašne veľa a pandémia nám to iba zhoršuje. My dnes potrebujeme doslova a do písmena zachrániť štát a kompletne ho zrekonštruovať, inak sa zrúti a my o neho prídeme. Slovenská republika sa nachádza v havarijnom stave. Nemáme kvalitné inštitúcie, či už hovoríme o úradoch, školách alebo nemocniciach. Z toho vyplýva extrémne vysoká nedôvera obyvateľov v štátne inštitúcie. Máme rýchlo rastúci dlh, ktorého splácanie už nemáme pod kontrolou. Rozpadáva sa nám domáce podnikateľské prostredie. Máme jedny z najnižších investícií do vzdelania, vedy a kultúry v Európe. A dalo by sa ešte dlho pokračovať. Pandémia iba odkryla rozsah problému. Ak uprostred tohto nešťastia dostaneme tú najneschopnejšiu vládu v dejinách, nebudeme preháňať, keď povieme, že čelíme najväčšej katastrofe, ktorá môže pôsobiť svojimi dôsledkami ešte na mnoho generácií ako národná trauma. Pohltení pandémiou máloktorí z nás tušia, že štát je na pokraji zrútenia. Naším extrémnym zadlžovaním sa strácame nezávislosť, pretože o zadlženom štáte rozhodujú veritelia. Macron a Merkelová na stretnutiach slovenskému premiérovi pripomenuli, že je potrebné, aby plošné zastavenie ekonomiky neohrozovalo francúzske a nemecké investície. Sme blízko stavu, keď o štátnom rozpočte nebude rozhodovať vláda, ale zbor veriteľov a investorov. A od tejto situácie je už len krôčik k otázke, aký význam má štát, ktorý nedokáže robiť vlastnú politiku.

Navyše, problém tejto vlády nie je len v tom, že je nekompetentná, ona je aj vysoko nemorálna. Vládnu nám psychopati, hulváti, bezohľadní asociáli a bývalí mafiáni. Ukážte mi štát, v ktorom by bez mihnutia oka prešlo, že predseda vlády, predseda parlamentu a minister školstva ukradli a opísali svoje diplomové práce a ešte sa tým verejne chvastajú, že oni takí sú. Ukážte mi štát, v ktorom by premiér po odhalení vedcov a lekárov, že jeho posadnutosť s celoplošným testovaním spôsobila tisíce mŕtvych, ostával naďalej vo funkcii a ešte by ostatných aj urážal. Ukážte mi štát, v ktorom by minister obrany nadával ľuďom do opíc a po smrti mladého vojaka, ktorý zomrel na základni vinou ľudskej ľahostajnosti, sa vyškieral konšpirátorom namiesto toho, aby kondoloval rodine zosnulého. Ukážte mi štát, v ktorom by predseda parlamentu predával štátne funkcie. Ukážte mi štát, v ktorom by minister hospodárstva navrhoval, aby bezdomovcovi, ktorý nenosí rúško, udelili pokutu vo výške polovice jeho dávky v hmotnej núdzi. Ukážte mi štát, v ktorom by si predsedníčka poslaneckého klubu vládnej strany dovolila cynicky povedať, že dôchodcovia musia na vakcínu počkať, lebo „netvoria ekonomické hodnoty“, čo je riešenie, ktoré má svoje korene v nacistickej eugenike.

Vláda a opozícia nie sú úprimné

Keď vás dnes vládne strany presviedčajú, že chcú udržať koalíciu, lebo cítia zodpovednosť za krajinu, a keď opozícia tvrdí, že chce predčasné voľby, aby sme sa vrátili k normálnemu vládnutiu – obe strany politického konfliktu sú k vám neúprimné. Najväčšou motiváciou vládnej koalície je udržať sa pri moci a vyžrať čo najviac z koryta očakávanej finančnej pomoci z EÚ, lebo väčšina z nich sa už do vlády nikdy nedostane. Opozícia je zasa spotená od strachu, že slučka vyšetrovacích orgánov sa sťahuje a mieri ku krku ich lídrov. Všetci chcú zachrániť predovšetkým seba, nie štát. Slovenská republika sa však nachádza v skutočne mimoriadnom stave, ktorý si vyžaduje mimoriadne riešenia. Potrebujeme doslova a do písmena vládu národnej záchrany. Tou by však nebola úradnícka vláda s obmedzeným mandátom do predčasných volieb, a obávam sa, že by ňou nebola ani nová vláda, ktorá vzíde z tých predčasných volieb.

