Prezidentské volby 2023: Eduard Chmelár komentuje české prezidentské volby a srovnává zdejší situaci se slovenskými zkušenostmi.

Krátko pred voľbami prezidenta Slovenskej republiky v marci 2019 zverejnil už vtedy ťažko chorý bývalý disident a ikona českej ľavice Petr Uhl tieto slová: „V sobotu pojedu volit na území Slovenska podpořit v prvním kole prezidentských voleb Eduarda Chmelára. Budu ho volit pro jeho humanistické, protiválečné a levicové postoje. Kdybych byl mladší, dělal bych ve své zemi to, co na Slovensku dělá on, podílel bych se na protiválečných aktivitách. Mám radost, že můžu volit někoho, s kým názorově souzním.“ Nebudem skrývať, že to bol jeden z najdojímavejších momentov mojej kampane. Dlhoročný bojovník za ľudské práva, politik, novinár, spoluzakladateľ Charty 77, nesmierne silný a statočný muž, kritický tak k minulému, ako aj súčasnému režimu, ktorého nezlomilo ani deväť rokov strávených v komunistických žalároch, bol mojím celoživotným morálnym vzorom. Keď mi zatelefonoval, že v sobotu ráno vyráža z Prahy do Kútov iba preto, aby mi dal svoj hlas, na chvíľu som stratil reč, ale vzápätí som sa rozhodol, že ihneď ako odvolím, odchádzam za ním, aby sme si na slovensko-moravskom pomedzí pripili na bratstvo Čechov a Slovákov…

Prečo to tak trochu nostalgicky spomínam? Petr Uhl si na sklonku svojho života uvedomil, čo je dnes podstatné a povedal si, že tento hlas má ešte zmysel. Zarazilo ma, že česká politická scéna v prebiehajúcej prezidentskej kampani nepochopila podstatu toho, o čo sa tu bojuje a venuje sa témam, ktoré s výkonom funkcie hlavy štátu vôbec nesúvisia. A zároveň ma prekvapuje, ako veľmi sa táto situácia podobá na skúsenosti zo Slovenska spred štyroch rokov a ako málo sú využívané. Česku hrozí, že spadne do tej istej pasce, v ktorej sme sa ocitli my. Hlavný rozdiel medzi doterajšími prezidentmi v Česku a na Slovensku spočíva v tom, že u našich západných susedov sa volili vždy silné osobnosti – akokoľvek ste s nimi mohli nesúhlasiť, v zásade platilo, že čo hlava štátu, to formát. Na Slovensku však boli naopak úspešní nevýrazní kandidáti, ktorí konkurenčným záujmovým skupinám najmenej vadili. Silní hráči (Mečiar, Fico, Radičová) nikdy neuspeli. Podľa tejto logiky by mal teraz v Českej republike zvíťaziť (bez ohľadu na preferencie) Andrej Babiš, lebo ako jediný z kandidátov vie narábať s mocou – takto čítam aj výhrady exprezidenta Václava Klausa k ostatným adeptom na tento úrad. Lenže tentoraz po prvý raz hrozí, že táto rovnica nemusí byť naplnená.

Taká nekvalitná ponuka tu ešte nebola

S rozčarovaním konštatujem, že taká nekvalitná ponuka tu ešte nebola. Bývalý český premiér Petr Pithart znechutene poznamenal, že sa nestačí čudovať, kto všetko si na tento úrad trúfa, že to predsa nejde len tak, že niekto si doma v kuchyni povie, že bude prezidentom. Budete sa čudovať, ale skúsenosť zo Slovenska potvrdzuje, že to tak ide. Andrej Kiska sa stal hlavou štátu ako znudený milionár, ktorý sa zamýšľal, čím ešte nebol, a keď v jeho hlave dozrel nápad, že čo takto stať sa prezidentom republiky, navštívil renomovanú reklamnú agentúru, zložil jej na stôl kufrík s tučným obnosom a predstavil sa: „Dobrý deň, som Andrej Kiska a chcem sa stať prezidentom.“ Aspoň takto opísal svoju cestu neznámeho úžerníka, ktorý požičiaval ľuďom peniaze za neprimerané úroky a prepieral ich v charite, on sám. Existujú však pochybnosti o tom, či sa tento príbeh naozaj udial až tak rozprávkovo. Na to, aby sme pochopili, o čo sa tu hrá, sa musíme vrátiť do roku 1989, kedy sa zásadným spôsobom menil nielen medzinárodný poriadok, ale aj spôsob, akým dochádza k výmene moci.

