Dennodenne k nám odkiaľsi šľahajú plamene ohnivých rečí o prínosoch liberálnej demokracie a nebezpečenstvách jej nahradenia iným spôsobom politickej moci a informovania. Ani v podmienkach energetickej krízy nás tieto plamene nezohrejú, ale len znepokoja a ohrozia.
Nie všetci tupo uveria všetkému, čím v liberálnej demokracii balamutia západní politici a médiá hlavného prúdu. Ak niekoho pochytí nedôvera a bude to chcieť v súlade s pluralitou názorov porovnať s inými, zistí protichodné veci. Často a rôzne sa pochybuje o prospešnosti liberálnej demokracie pre súčasnosť a pre riešenie problémov, s ktorými svet zápasí. V médiách západného hlavného prúdu sa to prehliada. Možno to súvisí s pravdivosťou politického bonmotu o kaproch, ktoré si nevypúšťajú rybník. Počujeme o tom často aj na Slovensku, ale k tomu inokedy.
Poukazuje sa nielen na rastúcu obmedzenosť možností liberálnej demokracie, ale aj na jej rozpad, ústup či úpadok. Nie je to len autentická ľavica (značná časť tradičnej ľavice na Západe sa vo veľkom pridala k liberalizmu, čo viedlo k citeľným stratám voličov), či kritické spoločenskovedné teórie, ale aj konzervatívne kruhy, ktoré sú ňou nahnevané.
Ak by sme hľadali začiatky tejto pochybovačnosti: niekedy sa odvodzujú od filozofie Friedricha Nietzscheho v 19. storočí. Uplynulo už aj sto rokov od vydania druhého dielu práce Oskara Spenglera o úpadku Západu. Potom „šarapatila“ postmoderna, ktorá hoci spochybnila projekt západnej modernej spoločnosti, paradoxne vytvorila priestor na posilnenie liberalizmu. V poslednom čase rastú ako huby po daždi „nesystémové“ politické subjekty a alternatívne médiá, na ktoré liberálna demokracia zlostne útočí.
Liberálna demokracia pomaly, ale nezadržateľne prehráva svoj pokrytecký boj. Po páde socializmu v strednej a východnej Európe sa jej vplyv načas zosilnil. V diskurzoch sa nepripúšťali pojmy ako solidarita, vlasť, národ, práca a pod. Nepomohlo to, lebo pôsobenie liberálnej demokracie nie je vôbec vedené záujmom o pravdu, objektívnosť či slobodu, ani iným ušľachtilým motívom. Naopak, sleduje zištné ciele, ktoré sa pre istotu nespomínajú.
V sofistikovaných a sugestívne podávaných názoroch (špekuláciách, skresľovaniach, klamstvách atď.), ako aj pri konaní liberálnej demokracie ide v konečnom dôsledku o podporu mocenských záujmov nadnárodného kapitálu (jeho vlastníkov). Kapitál moc potrebuje k svojmu ďalšiemu bohatnutiu (rastu ziskov) bez ohľadu na následky. Presadzuje kruté pravidlá v politike, práve, ekonomike, médiách i inde. To, čo dnes kapitál pri svojom vládnutí robí, možno označiť za finančný, právny a informačný diktát. Navyše to upravil do kompaktného systému, proti ktorému je veľmi ťažké sa brániť, či súperiť s ním.
Nadnárodný kapitál sa už dávnejšie zmenil na amorfnú, mnohostrannú a zložitú substanciu a často sa aj skrýva. Verejnosti radšej podsúva svojich „služobníkov“ – jednotlivcov, skupiny, organizácie a pod. Nevystupujú priamo v jeho mene, ale svojimi slovami a konaním sa snažia presviedčať svet o potrebe vládnutia a informovania na liberálnodemokratický spôsob.