Lídri jednotlivých strán by museli mať v sebe toľko politickej zrelosti, zodpovednosti a možno až veľkorysosti, že by sa dohodli na scenári, ktorý sa momentálne odohráva v Taliansku. Na Apeninskom polostrove sa stalo niečo, čo nemožno nazvať inak ako politický zázrak. Po tom, čo sa vládne strany nevedeli dohodnúť na rozdelení mnohomiliardového balíka z európskeho fondu obnovy a bývalý premiér stratil dôveru, sa do hry vložil taliansky prezident a za premiéra vymenoval bývalého šéfa Európskej centrálnej banky Maria Draghiho, ktorý si získal vynikajúcu povesť záchranou eura. Svoje manažérske zručnosti využil naplno a zostavil vládu, ktorá bola dovtedy nemysliteľná: najväčší rivali – Salvini, Berlusconi i Renzi, nacionalisti, pravicoví populisti i ľavicový establišment – sa spojili, aby zachránili Taliansko. Predstavte si to na Slovensku. Predstavte si, že by sa spojili Matovič s Ficom, Pellegrini so Sulíkom, Kollár s Biháriovou, odložili spory a vyslali do spoločnej vlády národnej záchrany svojich ľudí, aby zachránili Slovensko. Viem, že je to sci-fi a že u nás by taká vláda najpravdepodobnejšie stroskotala na tom, na čom v Taliansku vznikla, teda na efektívnom využití európskeho balíka peňazí – ale najprv musí tú myšlienku niekto nahlas vysloviť, pouvažovať o nej, získať pre ňu tých správnych ľudí a pokúsiť sa o nej aspoň rokovať.

Vláda národnej záchrany?

Preto som taký nešťastný z pasívneho prístupu prezidentky republiky, ktorá nie je aktívnou moderátorkou riešenia politickej krízy, ale frustrovanou komentátorkou diania. Strašne sa mýli, keď tvrdí, že nemôže robiť nič, tak ako sa mýlili všetci tí, ktorí celé týždne tvrdili, že nemôže vyzvať premiéra na odstúpenie – až to napokon urobila v čase, keď to už nemá nijaký politický dôsledok a je to už iba okomentovanie reálneho stavu vlády. Prezidentka má vďaka svojmu úradu obrovskú podporu v spoločnosti a túto podporu môže využiť dvojakým spôsobom: buď sa bude aj naďalej sústreďovať iba na zvyšovanie vlastnej popularity a zlepšovanie svojho imidžu, aby bola chrumkavá pre všetkých, nič nepokazila a zabezpečila si znovuzvolenie už v prvom kole – alebo nazbiera odvahu pre štátnický čin, ktorým vojde do dejín.

Je potrebné, aby všetci správne pochopili, čo navrhujem. Nemám na mysli vládu v demisii, ktorá by bola totálne závislá od prezidentky republiky a bez jej súhlasu by nemohla nakúpiť ani toaletný papier. Nemám na mysli ani úradnícku vládu do predčasných volieb, po ktorej sníva líder opozičného Hlasu-SD Peter Pellegrini. Mám na mysli skutočne širokú vládu národnej záchrany, ktorú by viedol skúsený manažér, ktorá by získala podporu naprieč celým politickým spektrom a ktorá by dovládla do konca súčasného funkčného obdobia parlamentu. Jej úlohou by bolo vyriešiť problémy slovenskej spoločnosti, ktoré si už celé desaťročia nabaľujeme pred sebou ako snehové gule a nevieme s nimi pohnúť, hoci vieme, že to musíme urobiť a vieme celkom presne, kde nás päta tlačí. Medzi takéto problémy patrí zásadná volebná reforma (zmena volebných obvodov, volebného systému i financovania volieb), reforma územnosprávneho členenia (návrat k modelu štyroch krajov), zásadné reformy v zdravotníctve, školstve a justícii – čo možno privedie politické elity k poznaniu, že potrebujeme úplne nové ústavné základy a vytvorenie tzv. druhej republiky. Potrebujeme urobiť závažné politické reformy, z ktorých najdôležitejšia je volebná reforma. Taká, ktorá pomôže štátu a demokracii, nie mocenským záujmom partokracie a oligarchie. Myslíte si, že by niekto zvolil v menších volebných obvodoch Kollárove konkubíny? Myslíte si, že by niekto volil v takom systéme Joža Pročka? Systém by sám odfiltroval exotov. Práve tu by mohli parlamentné strany prejaviť svoju skutočnú zodpovednosť za Slovenskú republiku – keby sa na čas vzdali svojich ideologických cieľov a zamerali sa výlučne na potreby štátu zadefinované a zmanažované odborníkmi. My síce s takýmto typom vlád nemáme žiadne skúsenosti, ale v zahraničí patria medzi najpopulárnejšie a je najvyšší čas práve v tomto stave všeobecného chaosu a rozkladu štátu využiť tieto mechanizmy na jeho záchranu a obnovu.

