O čo ide v Bielorusku

Eduard Chmelár komentuje současné dění v Bělorusku v jeho geopolitickém i vnitropolitickém kontextu.

Hoci je dianie v Bielorusku v centre pozornosti svetových médií, situácia je stále veľmi neprehľadná, čiastočne pre blokovanie internetu, čiastočne pre neprítomnosť zahraničných pozorovateľov pri voľbách. A tak nečudo, že naslovovzatí odborníci si len veľmi zriedkavo trúfnu na serióznu analýzu a namiesto toho sa k slovu dostávajú tzv. roztlieskavači – burcujúci prívrženci oboch táborov. Ale keďže základom každej propagandy je zamlčiavanie kontextu, pokúsime sa vniesť trochu svetla práve do súvislostí drámy, ktorá sa odohráva v Minsku. Treba rozlišovať dva pohľady, ktoré nám pomôžu lepšie porozumieť situácii – geopolitický a vnútropolitický. V tom prvom sa budeme pýtať, o čo ide zahraničným aktérom zainteresovaným do konfliktu a v tom druhom sa pokúsime zodpovedať otázku, na akej strane by mala stáť ľavica, aká by mala byť ľavicová odpoveď na bieloruské protesty.

V prvom rade si treba vyjasniť, že nič nie je ďalej od pravdy ako primitívna mediálna skratka, že Lukašenkov režim je medzinárodne izolovaný a bieloruský prezident je Putinov človek. Títo dvaja lídri sa dlhodobo neznášajú, majú veľmi komplikované osobné vzťahy a samotný Alexandr Lukašenko sa dostal do tejto situácie aj vďaka tomu, že hral na obe strany a prepočítal sa. Bielorusko, ktoré má s Ruskom podpísanú dohodu o užšej spolupráci v oblasti ekonomiky a obrany od roku 1997, je od Moskvy závislé na dodávkach ropy s nižšími cenami. Od svojho nástupu k moci ho Putin tlačil do čoraz užšej integrácie, čomu sa Lukašenko vzpieral alebo podroboval len veľmi neochotne. Nové príležitosti mu dal ukrajinský Majdan. Lukašenkova úloha pri sprostredkovaní Minských dohôd mu vylepšila medzinárodnú pozíciu a bieloruský vodca začal viac vyjednávať so Západom. Do Minska pricestovali lídri Francúzska a Nemecka, predstavitelia Európskej komisie tam zavítali dokonca niekoľkokrát ročne. A pred dvoma rokmi, pri návšteve eurokomisára pre rozšírenie Johannesa Hahna Lukašenko vyhlásil, že Bielorusko je pripravené zbližovať sa s EÚ a prejavilo záujem o členstvo vo Východnom partnerstve. Ako podmienku si však kládol, aby vzťahy medzi Bruselom a Minskom boli založené na ekonomickom základe. „Potom by bolo byť na programe dňa i reformovanie nášho politického systému,“ prisľúbil veľavravne. V tom istom čase Lukašenko odložil podpis nových integračných dohôd s Ruskom a „zatiaľ“ odmietol vybudovanie ruskej vojenskej základne na svojom území. Bystrí pozorovatelia už vtedy vyjadrili presvedčenie, že bieloruský vodca blafuje a že tieto slová sú určené predovšetkým pre Putina. Západ však na túto hru pristal a istý čas utíchla kritika bieloruského režimu, dokonca Lukašenka pochválil za „zmiernenie tlaku na bieloruskú opozíciu“.

