Peter Juza analyzuje novou dynamiku regionální spolupráce mezi středoasijskými zeměmi, která je odpovědí na nové geopolitické výzvy.
Už aj v Strednej Ázii vedia, že anglosaská forma globalizácie zlyhala a budúcnosť sveta je v regionalizácii.
Pred pár dňami uskutočnené Štvrté konzultačné stretnutie prezidentov krajín Strednej Ázie (21. júna 2022) v kirgizskom letovisku Issyk-Kuľ možno jeho obsahom a rozsahom vnímať ako druhý historický summit na pôde Kirgizska.
Tým prvým zjavne bolo podujatie, ktoré organizoval dnes už legendárny spisovateľ a predstaviteľ magického realizmu Čingiz Ajtmatov pre niekoho v ďalekom roku 1986.
Inak sám Č. Ajtmatov neskôr zavesil spisovateľské pero na klinec a po ukončení existencie Sovietskeho zväzu po roku 1991 zastupoval – ako kolega veľvyslanec – Kirgizskú republiku v Belgickom kráľovstve, Luxembursku, Holandsku a potom aj pri NATO, EÚ a UNESCO.
História
Na osvieženie, resp. občerstvenie pamäti. Prvé Konzultačné stretnutie prezidentov krajín Strednej Ázie sa konalo (2018) v Nur-Sultane. Druhé v Taškente (2019).
Pôvodne plánované na rok 2020 v Biškeku sa kvôli nekonalo, ale v auguste 2021 sa v Turkmenistane – tretie – konzultačné stretnutie nakoniec uskutočnilo.
No a na základe dohody prezidentov budúce – piate – stretnutie sa uskutoční v zelenom meste, v hlavnom meste Tadžikistanu (najchudobnejšej, ale hrdej krajine Strednej Ázie), v Dušanbe v roku 2023. A opäť v lete, kedy je príroda v Tadžikistane najkrajšia.
Predtým (19. júla 2022) vo svojej rezidencii Čolpon-Ata (Чолпон-Атa) prijal prezident Kirgizska stredoázijských ministrov zahraničných vecí s výnimkou Turkménska, ktoré na stretnutí zastupoval mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec v Kirgizsku (a menovec ministra) Šadurdy Mederov (Шадурды Мередов). Ministrov navigoval na upevnenie regionálnej spolupráce.
Takže na brehu jazera Issyk-Kuľ, kde inak bola počas sovietskej éry aj tajná výskumno-vývojová základňa na projektovanie morských torpéd, o ktorej nevedeli ani americké ani britské tajné služby, ktoré dnes tak rady (dez)informujú svet svojimi nespočetnými scenármi o situácii na Ukrajine, sa stretli prezidenti Kazachstanu, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu, ktorých hostil prezident Kirgizska (čo možno vnímať, že Kirgizsko sa po pochybnostiach a koketovaní s kdekým stalo plnohodnotným regionálnym partnerom v rámci Strednej Ázie).
Na Issyk-Kule je vynikajúca voda, sú tam príjemné pláže, panenský vzduch, služby zatiaľ ako v Chorvátsku v roku 1991, ale ide nielen o podnikateľsky, inšpiratívny a inšpirujúci priestor, ktorý prezidenti aj využili.
Štvrté konzultačné stretnutie
Excelencie Kasym-Žomart Tokajev, Emomali Rachmon, Serdar Berdymuchamedov, Šavkat Mirzijojev a domáci Sadyr Žaparov sa v rámci diskusie zhodli, že:
1. rok 2022 bol zatiaľ v dôsledku snáh tretích krajín (žiaden z prezidentov ich nemenoval, ale je jasné, o koho ide, tak si dovolíme malé stotožnenie: USA, Veľká Británia, Turecko…), rokom, kedy bola spochybňovaná nezávislosť a štátnosť krajín v rámci Strednej Ázie prostredníctvom pokusov o zmenu politických režimov (január 2022 – Kazachstan, jar 2022 – nepokoje v Horskom Balchaši v Tadžikistane, letné udalosti v Karakalpakstane v Uzbekistane, neustále zostrovanie situácie na hraniciach s Afganistanom…);
2. berúc do úvahy horeuvedené, prezidenti sa dohodli na zlepšení koordinácie reagovania na hrozby regionálnej bezpečnosti s cieľom zaistiť stabilné obchodno-ekonomické vzťahy v rámci regiónu a taktiež v sfére kultúrno-humanitárnej spolupráce;
3. je čas, a to je potrebné využiť, vypracovať spoločnú (koordinovanú) politiku Strednej Ázie – čo doteraz absentovalo – a aj touto cestou prekonávať miestne geografické a kultúrne diskrepancie neriešené od 90-tych rokov minulého storočia.