Vnútorne diferencovaná skupina
Ak sa pozrieme na ľudí, slúžiacich liberálnej demokracii, nejde o beztvarú masu. Predstavujú veľkú heterogénnu skupinu, ktorá je diferencovaná podľa rôznych kritérií. Poznatky, ktoré sú o nej v štátnej, medzinárodnej i nadnárodnej (globálnej) podobe k dispozícii, ju neumožňujú komplexne popísať. Napriek tomu s rizikom určitého zjednodušenia, s dôrazom na štátnu a verejnú správu a mediálny priestor, vymedzíme tri základné sociálne typy (vrstvy) predstaviteľov – služobníkov liberálnodemokratického vládnutia a informovania. Vnútri nich existujú ďalšie „stupne“. Veľké rozdiely sú v nich medzi štátmi a na medzinárodnej úrovni.
Prvým typom je elita, ľudia na najvyšších postoch, ktorí spravidla (najmä, ak sa tam udržia dlhšie) patria k úzkym, bohatším vrstvám spoločnosti. Druhým typom je akási stredná vrstva, ktorá žije v relatívnom blahobyte. Ide spravidla o riadiacich pracovníkov, manažérov. Je medzi nimi aj časť, ktorú možno paretovsky nazvať nevládnucou elitou – vysokokvalifikovaní odborníci. V podmienkach kríz sa táto vrstva „stenčuje“. Tretím typom je široká vrstva výkonných, radových pracovníkov, ktorí za podporu spôsobu vládnutia a informovania môžu mať (či priamo očakávajú) vyšší príjem, či nejaké iné „benefity“. Sú mnohé liberálnodemokratické štáty, kde dostať sa do štátnej či verejnej služby znamená zlepšenie životnej úrovne jednotlivca. Napriek tomu sa táto vrstva kvalitatívne od ostatného obyvateľstva príliš neodlišuje.
V tom je aj jeden z problémov tejto typológie, že väčšina ľudí nemá, vzhľadom na rôzne problémy vo svojom každodennom živote čas, zaoberať sa tým, kto im vlastne vládne a informuje ich. Po zneužití masovej túžby po zmenách sa mnoho ľudí stalo politicky i spoločensky apatickými a mĺkvo sa prispôsobujú pomerom, aby si udržali prácu a príjem, ktorý im zabezpečuje živobytie. Možno ide až o špecifický variant štokholmského syndrómu, keď títo ľudia cítia, že systém je voči nim nespravodlivý, ale ho rezignovane podporujú.
K šíreniu chaosu vo svete v podmienkach pôsobenia vylepšenej anglosaskej verzie liberalizmu – neoliberalizmu, prispieva presadzovanie individualizmu a konzumerizmu, ktoré rozleptávajú spoločnosť. V posledných rokoch sa k tomu pridalo aj strašenie pandémiou a potom krízami a vojnami.
Napriek tomu, že liberálna demokracia by toleranciou mala prispievať k prekonávaniu napätia v spoločnosti, súčasný spôsob vládnutia a informovania vyhrocuje jej polarizáciu. Akoby programovo narástla medzi ľuďmi nenávisť po úchylných kampaniach za očkovanie proti COVID-19 a dnes sa ďalej zvyšuje spôsobom informovania o udalostiach na Ukrajine.
Diskusia existuje, ale pripúšťa sa len v dvoch deformovaných podobách. Prvou je diskusia medzi nositeľmi liberálnodemokratických názorov, kde je prípustné v sociálno-ekonomickej, politickej i právnej oblasti čokoľvek, vrátane zvrátených názorov. Musí ich však „ktosi“ zaradiť medzi liberálne. Druhou je diskusia, do ktorej sa pripustia aj nositelia iných – „neliberálnych“ – názorov, ale len preto, aby sa mohli kritizovať, napádať, zosmiešňovať apod. Liberálna demokracia potrebuje „fackovacích panákov“, aby mohla principiálne, ale už „neliberálne“ presviedčať o svojej sile. Ani to už nestačí, lebo po potieraní „populizmu“ sa vytýčil nový smer boja proti názorom, ktoré nesúhlasia s oficiálnou líniou. Majú sa odhaľovať konšpirácie, hoaxy, dezinformácie a pod., pričom sa otvorene vyzýva k udavačstvu a donášaniu. A pre istotu, aby sa nikto nepúšťal do boja s vládnucimi pomermi, viaceré liberálnodemokratické štáty takéto názory zaraďujú medzi trestné činy.