Oveľa významnejšia zmena sa však črtala vo vzťahu k Spojeným štátom. Predstavitelia americkej armády i vysokí štátni úradníci USA si v posledných rokoch podávali v Bielorusku kľučky. Pri návšteve poradcu amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť Johna Boltona v Minsku koncom augusta minulého roka bieloruský prezident Alexandr Lukašenko navrhol „otvoriť novú kapitolu vo vzťahoch s USA“. Bolton ocenil predovšetkým možnosť hovoriť o „regionálnej bezpečnosti“ a Lukašenko mu kontroval vyhlásením, že toto stretnutie považuje za „historické“. O tri týždne námestník amerického ministerstva zahraničných vecí pre politické záležitosti David Hale v Minsku slávnostne oznámil, že USA a Bielorusku sa rozhodli vrátiť na svoje ambasády po jedenástich rokoch veľvyslancov. Situácia sa vyvíjala pre Lukašenka veľmi dobre. Začiatkom februára tohto roka navštívil Minsk šéf americkej diplomacie Mike Pompeo. Vyhlásil, že Spojené štáty si želajú normalizovať vzťahy s Bieloruskom, že si neželajú odtrhnúť ho od Ruska a obratne ponúkol Lukašenkovi lacnejšiu ropu s tým že Spojené štáty sú ochotné a schopné plne vykryť bieloruskú spotrebu ropy a zemného plynu“. Lukašenko na to odpovedal, že „obdobie chladu sa skončilo“. Nie náhodou to prišlo v čase, keď Moskva zvýšila svoj nátlak na Minsk s tým, že Bielorusko by malo prijať užšiu ekonomickú integráciu, ak chce naďalej dostávať energetické zdroje za ruské domáce ceny. Navyše, Bielorusko rokuje o dodávkach ropy aj s Azerbajdžanom a Saudskou Arábiou.

To však nebolo jediné eso v rukáve Alexandra Lukašenka. Jeden z dôležitých aspektov, o ktorých sa na Slovensku príliš nehovorí, je čoraz užšie napojenie bieloruského režimu na Čínu. Lukašenko využil situáciu, keď vojensko-politická nestabilita na Ukrajine donútila Čínu obzerať sa po predvídateľnejšom a stabilnejšom partnerovi. Čínsky vplyv v Bielorusku zašiel až tak ďaleko, že tam Číňania vyrábajú rakety, obrnené transportéry, množia sa nápisy v čínštine. Pre Čínu má strategický význam účasť Bieloruska na ekonomickom projekte Novej hodvábnej cesty a popri tom pomáha bieloruskej armáde s vyzbrojením. Koncom minulého roka dostal Minsk od Pekingu pôžičku vo výške 500 miliónov dolárov na refinancovanie dlhu voči Moskve. A hoci vie Lukašenko majstrovsky kľučkovať medzi záujmami veľmocí, táto operácia nie je bez rizík, pretože Čína uplatňuje svoju moc veľmi asertívne – ako ukazuje príklad zo Zimbabwe, kde Mugabeho vláda padla aj v dôsledku toho, že sa diktátorov režim pokúsil oklamať Peking.

Lukašenkov záujem na diverzifikácii alebo multipolarite zahraničnej orientácie je na prvý pohľad logický. Bieloruský prezident veľmi dobre číta geopolitickú situáciu a o svojej krajine hovorí, že sa nachádza v kotli, pričom je dôležité, „aby sme sa v tom kotlíku neuvarili“. Voči ruskému tlaku na vytvorenie súštátia sa bráni poukazovaním na vlastnú históriu, kultúru a jazyk, primárne mu však ide o udržanie vlastnej moci. Sníva o tom, že sa pokúsi vytvoriť systém tzv. dedičnej demokracie, ktorá sa uplatňuje v niektorých krajinách strednej Ázie a že budúce prezidentské voľby by mohol vyhrať jeho syn. Ako mnohí autoritatívni vodcovia, aj on sa však stáva obeťou vlastnej mocichtivosti. Tu sa však strašne prerátal. V dnešnom svete môžete ostať neutrálny alebo sa udržať vo sfére vplyvu nejakej veľmoci, nemôžete však donekonečna kľučkovať medzi nimi. Lukašenko precenil svoje krehké vzťahy so západnými krajinami a už pár dní po novej vlne opozičných protestov pochopil, že jeho jedinou zárukou je Rusko. Cena za tento pokorný návrat pod labu ruského medveďa však môže byť privysoká. Naznačuje to prvá reakcia Kremľa. Putin to dal najprv Lukašenkovi poriadne vyžrať. Štyri dni po voľbách nereagoval na jeho telefonáty a ešte vo štvrtok Kremeľ lakonicky oznámil, že stretnutie s bieloruským vodcom Alexandrom Lukašenkom nie je v harmonograme programu ruského prezidenta Vladimíra Putina“. Pritom deň predtým telefonoval Putin o situácii v Bielorusku s francúzskym prezidentom Macronom. Naše povrchné médiá sa však zbytočne vytešovali, že „Rusko si nechce kvôli diktátorovi Lukašenkovi páliť prsty“. Bola to len taktika. K vzájomnému kontaktu napokon predsa len prišlo.