Prvým marketingovým kandidátom bol Havel

Nežná alebo Zamatová revolúcia bola prvou z tzv. farebných revolúcií, ktoré uskutočňovali prevraty v prospech a za výdatnej pomoci zahraničných záujmov. Vo svojej podstate ani nejde o revolúcie v pravom slova zmysle, ale o reštauráciu pomerov, ktoré vyhovujú tzv. Washingtonskému konsenzu. Súčasťou týchto farebných revolúcií je aj marketingová výroba lídrov. Dnes už vieme, že mýtus o „svetoznámom dramatikovi“ Václavovi Havlovi vyrobil emigrant Pavel Tigrid, ktorý od sedemdesiatych rokov mobilizoval svoje americké zdroje a siete na to, aby z literárne šikovného, politicky obratného, ale nie príliš známeho pražského spisovateľa vytvoril niekoho, kto by sa na Západe mohol stať symbolom protikomunistického boja za slobodu. Potvrdzuje to aj Tigridov blízky spolupracovník v emigrácii Jaroslav Vrzala, ktorý tvrdí, že „Tigrid urobil Havla od A až po Z“. Doplňme, že Tigridova zásluha končí skôr pri Y, pretože Z doplnil až zdatný komunistický aparátčik Marián Čalfa, ktorý zariadil jeho jednomyseľné zvolenie za prezidenta.

Odvtedy sa s týmto modelom stretávame čoraz častejšie a jeho posledným úspechom je zvolenie absolútne neznámej Zuzany Čaputovej za prezidentku Slovenskej republiky, ktorej príbeh neohrozenej bojovníčky proti skládke odpadu (prevezenej z jednej obce do druhej) bol tiež poriadne zveličený. V Česku sa tento marketingový plán pokúša napodobniť Danuše Nerudová, ale ako to už v živote býva, originál je len jeden (alebo, ak chcete: po prvý raz ako tragédia, po druhý raz ako fraška). Na tomto mieste sa vlastne musím Zuzany Čaputovej trochu zastať a ohradiť sa voči jej prirovnávaniu k pani Nerudovej. Aj keď patrím k najtvrdším kritikom súčasnej prezidentky, toto si naozaj nezaslúži. Myslím si, že je predsa len trochu inteligentnejšia a menej sebestredná. Doterajší výkon Danuši Nerudovej by som prirovnal skôr k legendárnej kandidátke Magde Vášáryovej, ktorej predvolebné vystúpenie z roku 1999 bolí aj po takmer štvrťstoročí. Posúďte sami.

Priama voľba prezidenta bez posilnenia právomocí je iba nákladným divadlom

Oveľa dôležitejšou je však otázka, čo očakávame od prezidenta a aký typ osobnosti sa na túto funkciu hodí. Keby sme si v oboch našich republikách poctivo vydiskutovali tento problém, nemuselo by dochádzať k takémuto beznádejnému tápaniu, kedy vyťahujeme kandidátov ako zajacov z klobúka. V prvom rade upozornime na to, že priama voľba hlavy štátu nezodpovedá parlamentnému charakteru republiky. Všetci vieme, že zvlášť na Slovensku nebola výsledkom hlbokých štátnických úvah, ale neschopnosti dohodnúť sa na pôde parlamentu a prenesenia zodpovednosti na voličov. Ibaže tento akt sa uskutočnil bez patričného posilnenia právomocí prezidenta. V praxi má teda hlava štátu ako priamo volená občanmi najvyššiu legitimitu, ktorej však nezodpovedajú ústavou dané právomoci. V Česku je tento problém dokonca ešte vypuklejší ako na Slovensku, lebo určité prezidentské právomoci týkajúce sa vyvažovania medzi výkonnou a zákonodarnou mocou prevzal senát. Za týchto okolností je priama voľba prezidenta iba nákladným divadlom, čo sa odráža aj na formách volebnej kampane. Buď kandidáti nemajú čo sľubovať, a preto presúvajú ťažisko na čistý marketing a osobné PR uchádzača alebo demagogicky sľubujú niečo, čo je celkom mimo ich kompetencií: ako budú riešiť zdravotníctvo, školstvo alebo bojovať proti chudobe a podobné nezmysly.