Celkovo je ešte potrebné akcentovať, že tento de facto summit prezidentov prezidentov krajín Strednej Ázie sa konal:
– bez ingerencie (a skrytej účasti) ktoréhokoľvek rozhodujúceho hráča v geopolitike Strednej Ázie, čo asi najviac zavzdušnilo rozpadajúcu sa Európsku úniu, s ktorou nepočíta, okrem Ukrajiny, nikto zo serióznych geopolitických aktérov, takže Brusel v panike ohlásil konferenciu EÚ – Stredná Ázia (Samarkand 17.-18. november 2022). Lenže predtým bude ešte v Uzbekistane summit Šanghajskej organizácie spolupráce. Táto bruselská panika je aj potvrdením postupného scvrkávania sa Západu vo svete, čo naši anglosaskí súdruhovia vo vedení a najmä zatiaľ vo vedení Slovenska a geriatria okolo J. Borella (nar. 24. apríla 1947), neradi počujú;
– diskusie, resp. posudzované dokumenty sa neodvolávali na záväzky, resp. spojenia s dokumentami napr.: Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) alebo výrazného integračného fenoménu – Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ). Nakoniec už koncom 90-tych rokov sa v regióne aktivizovali prvé integračné pokusy, ale Eurázijské ekonomické spoločenstvo sa pretavilo do EEÚ (už s participáciou Moskvy) a Organizácia stredoázijskej spolupráce zanikla úplne;
– rokovanie piatich prezidentov sa uskutočnilo v ruskom jazyku(!), čo len potvrdzuje, že ruský svet (русский мир) nie je na ústupe. Záleží len na tom, komu vyjadríte svoje sympatie, resp. pod akým propagandistickým tlakom sa rozhodujete.
V čom možno vidieť význam stretnutia?
Nezabúdajme, že tu je bezbrehým a nenažraným kapitalizmom spôsobená geopolitická turbulentnosť, krach projektu globalizácie, ekonomická a energetická kríza.
A nezabúdajme, že iní prezidenti viac rozumejú svojmu remeslu než v staručkej (so všetkým, čo z toho plynie) Európe a snažia sa spoločne hľadať riešenia stavu, ktorí nespôsobili a najmä – akceptujúc národnoštátne záujmy svojich krajín.
Nie týchto (tejto), ale svojich krajín, ktorými sú: Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan.
Preto možno vznikla Zmluva o družbe, dobrom susedstve a spolupráci s cieľom rozvoja Strednej Ázie v 21. storočí (Договоре о дружбе, добрососедстве и сотрудничестве в целях развития Средней Азии в XXI веке), ktorú je potrebné vnímať ako historický moment v rámci strategickej pentagonály, ktorá sa formuje v Strednej Ázii.
K tej sa vrátime neskôr, pretože prezidenti podpísali nehľadiac na to, že summit má v krstnom liste zapísané „konzultačné stretnutie“, ešte niekoľko (päť) vážnych dokumentov, resp. rozhodnutí:
·rozhodnutie prezidentov – zriaďovateľov medzinárodného Fondu na záchranu Aralského mora (Фонд спасения Арала) o predĺžení splnomocnení pre Emomali Rachmona ako prezidenta Fondu…;
- spoločné vyhlásenie Konzultatívneho stretnutia prezidentov krajín Strednej Ázie;
- koncepciu vzájomnej spolupráce krajín regiónu v rámci mnohostranných formátov;
- regionálny koncept „Zelený program pre Strednú Áziu“;
- cestovnú mapu regionálnej spolupráce na roky 2022 – 2024.