Nateraz sa zdá, že zlomom v celom vývoji bieloruskej krízy bol sobotňajší telefonát Alexandra Lukašenka s Vladimírom Putinom. Moskva si dala záležať, aby v oficiálnom vyhlásení zdôraznila, že telefonický rozhovor prebehol „z iniciatívy bieloruskej strany“. Kým Kremeľ iba sucho skonštatoval, že „všetky vzniknuté problémy sa čoskoro vyriešia“, Lukašenko tieto slová interpretoval, že Putin mu prisľúbil „pomoc so zaistením bezpečnosti krajiny“ – Moskva však tieto slová nekomentovala. Nateraz sa teda čaká, ako zareaguje Putin. Dovtedy však môžeme objasniť geopolitické záujmy v tomto konflikte.

Zo všetkých bývalých sovietskych republík má Bielorusko najužšie vzťahy s Ruskom. Je súčasťou nielen Moskvou kontrolovanej Eurázijskej ekonomickej únie, ale aj Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorej generálnym tajomníkom je v súčasnosti bývalý šéf Lukašenkovej bezpečnostnej rady generálmajor Stanislav Zas. Navyše vo vzduchu stále visí Putinov sen o zjednotení Ruska s Bieloruskom. Od 18. storočia závisí ruská národná bezpečnosť od nárazníkových zón smerom na západ a juh krajiny. V priebehu tohto obdobia čelilo Rusko štyrom veľkým inváziám: švédskej (z juhu v spojení s Poľskom a Tureckom), francúzskej (útok Napoleona cez severoeurópsku rovinu) a dvakrát sa ho pokúsili dobyť Nemci (cez Poľsko a Ukrajinu). Vo všetkých prípadoch zachránili Rusov dve veci: jednak vzdialenosť, ktorú musel každý útočník prejsť, aby zasiahol srdce Ruska, a jednak dlhé tvrdé zimy, ktoré sťažovali zásobovanie, pohyb vpred a samotné prežitie. Keď ruský prezident Vladimír Putin označil pád Sovietskeho zväzu za najväčšiu geopolitickú katastrofu v dejinách, vyvolal tým vlnu povrchných moralizujúcich mediálnych odsúdení. Ak sa však na vec pozrieme pragmaticky a geopoliticky, mal kus pravdy v tom, že Ruská federácia stratila svoje prirodzené nárazníky. Pobaltie bolo začlenené do NATO, v Gruzínsku a na Ukrajine prebehli tzv. farebné revolúcie a o budúcnosť Bieloruska sa práve hrá. Aby sme si dosah týchto zmien uvedomili názorne: počas prvej fázy studenej vojny bol najbližší člen NATO vzdialený od Petrohradu 1 600 kilometrov. Dnes iba 100.