Moc peňazí
Dakedy mal liberalizmus veľký význam pre riešenie problémov spoločnosti vo viacerých oblastiach. Avšak s tým, ako sa koncentrovalo bohatstvo do rúk zmenšujúceho sa počtu ľudí, začal byť pod ich tlakom modifikovaný a zneužívaný. Podľa aktuálnych údajov na stránke charitatívnej organizácie Oxfam international má 1 % najbohatších na svete viac ako dvojnásobok majetku 6,9 miliardy ľudí. V správe Nerovnosť zabíja | Jedinečná akcia potrebná na boj proti bezprecedentnej nerovnosti v dôsledku COVID-19 (Inequality Kills The unparalleled action needed to combat unprecedented inequality in the wake of COVID-19), ktorú organizácia spracovala pre Svetové ekonomické fórum v Davose v roku 2022, bolo uvedené, že 10 najbohatších ľudí na svete má väčší majetok ako 3,1 miliardy najchudobnejších a že počas pandémie týchto 10 najbohatších ľudí zdvojnásobilo svoj majetok, zatiaľ čo príjmy 99 % ľudstva klesli. Ak by sme chceli pokračovať vo varovaniach tejto organizácie, možno si pozrieť jej správu Útok na šetrenie (The Assault of Austerity) z 21. novembra 2022, kde sa dočítame, že úsporné opatrenia často vedú ku škrtom vo verejných výdavkoch (najmä v školstve, zdravotníctve a sociálnej ochrane), ktoré sú spojené aj so zvýšením daní, čo sa však netýka bohatstva. V rámci úsporných opatrení tečú miliardy dolárov do korporácií. Súkromný sektor sa dereguluje, ale ľudia s najnižšími príjmami sú ponechaní bez podpory a istých pracovných miest je čoraz menej. Tieto rozhodnutia dokazujú, čo si tí, čo sú pri moci, cenia.
Netvrdíme, že veľké bohatstvo je aj veľkým zločinom, aj keď vážne pochybujeme o tom, že sa dá získať spravodlivo a morálne čistým spôsobom. Nesmierne rozdiely v bohatstve a jeho tragické dôsledky dokazujú, že vo fungovaní liberálnodemokratického režimu svetovej politiky je čosi nezdravé a nebezpečné.
Z obrovského majetku nie je problémom vyčleniť aj veľa prostriedkov na ovplyvňovanie politických a mediálnych procesov. Možno politici hneď rovno nedostávajú peniaze (po odchode však netrú núdzu), ale podpora médií, ktoré platí „ktosi“ (pokusy niektorých, aspoň trochu čestných vlád dosiahnuť, aby všetky médiá uvádzali bezo zvyšku príjmy, ktoré dostali, vyvolávajú zúrivý odpor) im nesmierne pomáha pri balamutení voličov. Príkladov, keď ľudia doslova z „ulice“, politickí „nepoškvrnení“, ale aj takí, ktorí sa netajili sympatiami k anglosaskej podobe liberálnej demokracie, sa dostali na najvyššie funkcie v politike, vďaka „schváleným“ slobodným a spravodlivým voľbám, je za posledné desaťročia príliš veľa. A nebolo to vždy len po tzv. farebných revolúciách, lebo sú aj iné „mechanizmy“, ako to robiť.