Pred stretnutím v Kirgizsku sa najviac hovorilo o spomenutej Zmluve o družbe, dobrom susedstve a spolupráci s cieľom rozvoja Strednej Ázie v 21. storočí.
Prezident S. Žaparov sa vyjadroval, že zmluva bude mať kladný vplyv na ďalšie zblíženie, rozšírenie spolupráce a regionálnu integráciu. Samozrejme, pri akceptácii riešenia výziev a hrozieb súčasnosti: „… daná Zmluva… sa stane pevným základom ďalšieho prekvitania priestoru Strednej Ázie…“
V podobnom duchu sa vyjadril aj K.-Ž. Tokajev: „… v tomto roku a na budúci rok budeme oslavovať tridsiate výročie našich diplomatických vzťahov. V minulých storočiach … sme spolu prekonali historické peripetie a dnes predstavujeme na svetovej politickej mape nezávislé a suverénne štáty. Aj dnes máme pred sebou historickú misiu – zabezpečiť celostnosť, bezpečnosť a rozvíjanie našich krajín…“
Názory, názory…
Niektorí znalci stredoázijských politických pomerov (menšia časť) sú presvedčení, že tieto stredoázijské aktivity sú akýmsi vzopätím proti Moskve, a iná (ešte menšia) časť, že to je reakcia na narastanie dôvery medzi Ruskom, Tureckom a Iránom a že nedávne stretnutie lídrov týchto krajín v Teheráne je prazákladom novej antizápadnej aliancie (od východnej Európy po Juhočínske more) s Ruskom v centre.
No a kam sa prikloní Stredná Ázia je (väčšej časti) jasné, len sa o tom v našich médiách nehovorí.
Takže regionálna integrácia v Strednej Ázii nie je založená na filozofii „integrovať sa proti Rusku“, alebo reakcia na špeciálnu operáciu na Ukrajine. Je to reakcia na fakt, že bezbrehá globalizácia – a to treba priznať a prízvukovať – zlyhala.
Ďalej nezabúdajme, že okrem K+K (Kazachstanu a Kirgizsko), ostatné krajiny priamo susedia s Afganistanom. Je to surová realita a tá si vyžaduje regionálnu reálpolitiku. V Afganistane totiž ostáva naďalej bezpečnostne zložitá situácia, čo nemôže nechať Strednú Áziu bez ostražitosti.
Okrem hore spomenutých piatich dokumentov teda – bol a nebol – podpísaný ten hlavný, nosný a rozhodujúci: Zmluva o družbe, dobrom susedstve a spolupráci s cieľom rozvoja Strednej Ázie v 21. storočí.
Prezidenti Kazachstanu, Uzbekistanu a Kirgizska ho podpísali na mieste. Prezidenti Tadžikistanu a Turkménska vyslovili súhlas s filozofiou a dikciou tejto Zmluvy, ale ju nepodpísali s odkazom na to, že vnútroštátne procedúry im to neumožňujú.
Lenže Kazachstan je ekonomicky najposunutejšou krajinou, Uzbekistan je najľudnatejším subjektom, Kirgizsko sa vracia na politickú scénu, Turkménsko si stráži svoj štatút silnej neutrality a Tadžikistan je zasa najchudobnejšia a najnestabilnejšia krajina.
Nepodpísanie dokumentu sa tak dá pochopiť, ale rozumieť sa tomu nedá, najmä ak bola prípravná fáza stretnutia!
Keď niekto chápe a niekto nerozumie
Štvrté konzultatívne stretnutie prezidentov krajín Strednej Ázie je za nami a hlavné smerovanie regionálnej spolupráce bolo konsenzuálne (t.j. bez ruského /možno aj bez čínskeho/ a hlavne bez anglosaského vplyvu, čo je mimoriadne dôležité pre budúcnosť nielen Strednej Ázie, ale pre ľudstvo ako také) nalinkované.
Momentálna budúcnosť je zjavne v regionálnej spolupráci a regionálnej rozumnej integrácii. A regionálni lídri stredoázijských krajín, túto novú geopolitickú výzvu pochopili.
A naši – nič – veď je (vraj) čas do konca augusta.
Že by do 21. augusta?
Článek vychází ve spolupráci s webem Nové Slovo.