V Moskve veľmi dobre chápu, o čo ide pri tzv. farebných revolúciách. Cieľom tohto sťahovania slučky, cieľom všetkých týchto prípravných akcií, po ktorých sa Ruská federácia stáva čoraz zraniteľnejšia, je samotné Rusko. Ak by sa Západ dostal do Bieloruska, Smolensk, ktorý kedysi ležal hlboko vo vnútrozemí Sovietskeho zväzu, by sa stal pohraničným mestom. Na druhej strane, ak by Rusko prevzalo kontrolu nad Bieloruskom (napríklad prostredníctvom Lukašenkom viackrát odmietnutej ruskej vojenskej základne v okolí Brestu a Grodna), Moskva by bola schopná na západnej hranici zásadným spôsobom ohroziť Poľsko. Americké vojská už na východnej hranici Poľska sú a udalosti posledných dní bezpochyby zúžia manévrovací priestor Lukašenkovi, ktorý doteraz čiastočne odolával Putinovmu tlaku. Bieloruský prezident v posledných rokoch viackrát zdôraznil, že NATO nevidí ako hrozbu. Iste, bola to síce súčasť jeho propagandistického zbližovania so Západom, ale tento výrok má svoje racionálne jadro. Na rozdiel od Ukrajiny Američania nechcú začleniť Bielorusko do Severoatlantickej aliancie, ale záleží im na jeho neutralite. To pre Rusov je vojenská prítomnosť v Bielorusku vysokou prioritou. A nikdy na to nemali lepšiu príležitosť ako teraz, keď sú Spojené štáty zamestnané prezidentskými voľbami, Európska únia sa trápi s koronavírusovou nákazou a Lukašenko je na kolenách.

Poďme však k režimu samotného Alexandra Lukašenka. Nemá zmysel polemizovať s tým, že je to veľmi nepríjemný autoritatívny režim, ktorého má väčšina Bielorusov pravdepodobne plné zuby. Za problematickú skôr považujem motiváciu tých, ktorí ho chcú zvrhnúť. Zabudnite na chvíľu na to, čo vidíte v médiách. To, o čom sa u nás verejne takmer nehovorí, je fakt, že mnohí aktéri, ktorí sú dnes v prvej línii vášnivých podporovateľov bieloruskej opozície, majú v celom tomto divadle finančné záujmy a pre serióznych novinárov by mali byť ako informačné zdroje nedôveryhodní. Len stará známa nadácia National Endowment for Democracy financovaná Kongresom USA, poslala minulý rok bieloruskej opozícii takmer 2 milióny dolárov. A to je len zlomok peňazí, ktoré Spojené štáty posielajú do Bieloruska, pretože aktívne sú tam aj iné organizácie. Iba samotná NED rozdáva peniaze vo viac ako 90 krajinách (keď už hovoríme o ovplyvňovaní volieb v USA). Štedrá bola aj na Slovensku, kde politickým think-tankom (napr. GLOBSEC, MESA 10, MEMO 98) poskytla dotáciu vo výške takmer 1 milióna eur. V týchto sumách nájdete aj dôvody, prečo sa na Slovensku vo veľkom neprotestuje voči tyranii v Saudskej Arábii alebo autokratickému režimu v Turecku, kde je vo väzení viac novinárov ako v Bielorusku – jednoducho, na to neboli určené peniaze. Ťažko potom môžete uveriť tomu, že toto je zápas za ľudské práva, a nie služba cudzej mocnosti.

Rovnako je dôležité začať hovoriť o tom, že systém tzv. farebných revolúcií nepriniesol krajinám veľa dobrého. V Gruzínsku „Ružová revolúcia“ zvrhla presvedčeného demokrata Eduarda Ševarnadzeho, dnes už tradične ho obvinila z falšovania výsledkov volieb a na jeho miesto dosadila skorumpovaného neurotického psychopata Micheila Saakašviliho, ktorého krátko po skončení mandátu obvinili zo zneužívania právomocí, takže radšej utiekol do USA, odtiaľ na Ukrajinu a aj odtiaľ ho vyhnali a deportovali do Poľska. Na Ukrajine sa najprv „Oranžová revolúcia“ nepodarila, lebo ľudia si po dosadenom prezidentovi Juščenkovi zvolili opäť niekoho, koho Západ nechcel – Viktora Janukovyča. A tak musel prísť Majdan. Vďaka nemu je Ukrajina štát v rozklade, na diaľku riadený ministerstvom zahraničných vecí USA a ich spravodajskými službami, ktorý by dávno zbankrotoval, nebyť pravidelných investícií Medzinárodného menového fondu.