Riešením tejto situácie sú tri alternatívy. Buď vrátime voľbu prezidenta do parlamentu (čo by aj zodpovedalo tradíciám parlamentnej demokracie), buď posilníme jeho právomoci (nemuselo by ísť iba o prezidentský systém, pre nás je výhodnejší skôr poľský model, v rámci ktorého má hlava štátu posilnené právo veta, má zákonodarnú iniciatívu a má voľnejšiu ruku pri výbere, koho vymenovať musí a koho môže) alebo – tento úrad jednoducho zrušíme. Nebol by to až taký radikálny krok. Napríklad pre pôvodnú, antickú republiku bolo nepredstaviteľné, že na čele štátu by mal stáť jeden človek – takýto model zodpovedal podľa teórie monarchii. Ani dnes nemajú všetky republiky na čele prezidenta. Jeho ceremoniálne právomoci je možné preniesť na vedenie parlamentu. Domnievam sa však, že k našej stredoeurópskej tradícii prezident patrí, ľudia si na tento úrad zvykli, majú k nemu prirodzenú, pomerne vysokú úctu, preto by som navrhoval hľadať riešenie skôr v rámci prvých dvoch možností. Niečo však robiť treba, pretože v súčasnom modeli je hlboký rozpor medzi legitimitou a právomocami.

Funkcia prezidenta by nemala byť luxusným politickým dôchodkom

Ďalším problémom je otázka, kto je na funkciu hlavy štátu vhodný. Po skúsenostiach zo Slovenska rastie počet tých, ktorí sa domnievajú, že funkciou prezidenta by sa mala politická kariéra končiť, nie začať. Pre mnohých je kvalifikáciou to, aby mal prezident bohaté politické skúsenosti. Ani toto však netreba paušalizovať. Aké skúsenosti mal profesor Masaryk? Bol síce niekoľko rokov ríšskym poslancom, ale skôr akademické ako politické. O Václavovi Havlovi ani nehovoriac. Prezidentská funkcia by nemala byť politickým dôchodkom, takže ak niekto uvažuje tak, že – bol som ministrom, bol som premiérom, teraz budem prezidentom – je to profil kariéristu, nie štátnika. Bohatá politická kariéra vám nezaručuje, že ste vhodný typ na hlavu štátu, lebo v tomto prípade nestačí byť skúseným politikom, ale musíte byť schopný uvažovať o štáte ako o celku, o jeho politických, ekonomických i kultúrnych záujmoch, o jeho geopolitickom ukotvení a historickom smerovaní a musíte byť pri formulovaní týchto záujmov schopný dovidieť za horizont budúcich volieb. Štátnikom sa nestávate tým, že máte funkciu, ale tým, že posuniete štát niekam vpred, že dokážete riešiť spory a krízy a že dokážete byť múdrym inšpirátorom spoločnosti, ktorý ponúkne republike hlbšiu nosnú ideu alebo štátnu doktrínu. Zo skúseného politika bez týchto vlastností sa stane iba mocenský intrigán. Opačný extrém je vyloviť odniekiaľ dobre vyzerajúcu pani, ktorá je nepopísaným papierom, ktorej profesionálny marketingový tím vytvorí alebo skôr dotvorí „osobný príbeh“, ktorým vyretušujú jej neskúsenosť a často až bezradnosť: keď sa Zuzana Čaputová v predvolebnej kampani priznala, že zahraničná politika je pre ňu španielska dedina, väčšina ľudí to považovala za „milé“ a len málokto sa pozastavil nad tým, že je to jedna z najdôležitejších právomocí prezidenta republiky, čo znamená, že takáto hlava štátu sa stane nevyhnutne bábkou v rukách svojich poradcov.