Politická kultúra politického tribalizmu ako prekážka

A teraz poviem, prečo je pravdepodobnosť osvojenia si tohto ideálneho riešenia veľmi nízka. Nie preto, že úzkoprsí ľudia bez fantázie ho označia za utópiu – v tejto krajine sa najlepšie riešenia prijímali vždy až ako posledná možnosť. Ale preto, že naša politická kultúra, v ktorej dominuje politický tribalizmus, je nezrelá uskutočniť spoločné ciele, ktoré nás presahujú. Práve hraničné situácie sú testom našej civilizačnej vyspelosti a schopnosti využiť naše kultúrne vzorce správania. My sme však kultúru v tom najširšom slova zmysle úplne zničili a zbierame plody svojej ignorancie. Od vstupu do EÚ nemáme žiadnu víziu, žiaden vytýčený cieľ, bez ktorého nemôže byť žiaden štát životaschopný, nieto úspešný. Nerobte si ilúzie – nemá ju ani opozícia. Už posledné roky vládnutia Fica a Pellegriniho sa vyznačovali iba schopnosťou technicky spravovať moc, nie sú tu veľké témy, nič, čo by nás nadchlo alebo vyvolalo vášnivé intelektuálne polemiky. Ak sú predčasné voľby nevyhnutné, tak jedine preto, lebo sú najpoctivejším riešením tejto patovej situácie, v ktorej musí byť každému príčetnému človeku jasné, že nech sú lídri súčasnej koalície na akýchkoľvek postoch, nebudú schopní dlhodobo spolupracovať.

Mohla by to byť výzva pre prezidentku – ale tá je po odchode svojich kľúčových ľudí, bývalého šéfa kancelárie Štefana Rozkopála a poradkyne pre sociálne veci Zuzany Kusej, uzavretá v bubline liberálnych záujmov Progresívneho Slovenska, ktorého agendu latentne presadzuje. Mohla by to byť výzva pre lídrov koaličných strán – ale tie už ústami Borisa Kollára ostro odmietli možnosť vlády odborníkov. Mohla by to byť téma politikov, novinárov, právnikov, sociológov, politológov, filozofov – pre kohokoľvek, kto sa jej chytí a dokáže ju dostať do politickej diskusie. Ale keď nebudeme o tejto možnosti ani len uvažovať, budeme nezadržateľne smerovať k predčasným voľbám.

Stále čakám, že sa tieto závažné otázky dostanú do centra politického diskurzu, že si ich niekto osvojí. Ak sa budeme odbavovať len na zbulvarizovaných témach, márniť čas trollovaním, hejtovaním, zosmiešňovaním a ponižovaním súperov namiesto toho, aby sme vyslali tých najlepších z nás, spojili sily a vytvorili v týchto dramatických podmienkach historickú vládu národnej záchrany, zahynieme. Tento štát v takejto podobe nemôže fungovať ďalej. Buď ho zreformujeme, zrekonštrujeme, doslova založíme druhú republiku alebo sa staneme poslednou generáciou otcov likvidátorov, ktorí si nedokázali udržať vlastný štát.