V Bielorusku je víťazstvo Alexandra Lukašenka spochybnené, ale víťazstvo Svetlany Cichanovskej tým nijako nie je potvrdené. Jej výsledok (necelých 10 percent) je nepresvedčivý aj na údajne sfalšované voľby, a tak hlasy, ktoré navrhujú uznať ju za legitímnu prezidentku (podobne ako sa to stalo pri venezuelskom opozičnom lídrovi) považujem za šialené a v rozpore s elementárnymi princípmi demokracie. Voľby strácajú zmysel, ak ich víťaza direktívne určí západná veľmoc. Okrem toho celá kandidatúra Cichanovskej je, jemne povedané, zvláštna. V kampani opakovala, že nie je političkou (osvedčený trik aj u nás), že nechce byť prezidentkou a chce dosiahnuť len slobodné voľby. Nepovedala nijakú hlbokú myšlienku, viedla veľmi plytké reči a na otázku, čo by chcela po voľbách urobiť, odpovedala – „smažiť pre manžela fašírky“. Neskutočné. Keď po voľbách za zvláštnych okolností odišla do Litvy a odtiaľ vyslala posolstvo, aby sa ľudia zdržali ďalších protestov (Nechcem krv a násilie. Žiadam vás, aby ste sa nekonfrontovali s políciou, nešli na námestia a neohrozovali vaše životy“), jej prívrženci toto stanovisko odmietli akceptovať a tvrdili, že ho urobila pod nátlakom, hoci opakovane zdôraznila, že toto rozhodnutie urobila sama a nikto ho nemohol ovplyvniť… Skrátka, Cichanovskú odpísali ihneď, ako si (ne)splnila svoju úlohu a jej názory už neberú na vedomie…

Bez ohľadu na tieto skutočnosti je situácia v Bielorusku diametrálne odlišná od Ukrajiny. Bielorusko nie je nefunkčný štát a obyvateľstvo vo svojej geopolitickej orientácii nie je rozdelené. Európska únia a Spojené štáty dnes nemajú Bielorusom čo ponúknuť. Preto opoziční kandidáti nijako nespochybňovali vzťahy s Ruskom a niečo ako „európska orientácia“ nebolo témou. Naopak, ruskou kartou hral nie celkom prekvapujúco Alexandr Lukašenko. Preto výsledok, keď sa po protestoch musel s pokorou obrátiť na svojho veľkého brata, je pre neho veľkým ponížením. Bieloruský prezident bude musieť napokon prepustiť aj ruských militantov, ktorých zadržiaval a obviňoval Moskvu, že chce vyvolať prevrat. Lukašenko sa dnes dokáže udržať pri moci len s Putinovou pomocou. A to naznačuje, že jeho dni sú zrátané. Neopodstatnené sú aj hysterické výkriky rusofóbnych aktivistov, že Putin určite chystá vojenskú inváziu. Prečo by to robil? Bieloruská ekonomika je závislá od ruskej a opozícia nie je naladená protirusky, medzi rozhodujúcimi silami nie sú fašisti ako na Ukrajine a Rusko spravidla nezachraňuje krachujúce režimy. Tento predpoklad môžeme podoprieť  príkladmi z Arménska či Kirgizska, kde nespokojnosť s režimom tiež viedla k vzbure a Moskva to prijala s pokojom. Putin potrebuje Bielorusko, nie Lukašenka. Preto si myslím, že do sporu zasiahne inteligentnejšie.