Najdôležitejšou témou by mal byť mier a ochrana záujmov štátu

A tu sa dostávame k poslednej výzve: načo potrebujú niektoré politické sily vrážať také obrovské peniaze do kampane na funkciu, v ktorej ide mocensky zdanlivo o tak strašne málo? A to je práve tá pasca, do ktorej spadlo Slovensko a do ktorej môže teraz padnúť i Česko. Je jedna dôležitá funkcia hlavy štátu, ktorá nie je prenosná ani na vládu, ani na parlament. Je to ratifikácia medzinárodných zmlúv (čl. 63 ods. 1 pís. b Ústavy ČR a čl. 102 ods. 1 pís. a Ústavy SR). Bez tejto ratifikácie by nebola možná zmluva, ktorá umožnila rozmiestnenie vojsk USA na území Slovenskej republiky. Preto mali určité kruhy taký eminentný záujem, aby sa dostala na čelo Slovenska práve Zuzana Čaputová. A o to isté sa dnes hrá aj v Česku. Som znepokojený, ale nie prekvapený, že toto nie je téma prezidentskej kampane u našich západných susedov. Českým voličom, ktorí si neželajú, aby zmyslom nášho historického zápasu, kedy sme vyhnali z nášho územia sovietske vojská, bolo, aby sa k nim nasťahovali iné cudzie vojská – odporúčam, aby stanoviská jednotlivých kandidátov k tejto problematike starostlivo sledovali. Veď jediným, kto sa voči tejto téme jasne vyhraňuje, kto sa vyslovuje za mier a odmieta cudzie vojská, je Jaroslav Bašta. Mňa trochu sklamal, lebo hoci mohol byť skvelým kandidátom s autentickým životným príbehom, ktorý rozumie tomu, o čom má táto funkcia byť, v závere kampane úplne podľahol krajne pravicovej a najmä demagogickej straníckej agende Tomia Okamuru, čím nielenže výrazne obmedzil svoj elektorát, ale takto to ani nemá veľkú cenu.

Úplne jasným je generál Petr Pavel, o ktorého militaristickej mentalite netreba pochybovať a pre ktorého „trvalý mír je iluze“. Josef Středula je už síce bezpredmetný, ale tomuto politicky sterilnému malomeštiakovi som nikdy nedôveroval nielen preto, že podporuje zbrojenie a vytvorenie vojenskej základne USA na území Českej republiky. Jeho najvýstižnejšiu charakteristiku podal Matěj Stropnický, a preto si pomôžem citátom: „Karel Schwarzenberg řekl v jednom rozhovoru, že Josef Středula není jen zdvořilý a vždy elegantně oblečený, on má buržoazní vystupování. Souhlasím, ale rád nerad jdu ještě dál: domnívám se, že Josef Středula nemá jen buržoazní vystupování, on v zásadě hájí buržoazní pořádek, když už nám tu Karel Schwarzenberg povolil tuhle terminologii. Sice mu říká sociální smír, hájí ale jeho neměnné, paternalistické vztahy: tady jsou zaměstnavatelé, tady zaměstnanci. Neslyším ho nikdy mluvit o vykořisťování, vztahy mezi pracovní silou a kapitálem se mu bezrozporně řídí dávno vyvrácenou teorií prokapávání bohatství… Středulovy odbory chtějí být konsenzuálnější silou než zaměstnavatelské organizace.“ K tomu niet čo dodať, vari len to, že mi nie je jasné, ako môže údajne „ľavicový kandidát“ podporiť pravicovú kandidátku Nerudovú, ktorá pravicovo volí, pravicovo myslí, chce zaviesť školné a spoplatniť zdravotníctvo? Středula je typickým symbolom porážky sociálnej demokracie, ktorá je viac liberálna ako ľavicová a ktorá slovami podporuje pracujúcich, ale činmi vládnuce vrstvy. Takto nie.

Veľmi by som si želal podporiť nejakého kandidáta v Česku, ako to urobil pri posledných voľbách na Slovensku Petr Uhl. Ale nemôžem to urobiť, lebo nie som českým občanom a ani to urobiť nechcem, lebo z tej ponuky za takýto silný príhovor nikto nestojí. Môžem len poradiť: neurobte tú istú chybu ako my a zamerajte sa na podstatu. Hlavnou úlohou prezidenta v tomto období nie je reprezentovať (to robia lepšie vaši hokejisti), ani zjednocovať národ (to je mýtus), ale byť dôležitým mocenským hráčom v nadchádzajúcich turbulenciách na politickej scéne. Nie je potrebné podľahnúť demagogickej propagande, že ak volíte toho alebo toho, váš hlas prepadne alebo pomôže niekomu, koho nechcete. Prvé kolo je na to, aby ste si vybrali slobodne a hlasovali za toho, kto je vášmu videniu sveta najbližší. Taktika príde na rad až v druhom kole. Veľa šťastia, Česko, želám vám len to, „ať mír dál zůstává s touto krajinou“…

Články k volbě prezidenta, obdobně jako všechny názorové komentáře, nemusejí vyjadřovat názor redakce !Argumentu. Redakce poskytuje prostor různým názorům a pohledům našich autorů, aniž by vydání článku bylo vyjádřením naší podpory pro jakéhokoliv kandidáta.