Najhoršou stránkou moci peňazí je pôsobenie nadnárodného vojensko-priemyslovo-finančného kapitálu (korporácií), ktoré vedie k zabíjaniu. Pri udalostiach na Ukrajine sa tento kapitál dostal k obrovským ziskom, ktoré tam situáciu len zhoršujú, prispievajú k rastu počtu obetí i zvyšovaniu škôd a kruto devastujú územie. Scestná je predstava o tom, že dodávkami zbraní, neraz aj zastaraných, možno poraziť silnejšieho nepriateľa. Ide o výplod súčasného úpadku liberálnej demokracie, ktorý šíria USA, prosperujúce, aj napriek svojmu pokračujúcemu úpadku, zo zástupnej vojny s Ruskom a nútia podieľať sa na nej aj „spojencov“. Tí, ktorí o tomto mrhaní rozhodujú, sa neboja toho, kto bude splácať už desiatky miliárd dolárov či eur. Iste to však roky bude cítiť EÚ a v jej rámci aj Slovensko.
Smutné je aj to, že dnes možno zbohatnúť na úkor širokých vrstiev obyvateľstva aj ináč – pri obchode s liekmi, potravinami, informačnou a komunikačnou technikou a i. Obrazne na každom rohu číha niekto, kto chce naše peniaze. Už to nie je mohutný zarastený lupič s kyjakom zo starých karikatúr, ale lákavá a vtieravá reklama, neraz pôsobiaca aj na podvedomie.
Obraz toho, kam doviedla liberálna demokracia svet, je smutný i varovný. A Západ ju chce ešte stále vyvážať. Vývoz revolúcie, najmä na spôsob trockizmu, dnes vyvoláva takmer záchvaty politikov a médií, ale v prípade liberálnej demokracie ide o najväčšie dobrodenie.
Séria nekončiacich kríz, ktorá dnes dopadá na svet, pre budúcnosť západnej liberálnej demokracie neveští nič dobré. „Neliberálna“ zmena sa môže udiať veľmi rýchlo. Ťažké si je predstaviť, čo sa bude diať, ak zjednotený liberálnodemokratický Západ, vedený USA a buzerovaný NATO, Rusko na Ukrajine životmi a krvou miestneho obyvateľstva neporazí. Táto vojna víťaza nemôže mať. Na snahe Západu o víťazstvo nad Ruskom tak vidieť len stratu zmyslu liberálnej demokracie pre realitu. Tá sa prejavuje aj v energetike i inde.
Možno viesť patetické reči, možno strašiť autoritárskymi a diktátorskými režimami, ale etapa dominancie liberálnej demokracie sa končí. Dejiny často priniesli náhle a prekvapujúce zmeny. Teoreticky ťažko popísať „varianty“, ktoré môžu nastať. Nebude to zajtra ani pozajtra, ale podmienky, keď vládne balamutenie za peniaze, plodiace neistotu a chaos, raz jednoducho „prasknú“. Mnohí sa v týchto pomeroch necítia slobodní, chýba im pravda, mier i pokojný každodenný život a nechcú to znášať. A môžu doniesť inú zmenu, ako boli tie doterajšie podvodnícke od roku 1989.
P.S. Ešte v roku 2011 prebehli médiami závery štúdie o Sieti globálnej korporátnej kontroly vedcov z Eidgenössische Technische Hochschule Zürich vo Švajčiarsku. Pri analýze viac ako 43 000 nadnárodných hospodárskych subjektov zistili vo vytvorenom modeli takú ich prepojenosť, že 147 z nich vlastní 40 % a 737 až 80 % svetového bohatstva. Ešte šťastie, že to bolo pred zrodením obetavých bojovníkov proti konšpiráciám a hoaxom, lebo však akademici sú z ich tvorby často obviňovaní. A odvtedy došlo k ďalšej koncentrácii bohatstva, ale aj premnoženiu liberálnodemokratických bojovníkov.
Článek vychází ve spolupráci s Novým Slovem.