Na záver možno to najdôležitejšie – ako sa pozerám na reflexiu týchto udalostí na Slovensku. Je nepochybné, že je hysterická, nepresná, bez kontextu, a teda propagandistická. Transparent jedného z demonštrantov požadujúci druhý Norimberský proces, vo mne vyvoláva úsmev, výroky Pavla Demeša o tyranii zasa pozdvihnutie obočia, pretože nie je hlupák, aby nerozoznal rozdiel medzi autokraciou, diktatúrou a tyraniou. Tyrania je Saudská Arábia, kde odporcov režimu zalievajú zaživa do asfaltu, kde neexistuje ani parlament, a napriek tomu tam bol Ivan Korčok „prehlbovať priateľské vzťahy“. Kým budeme tolerovať takéto pokrytectvo, výhrady časti obyvateľstva voči oficiálnym stanoviskám našich štátnych predstaviteľov a poukazovanie na príklady iných krajín, kde mlčíme, sú úplne legitímne. A bieloruská polícia ešte stále nezavraždila toľko nevinných ľudí, ako tá americká, hoci jej obetiam nijaký veľvyslanec neodniesol kvety.

Napriek všetkému, čo som povedal, niet najmenších pochýb o tom, že Lukašenkov režim je veľmi nepríjemný a že by ho mal odmietnuť každý demokrat a ľavičiar zvlášť. Postoje niektorých mojich ľavicových priateľov sú pre mňa nepochopiteľné a neviem, či ich mám pripísať na vrub nevedomosti alebo zámernej snahe oslavovať všetko protizápadné. Lenže ľavica má stáť na strane pracujúceho ľudu, nie autokratického vládcu. Má stáť na strane boja za väčšie sociálne práva, nie na strane štátneho kapitalizmu. Tento režim nemá nič spoločné s cieľmi ľavicového hnutia. Nevybral sa síce cestou neoliberálneho rozpredávania spoločného majetku, zato bývalá sovietska nomenklatúra sprivatizovala, čo mohla a vytvorila systém štátneho kapitalizmu, v ktorom sú práva pracujúcich potláčané podobným spôsobom ako na Slovensku za Mikloša a v Česku za Kalouska. Kým daň zo zisku pre veľkopodnikateľov je nižšia ako na Slovensku, státisíce nezamestnaných boli zbedačené „daňou z nezamestnanosti“, pracovné zmluvy na dobu neurčitú prakticky neexistujú, nezávislé odbory sú potláčané a zastrašované, pracujúci nemajú takmer žiadne záruky sociálnych práv a Medzinárodná konfederácia odborových zväzov zaradila Bielorusko svojou úrovňou pracovného zákonodarstva do spoločnosti takých krajín ako Senegal, Togo a Rovníková Guinea. Nie, záujmy bieloruských pracujúcich nie sú totožné so záujmy bieloruskej politickej elity. Nemusíme si robiť ilúzie o tom, že by pád Lukašenkovho režimu pomohol samotným Bielorusom, ale kedy má ľavica akcentovať svoje požiadavky, ak nie teraz? Tento zápas nám nepomôžu vyhrať ani konzervatívci, ani liberáli. Samotné odstránenie Lukašenka síce nie je totožné s emancipáciou pracujúcich, ale nijaké antikapitalistické hnutie nemôže vzniknúť bez konfrontácie s takýmto autoritárskym režimom. Toto poklonkovanie Lukašenkovi je trápne zvlášť u slovenských komunistov, keďže lídri bieloruských komunistov hnili až donedávna vo väzení. Takže si už konečne ujasnime pojmy: ten, kto namiesto uspokojovania potrieb pracujúcich hovorí o „stabilite štátnej moci“, ten, kto namiesto zvyšovania práv pracujúcich bojuje za „posilňovanie autority štátu“, nie je socialista, ale nacionalista. Namiesto podpory Lukašenka by sme mali oslabeným bieloruským ľavičiarom pomáhať vytvárať antikapitalistické hnutie. Pretože ľavičiar, ktorý z obhajoby pracujúcich dezertoval k obhajobe autoritatívnej štátnej moci, už nie je ľavičiarom, ale konzervatívcom.

Ilustrační foto: Autor – Максим Шикунец, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=93201616

Dočetli jste jeden z našich článků? Nezapomínejte, prosíme, na dobrovolné předplatné, které je příspěvkem k další nezávislosti a na fungování !Argumentu a také investicí do jeho budoucnosti. Více o financování zdola se dozvíte zde.